Čo je to Ruža a kríž?

Lucia Szabóová
Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.

Ruža a kríž: mýtus alebo realita?

V rokoch 1614 až 1616 vyšli v Nemecku tri záhadné spisy, ktoré nazývame Manifesty Ruže a kríža: “Fama Fraternitatis” (Zvesti Bratstva), “Confessio Fraternitatis” (Vyznanie Bratstva) a “Chymická svadba Christiana Rosenkreutza”. Tieto zvláštne texty tvrdili, že odhaľujú existenciu tajomného “Bratstva Ruže a kríža”, ktoré svetu ponúkalo svoje údajné vedecké, lekárske, filozofické a duchovné poznatky. Bratstvo, ktoré mal údajne v 15. storočí založiť istý Christian Rosenkreuz, malo byť schopné vyriešiť akýkoľvek problém pomocou nevídaného “axiomatického systému”, ktorý však, samozrejme, nikdy neprezradilo.

Prejavy tohto údajného Bratstva vyvolali v Európe 17. storočia nebývalé nadšenie. Zároveň však rozprúdili vášnivé diskusie a množili sa pamflety a spisy, ktoré sa k Ruži a krížu stavali kladne alebo, naopak, nepriateľsky. Je zaujímavé, že René Descartes (1596-1650), považovaný za otca racionalistického myslenia, tejto bájke uveril a vydal sa do Nemecka v nádeji, že sa s týmito tajomnými zasvätencami stretne. Ako sa dalo čakať, márne.

Bratstvo Ruže a kríža bolo totiž len podvrhom, dielom malej skupiny luteránskych teológov a študentov teológie, ktorí chceli spochybniť vtedajšiu strnulú ortodoxiu luteránskej cirkvi, ako neskôr priznal jeden z hlavných protagonistov, pastor Jean Valentin Andreae (1586-1654). Členovia tejto skupiny, známej ako “Tübingenský krúžok”, boli blízki mysleniu luteránskeho mystika a pastora Johannesa Arndta (1545-1621), ovplyvnení veľkými utópiami Thomasa Mora (1478-1535) a Tommasa Campanellu (1568-1639), fascinovaní lekárskymi teóriami Paracelsa (1493-1541) a sýti hermetickou terminológiou. Patrili k prúdu zvanému pansofia, teda múdrosť všetkého, čo je príznačné pre zmes vedy, filozofie a teológie charakteristickú pre renesanciu a barok.

Jean Valentin Andreae

Treba však zdôrazniť bod, na ktorý tí, čo chceli zakladať rozenkruciánske skupiny odvolávajúce sa na pôvodných tajomných členov Ruže a kríža, zvyčajne zabúdali alebo ho zle pochopili: hoci Tübingenský krúžok kritizoval nehybnosť a nedostatok živej duchovnosti vtedajších luteránskych cirkví, ich túžby a model, ktorý navrhovali, zostávali rozhodne protestantské a v základe nepriateľské voči katolicizmu, ktorý považovali za autoritársky faktor regresie a konzervativizmu. Spojenie ruže a kríža, ktoré umožňuje najrôznejšie mystické a ezoterické interpretácie, je v skutočnosti len odkazom na reformátora Martina Luthera (1483-1546), ktorého slávna pečať zobrazuje kríž umiestnený na ruži. Aj Jakob Andreae (1528-1590), starý otec Jeana-Valentina, taktiež teológ a významná osobnosť druhej generácie luteranizmu, si na počesť Luthera zvolil pre svoju rodinu erb spájajúci kríž svätého Ondreja a päť ruží…

Hoci bola Ruža a kríž podľa slov samotného Andreaeho len “ludibrium” (hra, výsmech), členovia Tübingenského krúžku boli vo svojich túžbach úprimní a skutočne snívali o svete, kde by sa viera a rozum zmierili, aby vytvorili spravodlivejšiu a osvietenejšiu spoločnosť. Urobili to prostredníctvom fikcie, ktorá bola úplne v barokovom vkuse, obľubujúcom utópie a šifrované príbehy.

Ak je mýtus o Ruži a kríži skutočný, stelesnený v troch pomerne záhadných spisoch, existencia údajného Bratstva, z ktorého mali tieto dokumenty pochádzať, bola len umne zinscenovanou bájkou.

Od Ruže a kríža k rozenkruciánom

Ruža a kríž má nepochybne niečo spoločné s templármi: môžeme im pripísať akékoľvek doktríny, oni tu nie sú, aby sa bránili! Tak vznikol rozenkruciánstvo, súhvezdie ezoterických a mystických doktrín a praktík s nejasnými kontúrami. Dá sa povedať, že 17. storočie bolo rozenkruciánske nie preto, že by ho ovplyvnili členovia Ruže a kríža (ktorí nikdy neexistovali), ale preto, že táto heterogénna konštrukcia zvaná rozenkruciánstvo bola kryštalizáciou túžob a špekulácií tej doby.

Zatiaľ čo prví rozenkruciáni, ako napríklad anglický lekár Robert Fludd (1554-1637), vážne študovali Manifesty Ruže a kríža, aby odhalili ich tajomstvá, tí nasledujúci sa od nich čoraz viac vzďaľovali a zvyčajne si z nich ponechali len alchymistický rozmer. Došlo to až tak ďaleko, že termín “Ruža a kríž” sa v 17. a 18. storočí stal prakticky synonymom pre alchymistu. Alchýmia, hoci bola v troch Manifestoch prítomná, bola v nich vykreslená s rezervou; hodnotená bola len duchovná alchýmia, zatiaľ čo materiálna alchýmia bola odmietaná.

Vznikali viac či menej neformálne skupiny založené na sympatiách k rozenkruciánskym témam. Postupom času však odkaz na pôvodné texty ustúpil do úzadia v prospech príslušnosti k rozenkruciánstvu, ktoré si každý interpretoval podľa seba.

Obchod vyrába ozdoby pre 15. až 18. stupeň REAA. Pozrieť kolekciu.

Rozenkruciánstvo a slobodomurárstvo

Anglické 17. storočie bolo taviacim kotlom, v ktorom sa zrodilo špekulatívne slobodomurárstvo. Zohrala Ruža a kríž úlohu v tomto vzniku? Ruža a kríž nie, ale rozenkruciánstvo ako hnutie združujúce všetky mystické, spiritualistické a hermetické túžby tej doby určite áno.

Najstaršia písomná zmienka o vzťahu medzi slobodomurárstvom a rozenkruciánstvom vo Veľkej Británii pochádza z roku 1638. Ide o dielo “Muses Threnodie” škótskeho básnika Henryho Adamsona, vydané v Edinburghu. Môžeme v ňom čítať: “lebo sme Bratia Ruže a kríža; máme murárske slovo a druhý zrak”. Toto svedectvo samozrejme nedokazuje nič iné, len to, že v roku 1638 sa v Škótsku spájalo slobodomurárstvo s rozenkruciánstvom, či už bolo toto prepojenie skutočné alebo nie.

V Anglicku sa napríklad Elias Ashmole (1616-1692), slávny antikvár, historik a politik, ktorý bol do slobodomurárstva prijatý v roku 1646, v 50. rokoch 17. storočia intenzívne venoval alchýmii. V roku 1652 publikoval rozsiahly “Theatrum Chemicum Britannicum”, komentovanú kompiláciu mnohých alchymistických textov v najčistejšej tradícii vtedajšieho rozenkruciánstva.

Tieň rozenkruciánstva sa teda vznáša nad starým anglickým slobodomurárstvom 17. storočia a zdá sa, že rozenkruciánske krúžky a lóže sa navzájom poznali a zjavne verbovali v rovnakých kruhoch. Je dokonca možné, že rozenkruciánske krúžky prijali formu slobodomurárskej lóže, aby získali štruktúru. V rituáloch anglických a škótskych lóží však nenachádzame žiadne rozenkruciánske stopy, ktoré zostali rozhodne slobodomurárskymi.

Práve v Nemecku a vo Francúzsku sa v 18. storočí vyvinuli rituály, ktoré explicitnejšie spájali slobodomurárstvo a rozenkruciánstvo. V roku 1710 vyšlo v Nemecku alchymistické dielo (“Pravá a dokonalá príprava Filozofického kameňa Bratstvom Rádu Zlatej Ruže a kríža”) od Sincerusa Renatusa, čo bol pseudonym luteránskeho kazateľa Samuela Richtera. Táto kniha tvrdila, že existuje rozenkruciánsky rád nazvaný “Zlatá Ruža a kríž” a uvádzala jeho stanovy v 52 článkoch. Tento rád bol fiktívny, ale neskôr dal nemeckým slobodomurárom nápad skutočne ho založiť. V 50. rokoch 18. storočia vznikli v niekoľkých mestách germánskeho sveta, ako aj v Holandsku a Rusku, rozenkruciánske krúžky praktizujúce rituály slobodomurárskej inšpirácie. Tieto lóže sa odvolávali na Zlatú Ružu a kríž a tvrdili, že pochádzajú od templárov prostredníctvom Ruže a kríža. Sú teda pravdepodobne pôvodcami templárskej legendy v slobodomurárstve.

Toto hnutie s pomerne voľnou organizáciou pomerne rýchlo zaniklo, ale myšlienka bola oživená v roku 1777, keď lóža “Tri glóbusy” v Berlíne, patriaca vtedy ešte k Prísnej templárskej observancii, založila vo svojom vnútri Rád “Zlatej Ruže a kríža starého systému” pod vedením Rudolfa Bischoffswerdera (1714-1803), bývalého pruského dôstojníka, a Johanna Christopha Wœllnera (1732-1800), bývalého protestantského pastora. Podľa tohto Rádu siahala Ruža a kríž až k samotnému Adamovi, prechádzala všetkými antickými zasväteniami a esejcami, až k egyptskému kňazovi menom Ormus, ktorý mal byť obrátený na kresťanstvo svätým Markom a mal byť priamym zakladateľom Rádu. Nový systém mal veľký úspech a prilákal niekoľko lóží Prísnej templárskej observancie. Keďže však jeho zakladatelia neskôr získali vysoké štátne úrady, radšej Rád v roku 1786 rozpustili. Vplyv toho, čo bol pravdepodobne prvý štruktúrovaný rozenkruciánsky rád, bol však neskôr významný: stupnica stupňov, ktorú praktizoval, inšpirovala v 19. storočí stupnice “Societas Rosicruciana in Anglia” a “Golden Dawn”, a legendu o Ormusovi prevzal Jacques-Étienne Marconis de Nègre, keď v roku 1838 vytvoril Memfiský rítus.

Čo sa týka Francúzska, práve v Lyone (a nie v Škótsku, ako sa často píše) sa okolo roku 1760 objavil stupeň nazývaný Rytier alebo Zvrchovaný princ Ruže a kríža, ktorý dodnes existuje v rôznych formách (18. stupeň Starého a prijatého škótskeho rítu a rítu šperky Memphis-Misraïm, IV. rád Francúzskeho rítu, 46. stupeň Misraïmského rítu, Royal Order of Scotland…).

Tento zvláštny stupeň má z rozenkruciánstva len meno a je dokonca na míle vzdialený od pôvodnej Ruže a kríža, ktorá, ako pripomíname, bola rozhodne luteránsky protestantská. V starých formách ide o v základe katolícky stupeň, ktorého témami sú objavovanie teologických cností, Kalvária, slovo Emmanuel (Boh s nami) a monogram INRI, a ktorý vrcholí Večerou Pánovou alebo Agapé, paródiou na eucharistickú slávnosť. Žiadna z týchto tém sa v troch Manifestoch Ruže a kríža nevyskytuje. Je isté, že tento rituál je katolíckeho pôvodu, čo potvrdzuje kľačanie a zmienka o archanjelovi Rafaelovi: v protestantskej tradícii sa nekľačí a Rafael sa objavuje v Knihe Tobiáš, deuterokanonickej knihe napísanej v gréčtine, ktorá sa nachádza v katolíckej Biblii, ale nie je akceptovaná v protestantskej Biblii.

Jean-Marie Ragon (1781-1862), jeden z najvýznamnejších a najplodnejších francúzskych slobodomurárskych autorov 19. storočia, pripisoval vytvorenie tohto stupňa jezuitom v rámci ich pokusu infiltrovať slobodomurárstvo. Tento názor je nepochybne prehnaný, ale je jasné, že Rytier Ruže a kríža je pokusom o sobáš katolicizmu a hermetizmu. Keďže tento stupeň vznikol v Lyone okolo roku 1760, ako si nespomenúť na Jeana-Baptista Willermoza (1730-1824), ktorý bude neskôr stáť pri zrode Rektifikovaného škótskeho rítu, a na veľmi mystické slobodomurárske prostredie, ktoré ho obklopovalo.

Napokon, stále vo Francúzsku, Martinès de Pasqually (1727(?)-1774) založil v roku 1767 Rád slobodomurárskych rytierov Élus Coen vesmíru, teozofický slobodomurársky rád, ktorého posledný stupeň sa nazýva Réau-Croix, čo je sotva zastretá narážka na mýtických členov Ruže a kríža. Willermoz sa k nemu s nadšením pripojil a práve martinézovskú mystiku neskôr vniesol do rituálov Rektifikovaného škótskeho rítu.

Rozenkruciánstvo v 19. storočí

V 19. storočí už slobodomurárstvo v téme Ruže a kríža príliš neinovovalo a uspokojilo sa s udržiavaním stupňa Rytiera Ruže a kríža, pravidelne aktualizovaného, aby zohľadňoval vývoj mentality. Odteraz sa rozenkruciánske organizácie rozvíjali mimo slobodomurárstva, aj keď protagonistami boli často slobodomurári.

Vzťah k “náboženskému” v širšom zmysle sa v 19. storočí výrazne zmenil. Romantizmus doň vniesol silný sentimentálny a mystický náboj, a to ako v kresťanských cirkvách, tak aj mimo nich. Je to tiež storočie stretu medzi racionalizmom a spiritualizmom, vedou a vierou, ktoré predchádzajúce epochy vždy viac-menej dokázali zmieriť. Tento ideologický stret vygeneroval v druhej polovici storočia to, čo nazývame okultizmus, vzopätie spiritualistov proti racionalizmu, pozitivizmu, voľnomyšlienkarstvu a rastúcemu ateizmu, rovnako ako odmietnutie úzkoprsého a exoterického konzervativizmu cirkví. Mýtus o Ruži a kríži zaujal v tomto okultistickom súhvezdí popredné miesto.

Diela venované vysokým stupňom sú zhromaždené tu. Pozrieť kolekciu.

V Anglicku sa na okraji slobodomurárstva objavil prvý rozenkruciánsky rád, “Societas Rosicruciana in Anglia”. Založil ho okolo roku 1865 Robert Wentworth Little (1840-1878), ktorý tiež vytvoril Rád Červeného kríža Konštantína a Starý a archeologický rád druidov, a do Anglicka zaviedol Memfiský rítus Misraïm. Jeho Spoločnosť s alchymistickou a kresťanskou symbolikou prevzala stupnicu deviatich stupňov “Zlatej Ruže a kríža starého systému”. Počet členov bol obmedzený na 144 a na prijatie bolo potrebné byť riadnym Majstrom slobodomurárom. Éliphas Lévi (vlastným menom Alphonse Louis Constant, 1810-1875), dominantná postava francúzskeho okultizmu 19. storočia, bol jeho členom. Tento Rád, ktorý existuje dodnes, sa rozšíril do mnohých krajín (USA, Kanada, Austrália, Nový Zéland, Francúzsko, Nemecko, Maďarsko, India…).

V snahe dať Spoločnosti operatívnejší charakter založili traja jej členovia v roku 1888 “Hermetický rád Zlatej úsvitu vonkajšieho”, ktorý zvýšil stupnicu z deviatich na jedenásť stupňov: boli to William Wynn Westcott (1848-1925), William Robert Woodman (1828-1891) a Samuel Liddell Mathers (1854-1918). Aleister Crowley (1875-1947), najkontroverznejšia postava okultizmu 20. storočia, bol členom tohto Rádu predtým, ako v roku 1907 vytvoril svoj vlastný rád “Astrum Argentinum”. “Zlatý úsvit” zažil rôzne schizmy, ktoré dali vzniknúť rôznym rádom, ako napríklad “Stella Matutina” a “Builders of the Adytum” (B.O.T.A.), z ktorých niektoré existujú dodnes.

Pokiaľ ide o Francúzsko, v Toulouse existoval aktívny hermetický krúžok, niekedy označovaný ako “Toulouská Ruža a kríž”, o ktorom sa vie len málo, okrem toho, že jeho členom bol Dr. Adrien Péladan (1844-1885), jeden z prvých francúzskych homeopatov. Práve on doň priviedol svojho mladšieho brata Joséphina Péladana (1858-1918), spisovateľa, kritika umenia a okultistu, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu pri obnove francúzskeho rozenkruciánstva na konci 19. storočia.

Joséphin Péladan zoznámil s rozenkruciánstvom básnika a okultistu Stanislasa de Gaïtu (1861-1897) a spoločne v roku 1888 vytvorili “Kabbalistický rád Ruže a kríža”. Gaïta nebol slobodomurár, rovnako ako Péladan, ale v jeho okolí ich bolo veľa, počnúc jeho osobným tajomníkom Oswaldom Wirthom (1860-1943). V Najvyššej rade nového Rádu sa tak stretávali veľké okultistické a slobodomurárske osobnosti, ako napríklad Papus (Dr. Gérard Encausse, 1865-1916), ktorý už predtým vytvoril Martinistický rád a neskôr zaviedol okultizmus do rítu Memphis-Misraïm.

Joséphin Péladan, zdržanlivý voči operatívnej mágii a spochybňujúci podľa neho príliš protikatolícku a orientalistickú orientáciu nového rádu, sa od neho oddelil a v roku 1890 založil “Estetickú Ružu a kríž”, známu aj ako “Rád chrámu Ruže a kríža” alebo jednoducho “Katolícka Ruža a kríž”, ktorá mala skutočný umelecký vplyv, najmä na skladateľa Erika Satieho (1866-1925). Sâr Péladan, ako sa odteraz nazýval, zorganizoval v rokoch 1892 až 1897 v Paríži niekoľko “Salónov Ruže a kríža”, ktoré hostili diela mnohých francúzskych a zahraničných maliarov a sochárov. Tieto kultúrne a spoločenské udalosti mali obrovský úspech a na prvý ročník prišlo viac ako 20 000 návštevníkov. Péladan bol excentrická postava, pomerne prekvapivý zjav, ktorý miešal svoju južanskú a neo-templársku horlivosť s veľmi sulpiciánskym katolíckym sentimentalizmom!

Rozenkruciánstvo v 20. storočí

Rozenkruciánska žila 19. storočím nevyhasla a tri najznámejšie rozenkruciánske organizácie súčasnosti boli založené v 20. storočí. Tu ich len stručne opíšeme, pretože tieto tri Rády sú veľmi aktívne a čitateľ si o nich ľahko nájde viac informácií.

Prvou organizáciou v poradí je “Rozenkruciánske spoločenstvo” (Rosicrucian Fellowship), založené v Kalifornii v roku 1909 Dánom Maxom Heindelom (1865-1919). “Rozenkruciánske spoločenstvo”, ovplyvnené Rudolfom Steinerom, s ktorým sa Heindel stretával v Berlíne v rámci Teozofickej spoločnosti predtým, ako v roku 1912 vytvoril Antropozofiu, sa chce byť hnutím nedogmatickej kresťanskej mystiky, rešpektujúcim náboženské presvedčenie svojich členov. Jeho referenčným dielom je “Kozmogónia Ruže a kríža” od Maxa Heindela (1909), ktorá pojednáva o tajomstvách vesmíru a jeho vývoji. Heindel tvrdil, že je poverený Staršími bratmi, teda tajomnými neviditeľnými členmi Ruže a kríža. Pri “Rozenkruciánskom spoločenstve” pozorujeme zmenu fungovania oproti rozenkruciánskym Rádom z predchádzajúcich dvoch storočí. Tie fungovali slobodomurárskym spôsobom, s iniciačnými obradmi pri každom stupni, zatiaľ čo v “Rozenkruciánskom spoločenstve” sa výučba poskytuje korešpondenčne, stretnutia sú dobrovoľné a organizujú sa verejné prednášky. Tieto črty nájdeme v mnohých rozenkruciánskych organizáciách v 20. storočí.

Druhou organizáciou, a to najpočetnejšou, je “Starý a mystický rád Ruže a kríža” (Antiquus Mysticusque Ordo Rosae Crucis – AMORC), založený v Kalifornii v roku 1915 novinárom a spisovateľom Harveym Spencerom Lewisom (1883-1939). Lewis tvrdil, že bol tajomne zasvätený v Toulouse v roku 1909, čo je reminiscencia na “Toulouskú Ružu a kríž”, ktorá stála pri zrode dobrodružstva Joséphina Péladana v predchádzajúcom storočí. Podobne ako nemecký Rád “Zlatej Ruže a kríža starého systému” z 18. storočia, aj Lewis odvodzuje pôvod od starovekého Egypta, presnejšie od faraóna Thutmose III. AMORC, ktorý sa stal medzinárodným, poskytuje výučbu najmä korešpondenčne, ale disponuje aj Chrámami, kde sa tí, ktorí si to želajú, môžu zhromažďovať na iniciačné obrady.

Tretia organizácia bola založená v roku 1945 v Haarleme v Holandsku. Ide o “Školu Zlatej Ruže a kríža”, známu aj ako “Haarlemská Ruža a kríž” a známejšiu pod názvom “Lectorium Rosicrucianum”. Je dielom Jana van Rijckenborgha (vlastným menom Jan Leene, 1896-1968) a Catharose de Pétri (vlastným menom Henny Stok-Huyser, 1902-1990), ktorí sa v roku 1924 pripojili k holandskej sekcii “Rozenkruciánskeho spoločenstva” Maxa Heindela. Napriek svojmu názvu nemá žiadny vzťah k starej nemeckej “Zlatej Ruži a kríži”. “Lectorium Rosicrucianum”, odvolávajúc sa na tri pôvodné Manifesty, rozvíja kresťanský ezoterizmus, ktorý prikladá veľký význam gnosticizmu a katarizmu, a zachováva si vplyv Rudolfa Steinera a Maxa Heindela. Táto škola neposkytuje korešpondenčnú výučbu, ale šíri množstvo publikácií a veľmi pravidelne organizuje verejné prednášky a semináre.

Na záver

Ako sme mohli vidieť, téma Ruže a kríža sa v priebehu času výrazne vyvíjala, čo sa týka obsahu aj formy. Čo sa týka obsahu, utópia zrodená na okraji nemeckého luteránskeho pietizmu 17. storočia rýchlo ponúkla útočisko všetkým druhom hermetických, alchymistických, okultistických a mystických špekulácií, ktoré často nemali nič spoločné s pôvodným zámerom. Čo sa týka formy, rôzne rozenkruciánske organizácie nasledovali ducha doby: neformálne skupiny v 17. storočí, štruktúrované para-slobodomurárske rády v 18. a 19. storočí a napokon spoločnosti otvorené svetu prostredníctvom moderných komunikačných prostriedkov v 20. storočí. Rovnako ako slobodomurárstvo, aj ona mala svoj podiel ezoterických dobrodruhov, excentrikov a šarlatánov.