Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Zdroje Rektifikovaného škótskeho rítu: Duchovná syntéza 18. storočia
Všetky slobodomurárske ríty sú sútokom viacerých vplyvov, čo je obzvlášť zrejmé pri Rektifikovanom škótskom ríte. Tento slobodomurársky rítus má svoje korene v niekoľkých prúdoch, ktoré formovali vznik slobodomurárstva na európskom kontinente.
Prvým zdrojom je, samozrejme, slobodomurárstvo Veľkej lóže v Londýne (Veľká lóža „Moderných“, ktorá sa v Európe šírila od roku 1725 vo forme lóží troch symbolických stupňov: Učeň, Tovariš a Majster). Je to nepochybne východiskový bod všetkých slobodomurárskych rítov. V tomto ohľade sú symbolické stupne Rektifikovaného škótskeho rítu mimoriadne cenným svedectvom o starých francúzskych slobodomurárskych zvyklostiach. Francúzske slobodomurárstvo 18. storočia praktizovalo veľmi rozmanité rituály, ktoré vychádzali z rovnakej tradície „Moderných“, no líšili sa v mnohých detailoch. Prežili len dva: Francúzsky rítus z roku 1785 (publikovaný v roku 1801 pod názvom „Régulateur du Maçon“) a rituály modrých lóží Rektifikovaného škótskeho rítu, ktoré sú vo svojej forme niekedy archaickejšie než tie z Francúzskeho rítu.
Vyššie stupne a škótstvo
Druhým zdrojom je to, čo nazývame „škótstvo“ (Écossisme), teda dlho chaotický a neprehľadný vývoj vyšších stupňov REAA. Tieto stupne sa nad rámec stupňa Majstra rozvíjali najmä vo Francúzsku, ale aj v Nemecku a Švédsku. Jakobitskí slobodomurári (tí, ktorí zostali verní dynastii Stuartovcov po slávnej anglickej revolúcii v roku 1688), z ktorých mnohí žili v exile vo Francúzsku, zohrali dôležitú úlohu pri vzniku týchto vyšších stupňov, ktoré často obohatili o alegórie týkajúce sa návratu Stuartovcov na anglický trón.
Templárska legenda v slobodomurárskych rítoch
Tretím, nemenej významným zdrojom je templárska legenda, ktorá sa v slobodomurárstve objavila už v 50. rokoch 18. storočia. Podľa tejto legendy, ktorá má niekoľko variantov, sa slobodomurári spojili s templármi a poskytli im útočisko počas ich prenasledovania, čím im umožnili prežiť.
Mystický vplyv: Martinézizmus
Štvrtým zdrojom je jeden z prejavov iluministického a mystického slobodomurárstva 18. storočia, ktorý bol mnohotvárny – od alchýmie a hermetizmu až po rozikruciánstvo, mágiu a dokonca nekromanciu. Ide o martinézizmus, teozofickú a gnostickú doktrínu, ktorej cieľom bolo umožniť dušiam návrat k ich božskému pôvodu prostredníctvom evokácie anjelských bytostí. Za vďačíme Martinèsovi de Pasqually (1727–1774), pravdepodobne portugalského židovského pôvodu, ktorý konvertoval na kresťanstvo a založil paraslobodomurársky rád – Rád rytierov slobodomurárov Élus Coens (Vyvolených kňazov) vesmíru. K tomuto rádu patrila väčšina vodcov toho, čo sa neskôr stalo Rektifikovaným škótskym rítom. Práve tomuto prúdu, z ktorého neskôr vznikol aj martinizmus, vďačí Rektifikovaný škótsky rítus za svoj kresťanský ezoterizmus.
Prísna templárska observancia: Pôvod Rektifikovaného škótskeho režimu
Nemecká genéza a jakobitský vplyv
O pôvode Rektifikovaného škótskeho rítu nemožno hovoriť bez predstavenia Prísnej templárskej observancie, z ktorej vzišiel. Prísna templárska observancia je pravdepodobne najpozoruhodnejšou formou, akú kedy templárska legenda v slobodomurárstve nadobudla. Tento rád, ktorý tvrdil, že obnovuje Rád templárov (a dokonca dúfal v oficiálnu rehabilitáciu templárov s vrátením ich majetku), bol založený v Nemecku v 50. rokoch 18. storočia zvláštnou postavou, ktorú zvyčajne nazývame barón von Hund (1722–1776; jeho celé meno a titul sú Karl Gotthelf, Reichsfreiherr zu Hundt und Alten-Grotgau).
Tento člen nemeckej drobnej pozemkovej šľachty (typický „Junker“ severovýchodného Nemecka až do roku 1918) sa o slobodomurárstvo začal zaujímať veľmi skoro, keďže bol iniciovaný vo veku 19 rokov vo Frankfurte nad Odrou. V rokoch 1742 až 1743 žil v Paríži, kde navštevoval mnohé lóže a konvertoval na katolicizmus, následne strávil pätnásť dní v Štrasburgu, kde navštívil najmenej päť lóží.
Najvýznamnejšou udalosťou však malo byť jeho prijatie do templárskej kapituly v Paríži. Ceremónie sa mali zúčastniť Lord Kilmarnock (William Boyd, 4. gróf z Kilmarnocku, škótsky peer verný Stuartovcom, odsúdený na smrť a popravený po porážke jakobitov v bitke pri Cullodene v roku 1745) a tajomný „Eques a Penna Rubra“ (Rytier s červeným perom), o ktorom Hund vždy tvrdil, že je to samotný Karol Eduard Stuart, Mladý pretendent, vnuk zosadeného kráľa Jakuba II. Práve od týchto významných jakobitov mal dostať dvojitú misiu: obnoviť Rád templárov a slúžiť veci Stuartovcov. Neskôr uvidíme, čo si o tomto údajnom prijatí myslieť.
Aristokratický úspech a európske šírenie
Po návrate do Nemecka založil Hund lóžu na svojich pozemkoch v Unwürde (v Dolnej Lužici, v dnešnej spolkovej krajine Sasko) a spojil sa s Wilhelmom Marschalom von Bieberstein, provinciálnym veľmajstrom Horného Saska a zakladateľom prvého náčrtu templárskeho slobodomurárskeho rítu. Ten bol slobodomurárom od roku 1737 a vo Francúzsku sa stretával s jakobitskými exulantmi vrátane Lorda Kilmarnocka: pravdepodobne práve na základe Marschalových spomienok si Hund vytvoril príbeh o svojom údajnom prijatí tajomnými jakobitmi. Marschal a Hund začali v rokoch 1753 až 1755 budovať nový templársky systém a vytvorili slávnu Červenú knihu, ktorá obsahovala pravidlá a rozdelenie provincií rádu. Marschal zomrel skôr, než bola práca dokončená, a Hund si zmenil titul provinciálneho veľmajstra Horného Saska (titul anglického pôvodu) na veľmajstra VII. templárskej provincie, pričom sa vyhlásil za jeho nástupcu, podriadeného tajomným „Neznámym nadriadeným“ (rozumej Karol Eduard Stuart a jakobitský klan), od ktorých mal dostať tajomný šifrovaný patent, ktorý bol úplne nečitateľný.
Vďaka inteligentnej konštrukcii svojej legendy, príťažlivosti svojich pompéznych ceremónií, ale aj nádeji na skoré získanie majetku templárov, mala Prísna templárska observancia v nemeckej aristokracii veľký úspech, až taký, že do nej vstúpilo niekoľko vládnucich kniežat. Rád sa čoskoro rozšíril do Švajčiarska, Štrasburgu, Francúzska, Rakúskeho cisárstva, Dánska, Talianska… Rád, ktorý bol veľmi hierarchický a aristokratický, vyhradzoval svoje vyššie stupne pre šľachticov alebo bohatých mešťanov, prípadne pre tých, ktorí vynikali vo svojom povolaní. Bežní ľudia nemohli dúfať, že prekročia stupeň Majstra, a nemali poznať skutočnú povahu a ciele rádu – tajomstvá vyhradené len držiteľom rytierskych stupňov. Pre slobodomurárov nižších stupňov, ako aj pre slobodomurárov iných rítov, boli provinčné štruktúry, ktoré riadili symbolické lóže a lóže svätého Ondreja, „škótskymi direktóriami“, hoci v skutočnosti išlo o prefektúry rádu.
Smerom k reforme: od úpadku k obrode Rektifikovaného rítu
Kríza legitimity v 18. storočí
Rád zaviedol „Ekonomický plán“, ktorý mal jeho hodnostárom zaručiť pohodlné renty, čo však len zvýšilo finančné príspevky členov na veľmi vysokú úroveň. Keďže rehabilitácia templárov a získanie ich majetku boli v nedohľadne, zavládla nespokojnosť a niektorí začali pochybovať o Hundovej legitimite.
Zatiaľ čo konvent v Altenbergu v roku 1764 bez mihnutia oka schválil celý systém a legendu, ktorú Hund predložil, na konvente v Kohlo v roku 1772 to bolo inak. Od Hunda žiadali, aby vymenoval slávnych Neznámych nadriadených a predložil svoj patent, ktorý však nikto nedokázal prečítať. Hund sa vyhovoril na prísahu mlčanlivosti, ktorú mal zložiť svojim nadriadeným, aby sa vyhol otázkam. Nikto mu však neveril a konvent, hoci Hunda otvorene nezavrhol, vymenoval Ferdinanda Brunšvicko-Lüneburského (1721–1782) za generálneho veľmajstra rádu, čím implicitne naznačil, že žiadni Neznámi nadriadení neexistujú. Hund bol degradovaný na hodnosť veľmajstra VII. provincie a generálneho vizitátora rádu. V nemeckej neotemplárskej budove sa objavili prvé trhliny a rád prijal názov Zjednotené a rektifikované lóže; začalo sa hovoriť o „Dresdenskom rektifikovanom slobodomurárstve“. „Rektifikovaný“ znamenalo „vrátený k svojim skutočným cieľom“. Aké však boli, ak sa začalo pochybovať o templárskom pôvode? Konvent v Kohlo bol vrcholom rádu, ale aj predzvesťou jeho úpadku.
Na Brunšvickom konvente v roku 1775 bol Hund opäť napadnutý a vyzvaný, aby vymenoval Neznámych nadriadených a konečne predložil čitateľnú verziu svojho slávneho patentu. Nešťastný barón sa zrútil a implicitne priznal mystifikáciu. Nasledujúci rok zomrel. Ferdinand Brunšvický potom nariadil vyšetrovanie, ktoré potvrdilo, že Hund si všetko vymyslel a nikdy nedostal žiadny mandát od Karola Eduarda Stuarta, ktorý v čase, keď sa s ním mal stretnúť, ani nebol v Paríži, a predovšetkým – nikdy nebol slobodomurárom!
Konvent vo Wilhelmsbade a opustenie templárskej filiácie
V snahe zachrániť, čo sa dalo, zvolal Ferdinand Brunšvický konvent, ktorý sa mal konať vo Wilhelmsbade v roku 1782. Ešte predtým, v roku 1780, rozoslal kapitulám obežník so sériou otázok, ktoré možno zhrnúť takto: Má rád nadriadených? Kto sú? Siaha rád až k templárom? Možno obnoviť Rád templárov? Sú rituály adekvátne? Majú byť ciele rádu tajné alebo známe všetkým? Disponuje rád vedomosťami, ktoré nikto iný nemá? Rád založený Hundom bol takmer úplne zbavený duchovnej podstaty a mnohí okultní dobrodruhovia a šarlatáni sa ho pokúšali zneužiť, ako napríklad Johnson, Rosa a Gugomos. Bolo načase dať Rektifikovanému slobodomurárstvu uspokojivý obsah, keďže mnohé lóže začali odchádzať. To bol cieľ konventu vo Wilhelmsbade.
Záchrana Rektifikovaného slobodomurárstva prišla z Francúzska, konkrétne z Lyonu, ako uvidíme neskôr. Francúzski členovia Prísnej observancie prišli na konvent vo Wilhelmsbade s reformou, ktorú prijali na Konvente Galov v roku 1778. Až na jednu významnú výnimku bola táto reforma v roku 1782 vo Wilhelmsbade prijatá, vrátane explicitného opustenia templárskej filiácie. Bolo však už príliš neskoro a štruktúra starého rádu sa po smrti Ferdinanda Brunšvického v roku 1792 zrútila. Rektifikovaný škótsky režim prežil len vo Francúzsku a Švajčiarsku v reformovanej podobe prijatej v roku 1782.
Jean-Baptiste Willermoz: architekt Rektifikovaného škótskeho režimu
To, čo nazývame Rektifikovaný škótsky rítus alebo režim, zodpovedá Lyonskej reforme, ktorú prijal Konvent Galov v roku 1778 a ktorú z veľkej časti potvrdil konvent vo Wilhelmsbade v roku 1782. Je to v podstate dielo Jeana-Baptista Willermoza (1730–1824). Ako k tomu však došlo?
Jeho slobodomurárska cesta a vplyvy
Jean-Baptiste Willermoz (vzdelaný mešťan a výrobca hodvábnych látok v Lyone) bol pravdepodobne jedným z najvášnivejších a najusilovnejších slobodomurárov 18. storočia. Hladný po odhalení skutočného tajomstva slobodomurárstva zhromaždil obrovskú zbierku rituálov všetkého druhu a veľmi aktívne sa zapájal do vtedajších slobodomurárskych organizácií. V roku 1760 bol jedným zo zakladateľov Veľkej lóže riadnych majstrov v Lyone, akéhosi druhu provinciálnej veľkej lóže závislej od toho, čo bolo vtedy ešte Veľkou lóžou Francúzska (z ktorej sa v roku 1773 stane Veľký Orient Francúzska). V roku 1767 bol prijatý do Rádu rytierov slobodomurárov Élus Coens vesmíru Martinèsa de Pasqually a myslel si, že v ňom konečne našiel skutočné slobodomurárske tajomstvo. Jeho oddanosť martinézistickej doktríne nikdy neochabla.
Po konvente v Kohlo v roku 1772 štrasburskí slobodomurári tak vychválili nemecké Rektifikované slobodomurárstvo, ku ktorému sa práve pripojili, že sa Willermoz rozhodol vstúpiť doň tiež. Začal si dopisovať s Hundom, pričom netušil, že ten už upadol do nemilosti. Barón Weiler, ktorý bol už v roku 1772 delegovaný na inštaláciu direktória V. provincie rádu (Burgundsko) v Štrasburgu, bol v roku 1773 vyslaný k lyonským bratom, ktorí požiadali o pridruženie. Priniesol rituály preložené do francúzštiny a podmienky prijatia. Willermoz k podmienkam pridal, že jeho modré lóže zostanú pod jurisdikciou Veľkého Orientu Francúzska, a podobne ako štrasburskí rektifikovaní slobodomurári získal právo pokračovať v praktizovaní dvoch typicky francúzskych vyšších stupňov: Rytier Orientu a Rytier Ružového kríža. Asi dvadsať lyonských bratov, ktorí mali tvoriť novú kapitulu, bolo 21. júla 1773 prijatých za rytierov a 25. júla bola inštalovaná II. provincia rádu (Auvergne). 11. a 13. augusta 1773 všetci noví rytieri zložili slávnostné vyznanie, čím dosiahli najvyšší stupeň rádu – stupeň Rytiera profesa.
Po splnení svojej misie v Lyone pokračoval Weiler vo svojej práci v Montpellier a Bordeaux, kde inštaloval III. provinciu rádu (Occitanie). Francúzsko malo odvtedy tri templárske provincie a malo zohrať rozhodujúcu úlohu v osude Rektifikovaného slobodomurárstva.
Lyonská reforma a Konvent Galov
Zlom v dejinách francúzskeho slobodomurárstva
Willermoz, znalec slobodomurárskych rituálov presvedčený, že musia nevyhnutne obsahovať duchovný obsah, bol veľmi sklamaný rituálmi, ktoré im poslali nemeckí nadriadení. Tri symbolické stupne sú veľmi banálne a okrem niekoľkých alegórií vedúcich k templárskej legende neponúkajú žiadnu originalitu. Pripomínajú všetky známe rituály rokov 1740–1760, len sú chudobnejšie. Stupeň Zeleného škóta je veľmi prázdny, obmedzuje sa na to, že od kandidáta očakáva napodobnenie cností štyroch zvierat (odvaha a štedrosť leva, obratnosť opice, jasnozrivosť jastraba a úskok líšky) a odhalenie, že Hiram je už napoly vonku z hrobu a vstane v podobe NOTUMA (anagram AUMONT, údajný nástupca Jakuba de Molay podľa legendy Prísnej templárskej observancie). Pokiaľ ide o stupne vnútorného rádu, otvorene rytierskeho a templárskeho, ceremónie prijatia novica, rytiera a rytiera profesa sú len jednoduchými imitáciami rituálov používaných v rímskokatolíckych náboženských rádoch, bez skutočného obsahu či originality.
Willermoz sa teda pustil do prepisovania rituálov, pričom do nich pridal martinézistický rozmer, ktorý mu bol drahý a ktorý pomaly a jemne šíril naprieč stupňami. Existujúce rituály výrazne obohatil, pridal im obsah, ktorý im chýbal, a navrhol novú stupnicu: Učni, Tovariši, Majstri a Škótski majstri svätého Ondreja tvoria symbolické slobodomurárstvo v štyroch stupňoch, čo je novinka; Novicovia-rytieri a Rytieri dobročinnosti Svätej zeme tvoria Vnútorný rád, ktorý je rytiersky a už nie slobodomurársky; nad Vnútorným rádom sú umiestnené tajné triedy Professov a Veľkých professov, jediní, ktorí poznajú explicitnú doktrínu a teurgické praktiky rítu.
Zrod Rektifikovaného škótskeho režimu: Kresťanské a spiritualistické slobodomurárstvo
Táto reforma, nazývaná „Lyonská reforma“, zahŕňala aj nový slobodomurársky kódex a Pravidlá v deviatich bodoch, ktoré boli takisto dielom Willermoza. Boli predložené konventu združujúcemu tri francúzske provincie rádu – Konventu Galov v roku 1778, ktorého cieľom bolo potvrdiť väčšiu nezávislosť od nemeckého rádu, definovať uspokojivejšie rituály a vyjadriť sa k templárskej filiácii. Hoci niektorí boli zdržanliví voči myšlienke opustiť templársku legendu, reforma bola konventom napriek tomu široko prijatá. Rád sa stal Rádom rytierov dobročinnosti Svätej zeme a prijal názov Rektifikovaný škótsky režim.
