Zástery Škótskeho štandardného rítu

Lucia Szabóová
Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.

Špecifiká škótskeho slobodomurárstva

Aby sme pochopili pôvod Škótskeho štandardného rítu, je potrebné najprv pochopiť veľmi špecifické fungovanie slobodomurárstva v Škótsku (nepoužijeme prídavné meno „škótsky“, pretože je zdrojom nedorozumení kvôli takzvaným Škótskym rítom, ktoré sa vyvinuli na európskom kontinente, ale so Škótskom nemajú nič spoločné).

Škótske slobodomurárstvo má úplne inú tvár ako jeho anglické, írske, americké či európske náprotivky. Hoci Veľká lóža Škótska je až treťou najstaršou britskou Veľkou lóžou (1736, v porovnaní s rokom 1717 – alebo skôr 1721 – pre Veľkú lóžu v Londýne a 1725 pre Veľkú lóžu v Írsku), z hľadiska tradície je jednoznačne najstaršia. Škótsko je jedinou krajinou, kde lóže murárov existovali nepretržite od konca stredoveku až do 17. storočia. Neexistovala žiadna Veľká lóža v modernom zmysle slova, ale skutočné, hoci dosť voľné puto spájalo škótske lóže v rámci toho, čo možno nazvať Rádom škótskych murárov. Tento Rád bol pod ochranou rodiny Sinclair, ako to dosvedčujú dve charty z rokov 1601 a 1628, ktoré tento zvyk nezavádzajú, ale obnovujú na začiatku 16. storočia.

V tomto veľmi decentralizovanom systéme bolo prvoradé puto medzi materskými a dcérskymi lóžami. Niektoré lóže, nazývané „od nepamäti“, boli držiteľkami murárskej tradície, medzi ktorými sú najvýznamnejšie lóža Kilwinning a lóža Mary’s Chapel v Edinburghu. Každá materská lóža založila dcérske lóže, ktoré následne mohli vytvárať ďalšie dcérske lóže. Štruktúra slobodomurárstva v Škótsku teda zodpovedala rodokmeňu, v ktorom každá lóža vedela, ku ktorej vetve patrí, pričom bola v kontakte s ostatnými vetvami a uznávala ich.

Lóža Kilwinning

Vznik Veľkej lóže Škótska v roku 1736 situáciu zásadne nezmenil. Puto medzi materskými a dcérskymi lóžami zostalo takmer nedotknuté. Pridala sa len centrálna stála úroveň, ktorá však mala veľmi malú moc, okrem záruky trvácnosti tohto prastarého systému.

Podľa starého systému rituály neboli zjednotené ani vnucované centrálnym orgánom. Každá materská lóža odovzdávala svoj vlastný rituál svojim dcérskym lóžam, ktoré ho mohli mierne upraviť a následne odovzdať svojim vlastným dcérskym lóžam. Škótske slobodomurárske rituály teda kopírujú línie rodokmeňov lóží a vytvárajú tak odlišné rodiny, v rámci ktorých nájdeme nespočetné množstvo variácií. Keďže Veľká lóža Škótska v súčasnosti združuje približne 640 lóží, možno povedať, že v Škótsku existuje 640 rôznych rituálov, ktoré možno zoskupiť do niekoľkých veľkých rodín.

Táto situácia sa môže zdať zvláštna slobodomurárom zvyknutým na veľmi centralizované slobodomurárske obediencie, ktoré lóžam najčastejšie vnucujú rituály, ktoré musia používať. Vysvetľuje to veľká starobylosť škótskych lóží, ktoré sa nemienili vzdať svojich zvykov a privilégií, ani keď v roku 1736 založili Veľkú lóžu Škótska.

Súvisí to aj so sociologickými charakteristikami: škótske slobodomurárstvo je hlboko zakorenené v sociálnej štruktúre krajiny. Zatiaľ čo všade inde je slobodomurárstvo skôr meštianske a elitárske, predstavujúce akýsi exkluzívny klub, v Škótsku je oveľa rozšírenejšie a populárnejšie a je hlboko späté s históriou klanov. Vyjadruje sa v ňom časť škótskej duše, a to až tak, že 6 % populácie patrí k slobodomurárstvu, zatiaľ čo v iných krajinách je toto percento zvyčajne pod 1 %. Je ťažké, ak nie nemožné, úplne zmeniť zvyky hlboko zakorenené v spoločnosti.

Rítus, ktorý v skutočnosti neexistuje?

Ak má škótske slobodomurárstvo viac ako 600 rituálov, čo potom predstavuje takzvaný Škótsky štandardný rítus? Existuje naozaj, alebo je to len výplod fantázie? Odpoveď bude pre racionalistických a karteziánskych slobodomurárov nepochybne ťažko prijateľná: áno, Škótsky štandardný rítus na papieri skutočne existuje od roku 1901, ale v Škótsku ho nevykonáva absolútne žiadna lóža.

Čo je teda tento Škótsky štandardný rítus, kto je jeho autorom a na čo slúži? Ako sme videli, Veľká lóža Škótska nemá žiadnu právomoc vnucovať rituály lóžam, ktoré združuje, pretože tieto rituály sú odovzdávané materskými lóžami prostredníctvom ich dcérskych lóží. Na prelome 20. storočia sa nanajvýš rozhodla napísať „štandard“, teda najmenšieho spoločného menovateľa škótskych rituálnych zvyklostí. Ide teda o akúsi minimálnu normu, ktorej cieľom nie je nahradiť prastaré zvyky lóží.

Na čo môže takýto rituál slúžiť? V zásade na nič iné, než na stanovenie minimálnych rituálnych pravidiel (ktoré tradičné rituály aj tak už dodržiavali) a na to, aby bolo možné ostatným obedienciám ukázať povahu a štýl škótskeho slobodomurárstva.

V dôsledku toho našiel Škótsky štandardný rítus konkrétne rituálne uplatnenie mimo svojej domoviny. V rámci európskych slobodomurárskych obediencií, najmä vo Francúzsku, existujú lóže, ktoré pracujú podľa tohto rituálu a podieľajú sa tak na škótskej slobodomurárskej tradícii bez toho, aby museli historicky siahať k jednej z prastarých materských lóží.

Zástery Škótskeho štandardného rítu

Rovnako ako v Škótsku existuje takpovediac toľko rituálov ako lóží, aj zástery sú veľmi rozmanité. Hoci je ich tvar jednotný, vyznačujúci sa zaobleným tvarom náprsenky, farba lemovania majstrovskej zástery a roziet slobodomurárskej zástery je zvolená lóžou a nepodlieha žiadnym stanoveným pokynom. Zatiaľ čo ozdoby Veľkej lóže sú v Škótsku zelené, lóže používajú zástery lemované rôznymi farbami (zelená, modrá, purpurová, oranžová, žltá…) alebo špecifickými tartanmi, zvyčajne tartanom regiónu alebo klanu zakladateľov lóže. Niektoré lóže dokonca počas svojej histórie zmenili farbu svojich ozdôb.

Ozdoby Veľkých dôstojníkov Veľkej lóže Škótska

Lóže, ktoré sa mimo Škótska rozhodli pracovať podľa tohto rítu, prijali iný zvyk. K jedinečnému rituálu boli potrebné zjednotené ozdoby, aspoň v logike kontinentálneho európskeho slobodomurárstva. Namiesto jednej farby, ako pri iných rítoch, sa prijal tartan. Čo by mohlo byť škótskejšie? Ale aký tartan vybrať? Je to skutočne zložitejšia otázka, než sa zdá.

Tartany, siahajúce k veľmi starým tradíciám keltských národov, sú v škótskej vysočine (Highlands) dobre doložené od 16. storočia. Líšili sa podľa regiónov a okresov. Až od 18. storočia a najmä od 19. storočia začali náčelníci klanov prijímať tartan svojho regiónu ako svoj osobný tartan. Dnes sú tartany zvyčajne zapísané v Škótskom registri tartanových vzorov (Scottish Register of Tartans) a používanie niektorých z nich je regulované. To je napríklad prípad tartanu „Balmoral“, ktorý môže nosiť iba britská kráľovská rodina.

Výber tartanu sa preto nemôže robiť náhodne, pretože reprezentuje klan, rodinu, región alebo inštitúciu. Aký tartan si teda mohli zvoliť slobodomurári neškótskeho pôvodu, aby vyjadrili svoju náklonnosť k škótskemu slobodomurárstvu bez toho, aby niekoho urazili? Najzrejmejšou voľbou sa zdal byť „Royal Stewart“, ktorý patril Stuartovcom, ktorých meno sa v histórii slobodomurárstva v 18. storočí spomína tak často. Tento tartan je zvyčajne tartanom kráľovskej rodiny, ale Juraj V. sa márne pokúšal zabrániť jeho verejnému používaniu; hoci bol stále osobným tartanom kráľovnej Alžbety II., dnes sa stal najreprezentatívnejším, najznámejším a predovšetkým najpoužívanejším tartanom na svete.