Švédsky rítus

Lucia Szabóová
Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.

Počiatky slobodomurárstva vo Švédsku

Slobodomurárstvo, ktoré sa vo Švédsku etablovalo od roku 1735, malo francúzsky pôvod. Na rozdiel od väčšiny európskych štátov, Londýn v ňom nezohral žiadnu úlohu. Prvú lóžu založil v Štokholme v roku 1735 gróf Axel Wrede-Sparre (1708–1772), ktorý vo Francúzsku získal tri stupne symbolického slobodomurárstva. O tri roky neskôr sa barón Carl Frederik Scheffer (1715–1786) vrátil do Švédska po pobyte vo Francúzsku s listom podpísaným v roku 1737 lordom Derwentwaterom, vtedajším veľmajstrom Veľkej lóže Francúzska: tento list ho oprávňoval zakladať a spravovať lóže pod jurisdikciou Veľkej lóže Francúzska, kým nebude dostatok lóží na zvolenie veľmajstra pre Švédsko. Švédsky kráľ Frederik I. (1676–1751) sa touto novou spoločnosťou znepokojil a v roku 1738 ju zakázal pod trestom smrti. Čoskoro však prijal oficiálny hold slobodomurárov a zákaz po niekoľkých mesiacoch zrušil.

Veľká lóža Švédska bola vytvorená v roku 1761 pod ochranou kráľa Adolfa Frederika (1710–1771) s patentmi od Veľkej lóže Francúzska a rituálmi francúzskeho pôvodu. Prvým veľmajstrom sa stal barón Scheffer. V roku 1770 ju uznala Veľká lóža v Londýne.

Prvé vysoké stupne REAA praktizované vo Švédsku taktiež pochádzali z Francúzska. V roku 1743, po návrate z ďalšieho pobytu vo Francúzsku, priniesol barón Scheffer rituály francúzskych vysokých stupňov a založil prvú škótsku kapitulu v Štokholme. Následne v roku 1754 získal istý Dr. Engelhardt patent od grófa de Clermont, veľmajstra Veľkej lóže Francúzska, na praktizovanie vysokých stupňov. V roku 1757 založil lóžu a kapitulu v Göteborgu. Napokon v roku 1759 priniesol gróf Hirn ďalšie vysoké stupne z Mét, ktoré sa stali francúzskymi až v roku 1766, no už vtedy boli silne ovplyvnené Francúzskom.

Pôvod švédskeho rítu

Mentalitou, kultúrou aj náboženstvom mali švédski slobodomurári bližšie k svojim bratom z protestantských nemeckých štátov než k francúzskym slobodomurárom. Čoskoro si vytvorili vlastný systém, sfarbený mysticizmom, rozenkruciánstvom a templárskou legendou. Lekár a kancelársky radca Carl Frederik Eckleff (1723–1786) založil v roku 1759 kapitulu vysokých stupňov ovplyvnenú mysticizmom Školy Severu, najmä švédskym mystikom Emmanuelom Swedenborgom (1688–1772). Pri založení Veľkej lóže Švédska v roku 1761 sa stal zástupcom veľmajstra a venoval sa úprave rituálov, aby ich nová obediencia prijala.

Carl Eckleff

Nový rítus prevzal templársku legendu nemeckej Prísnej observancie, ktorá bola vtedy na vrchole, a vyhlásil, že zatiaľ čo Nemecko predstavuje VII. provinciu rádu, Dánsko je VIII. a Švédsko IX. Švédsky rítus si teda dal za cieľ obnoviť tieto provincie, ako to urobila Prísna observancia v Nemecku. Oba rády vstúpili do vzťahu, ktorý bol zmesou spojenectva a rivality. Vzťahy skomplikoval v roku 1764 odpadlík z Prísnej observancie, ktorý po zakúpení švédskych stupňov od Eckleffa vytvoril vlastnú verziu a rozšíril ju v Nemecku. Ide o Zinnendorfov rítus, pomenovaný po tomto ambicióznom nemeckom slobodomurárovi, Johannovi Wilhelmovi Kellnerovi von Zinnendorfovi (1731–1782).

Princ Karol Sudermanský (1748–1818), druhý syn Adolfa Frederika, ktorý vládol Švédsku v rokoch 1809 až 1818 pod menom Karol XIII., zohral dôležitú úlohu v dejinách švédskeho rítu, ale aj Prísnej observancie. Bol nadšencom mysticizmu a pomerne dôverčivý, v roku 1770 bol prijatý do Eckleffovej kapituly. Eckleff, ktorý pochopil, aký prospech môže z tejto významnej osobnosti získať, mu prenechal svoje miesto na čele vysokých stupňov a draho mu predal všetku dokumentáciu potrebnú na správu rítu. Karol pridal k deviatim stupňom, ktoré vytvoril Eckleff, ďalšie dva, čím posilnil templársky a rozenkruciánsky rozmer rítu, a bol prijatý aj do Vnútorného rádu Prísnej observancie.

V Nemecku konvent Prísnej observancie v Kohlo v roku 1772 odmietol baróna von Hunda a Karol sa uchádzal o jeho nástupníctvo, no konvent uprednostnil Ferdinanda Brunšvicko-Lüneburského (1721–1782) ako veľmajstra rádu. Tento Karolov neúspech bol pre švédsky rítus šťastím, pretože by pravdepodobne zanikol ako Prísna observancia, ak by sa oba rády zlúčili.

Špecifiká švédskeho rítu

Švédsky rítus je rozdelený do troch tried:

Lóža sv. Jána

Učeň
Tovariš

III. Majster

Lóža sv. Ondreja

IV./V. Učeň a tovariš sv. Ondreja

Majster sv. Ondreja

Kapitula

VII. Vysoký slávny brat alebo rytier Orientu

VIII. Veľmi vysoký slávny brat alebo rytier Okcidentu

Osvietený brat
Vysoký osvietený brat

Celok korunuje XI. administratívny stupeň: Veľmi vysoký osvietený brat, rytier a komandér Červeného kríža.

Okamžite vidíme, že švédsky rítus sa stavia pod patronát dvoch apoštolov, sv. Ondreja a sv. Jána. Sv. Ondrej je citovaný vo viacerých vysokých tzv. škótskych stupňoch, pretože je patrónom Škótska. Tu je však vnímaný skôr ako ten, kto privádza k Ježišovi, pretože podľa evanjelia bol prvým učeníkom, ktorý nasledoval Ježiša, a práve on predstavil svojho brata Šimona (budúceho sv. Petra) Ježišovi. Sv. Ján je v švédskom ríte dôležitý nie ani tak ako evanjelista, ale ako vizionár a autor Apokalypsy, ohlasovateľ Nového Jeruzalema. Ako vidíme, švédsky rítus je rozhodne kresťanský a môžu doň byť prijatí iba kresťania.

Na rozdiel od väčšiny slobodomurárskych alebo paraslobodomurárskych rádov 18. storočia, ktoré sa hlásili k rozenkruciánskemu dedičstvu, švédsky rítus sa nezaoberal ani alchýmiou, ani praktickým okultizmom. Sústredil sa výlučne na teurgiu, čím hľadal priamy mystický kontakt s božstvom. V tomto pripomína martinezistické dedičstvo Rektifikovaného škótskeho rítu a martinovskú tradíciu.

Karol XIII.

Ďalším špecifikom švédskeho rítu je jeho veľmi hlboký vzťah so švédskou korunou. Od čias Karola XIII., ktorý vládol v rokoch 1809 až 1818, boli všetci švédski králi štatutárne veľmajstrami švédskeho slobodomurárstva. Iba súčasný kráľ Carl XVI. Gustaf (nar. 1946) túto tradíciu porušil, hoci zostáva ochrancom slobodomurárstva vo svojej krajine. Veľmajstrovstvo už nepatrí kráľovskej rodine.