Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Pôvod Rádu svätého Jána z Jeruzalema a aktivity počas križiackych výprav
Rád svätého Jána z Jeruzalema, známy aj ako Rád johanitov a neskôr ako Maltézsky rád, vznikol počas križiackych výprav. Všetko sa začalo nemocnicou pre pútnikov, ktorú okolo roku 1070 založili v Jeruzaleme obchodníci z talianskeho mesta Amalfi. Po dobytí Jeruzalema križiakmi v roku 1099 sa táto nemocnica v roku 1113 stala sídlom čisto charitatívneho rádu, ktorý sa na vojenský rád porovnateľný s templármi premenil až v roku 1182.
Nový rád bol spočiatku pod patronátom svätého Jána z Jeruzalema, známejšieho ako svätý Ján Almužník: tento alexandrijský patriarcha (zomrel medzi rokmi 616 a 621) sa preslávil svojou veľkou štedrosťou voči kresťanom v Jeruzaleme po tom, čo mesto v roku 614 dobyli Peržania. Keď vojenská zložka rádu prevážila nad tou charitatívnou, patronát sa zmenil v prospech svätého Jána Krstiteľa, ktorého postava radikálneho a hrdinského proroka zrejme rytierom imponovala viac.
Rytieri Rádu svätého Jána
Podobne ako templári, nemeckí rytieri a iné menšie vojenské rády, aj johaniti poskytovali značnú časť vojenských kontingentov, ktoré boli trvalo prítomné v Jeruzalemskom kráľovstve, kde budovali pôsobivé pevnosti. Boli tiež veľmi aktívni v zložitej diplomacii tohto malého kráľovstva obklopeného nepriateľmi a často sa dostávali do sporov s templármi, ktorí sa stali ich hlavnými rivalmi. Jednota medzi rôznymi vojenskými rádmi sa podarila dosiahnuť až pri poslednej obrane Akkonu, poslednej kresťanskej bašty, ktorá padla v roku 1291, čím sa definitívne skončila existencia Jeruzalemského kráľovstva.
Rád po križiackych výpravách
Zatiaľ čo sa templári stiahli do Francúzska, johaniti sa najprv usadili na Cypre, potom v roku 1310 na ostrove Rodos a napokon v roku 1530 na Malte. Ich vojenské aktivity sa tak stali prevažne námornými a ich mocná flotila sa preslávila v mnohých námorných bitkách, vrátane slávnej bitky pri Lepante v roku 1571, kde prispeli k porážke Osmanov, čím zastavili ich expanziu.
Kým templári, ako veritelia francúzskeho kráľa, sa stali jeho rukojemníkmi a neskôr obeťami, johaniti usídlení na Rodose si udržiavali odstup a nikto ich neobťažoval. Naopak, stali sa hlavnými príjemcami zrušenia Rádu templárov, keďže získali všetok ich majetok. Francúzskemu kráľovi museli ako odškodné za súdne trovy vyplatiť len 200 000 tournois livres (približne 3,8 milióna eur) v priebehu troch rokov.
Prvý rozpad rádu
Posilnení majetkom templárov sa johaniti stali najmocnejším rádom kresťanského sveta a na Rodose, a neskôr na Malte, disponovali skutočným územným štátom. Avšak protestantská reformácia v 16. storočí zasadila rádu prvú vážnu ranu.
V Anglicku bol vďaka anglikánskej reformácii Rád svätého Jána, rovnako ako všetky náboženské rády, rozpustený a jeho majetok skonfiškovala koruna. V rovnakom období Brandenburské veľkopriorstvo v Nemecku prijalo protestantizmus, oddelilo sa od rádu a dostalo sa pod ochranu rodiny Hohenzollernovcov. Rovnako to dopadlo s komendami vo Švédsku a Holandsku. V roku 1988 britská koruna obnovila anglickú vetvu ako protestantský kráľovský rád. Tento rád dnes pôsobí vo Veľkej Británii, Kanade, Austrálii, Írsku a Hongkongu.
V roku 1961 sa štyri protestantské vetvy spojili do Aliancie rádov svätého Jána. Tieto rády sú verné charitatívnemu rozmeru, ktorý prevládal pri zrode johanitov, najmä prevádzkou sanitiek a podporou nemocníc. Autor týchto riadkov zvyčajne do svojich článkov nevkladá osobné anekdoty, ale nemôže nespomenúť, že koncom 80. rokov navštívil Brandenburské veľkopriorstvo – hoci nebol jeho členom – a mal to šťastie stretnúť sa s vtedajším veľmajstrom (v nemčine Herrenmeister), princom Wilhelmom Karlom Pruským (1922–2007), vnukom cisára Viliama II.
Výročné zhromaždenie Brandenburského veľkopriorstva
Rád, ktorý zostal verný Rímu, naďalej prosperoval a krátko uvažoval o tom, že sa stane koloniálnou mocnosťou, keď v roku 1651 získal ostrovy v Antilách (Svätý Kríž, Svätý Bartolomej, Svätý Krištof a Svätý Martin). Francúzsky kráľ však zostal suverénom týchto ostrovov a rád čelil čoraz väčším ekonomickým ťažkostiam, preto ich v roku 1655 odpredal Francúzskej spoločnosti Západnej Indie. Napätie vzniklo aj medzi Francúzskym kráľovstvom, ktoré chcelo rozšíriť svoju hegemóniu v Stredomorí, a Rádom svätého Jána, ktorý tam mal skutočnú prevahu a toto zasahovanie nevidel rád. Keď Richelieu v roku 1624 reformoval francúzske kráľovské námorníctvo, inšpiroval sa práve flotilou rádu. Otvorený útok na náboženský rád by však nevyhnutne vyvolal hnev pápeža, a tak Francúzske kráľovstvo naďalej zostalo oficiálnym ochrancom rytierov svätého Jána, ktorých už vtedy nazývali maltézskymi rytiermi.
Strata Malty a druhý rozpad rádu
Revolučné Francúzsko už takéto škrupule nemalo a práve ono zasadilo rádu druhú ranu. V roku 1792 Konvent znárodnil všetok majetok cirkvi a náboženských rádov a Veľké priorstvo Francúzska bolo rozpustené. Navyše, keďže veľmajster Emmanuel de Rohan-Polduc (1725–1797) odmietol uznať republiku, Konvent sa neúspešne pokúsil zmocniť Malty a vyvolať tam povstania.
V roku 1798 Bonaparte, ktorý sa vydával na egyptskú kampaň, presvedčil direktórium, že je nevyhnutné zmocniť sa Malty a pripojiť ju k republike. Dostal povolenie, ostrov v priebehu niekoľkých dní obsadil, vyhnal rytierov a nainštaloval posádku 3 000 mužov, než vyplával do Egypta. 249 rytierov odišlo do exilu v Rusku, aby sa dostali pod ochranu cára Pavla I., a nasledujúci rok nový veľmajster, Ferdinand von Hompesch, abdikoval v prospech cára. Ten sa tak stal novým veľmajstrom a titul maltézskeho rytiera urobil dedičným.
Ďalší rytieri sa uchýlili na Sicíliu a niektorí dokonca vstúpili do Bonapartovej armády. Maltézsky rád stratil svoj suverénny štát a rozpadol sa na sicílsku vetvu bez veľmajstra a legitimity a ruskú vetvu podriadenú pravoslávnemu veľmajstrovi, čo bolo z pohľadu Rímskej cirkvi nelegitímne. Po strate severských vetiev, ktoré sa v 16. storočí stali protestantskými, sa rád na úsvite 19. storočia opäť rozpadol.
Obnova rádu
Po smrti cára Pavla I. v roku 1801 jeho syn a nástupca Alexander I., vedomý si nevhodnosti prítomnosti pravoslávneho veľmajstra na čele rímskokatolíckeho rádu, túto funkciu odmietol a pokúsil sa dosiahnuť, aby si rád zvolil nového veľmajstra sám. Geografický rozpad však túto voľbu znemožnil, a tak napokon pápež Pius VII. v roku 1803 vymenoval za nového veľmajstra kandidáta ruskej vetvy, bailiho Giovanniho Battistu Tommasiho (1731–1805). Sídlo rádu bolo dočasne zriadené v Catanii na Sicílii.
Tommasi zomrel v roku 1805 po iba dvoch rokoch veľmajstrovstva a na jeho miesto nebol zvolený žiadny ďalší veľmajster. Až do roku 1879 sa vystriedalo sedem miestodržiteľov, kedy bola s pápežom Levom XIII. schválená obnova rádu a za veľmajstra bol zvolený Giovanni Battista Ceschi a Santa Croce (1827–1905).
Magistrálny palác v Ríme
Rád bol reorganizovaný, jeho úlohy boli už len charitatívne a nemocničné a väčšinu rytierov odvtedy tvorili laici, všetci šľachtici s výnimkou rytierov milosti a oddanosti, prijatých z osobitnej priazne. V súčasnosti je z približne 13 500 členov len asi päťdesiat rytierov, ktorí zložili jednoduché alebo slávnostné sľuby. Stanovy boli revidované v rokoch 1961, 1997 a 2012 a rád, ktorý dnes nesie názov Zvrchovaný vojenský špitálny rád svätého Jána z Jeruzalema, Rodosu a Malty, prijíma aj ženy pod názvom Dámy. Sídlo rádu, ktoré požíva výsadu exteritoriality, je od roku 1834 Magistrálny palác na Via dei Condotti v Ríme. Od roku 1994 má rád navyše štatút pozorovateľa pri OSN, rovnako ako Medzinárodný výbor Červeného kríža.
Rád upiera akémukoľvek inému rádu alebo organizácii právo používať titul svätého Jána z Jeruzalema, okrem štyroch protestantských rádov, ktorých historickú legitimitu napokon uznal. Napriek tomu takéto rády existujú, často založené potomkami tých, ktorí získali titul dedične v Rusku.
Rád svätého Jána v európskom slobodomurárstve
Je známe, že templárska legenda prenikla do slobodomurárstva pomerne rýchlo po svojom rozšírení na európskom kontinente, pravdepodobne už v 40. rokoch 18. storočia. Templári boli obklopení aurou tajomstva, mučeníctva, rozprávkových pokladov a nie je prekvapujúce, že svet vysokých slobodomurárskych stupňov sa zmocnil ich údajného dedičstva. Predovšetkým však už neexistovali a ktokoľvek sa mohol vyhlasovať za ich potomka.
Úplne inak to bolo s Rádom svätého Jána, ktorý skutočne existoval a o ktorom každý vedel, že je zvrchovaným rádom. Nikto by sa neodvážil nárokovať si príslušnosť k tomuto rádu, čo by veľmajster okamžite poprel. Navyše, mnohí slobodomurári sa postavili na stranu templárov a z tohto pohľadu boli pre nich johaniti „tými zlými“ v histórii, tými, ktorí profitovali z tragického konca Rádu templárov, aby zbohatli. V niektorých rituáloch Kadosh z 18. storočia sú dokonca spomínaní v nelichotivých termínoch, pričom sa často uvádzalo, že maltézsky rytier nemôže získať tento stupeň.
Hoci Ramsayho prejav (1736 a 1737) spomínal johanitov a nie templárov ako pôvod slobodomurárstva, francúzske a európske slobodomurárstvo na túto zmienku rýchlo zabudlo, aby sa sústredilo len na templárov, a nikdy sa nepokúsilo integrovať Rád svätého Jána do svojich vysokých stupňov. Až v anglosaskom slobodomurárstve sa tento rád celkom prekvapivo objavuje, možno koncom 18. storočia a v každom prípade v 19. storočí.
Rád svätého Jána v anglosaskom slobodomurárstve
Templárske slobodomurárstvo nadobudne v anglosaských krajinách inú formu než u svojich európskych náprotivkov, ktorú možno zhrnúť do troch hlavných prúdov: Prísna templárska observancia, z ktorej sa v roku 1786 stane Rektifikovaný škótsky rítus, Kadosh, súčasný 30. stupeň Škótskeho rítu dávneho a prijatého, a Švédsky rítus.
Zjavne odlišná forma sa objavila v Írsku v roku 1779 vytvorením lóže templárskych rytierov na základe patentu vydaného Materskou lóžou v Kilwinningu v Škótsku. Tento systém sa rozšíril do írskych lóží a viedol k vytvoreniu prvého Veľkého tábora templárskych rytierov okolo roku 1790, ktorý sa v roku 1836 stal Najvyšším veľkým táborom. Z Írska sa systém rozšíril do Škótska.
V Anglicku sa templárski rytieri objavili už v 80. rokoch 18. storočia v lóžach Veľkej lóže „Ancients“, o ktorých úzkych vzťahoch s írskym slobodomurárstvom vieme. V roku 1791 založil Thomas Dunckerley (1724–1795) prvý Veľký konkláve templárskych rytierov, aby zhromaždil rytierov roztrúsených po Anglicku.
Maltézski rytieri Yorského rítu
V Amerike bol templársky systém integrovaný do Yorského rítu, v ktorom predstavuje najvyššiu triedu.
Anglosaský templársky slobodomurársky systém pozostáva z niekoľkých stupňov, ktoré sa môžu mierne líšiť podľa ústav. V každom prípade však zahŕňa stupeň maltézskeho rytiera. V Yorskom ríte sa udeľuje pred konečným stupňom templárskeho rytiera, zatiaľ čo v Anglicku a Škótsku sa komunikuje iba templárskym rytierom, ale zvyčajne už nie je predmetom samostatného obradu.
Prečo toto objavenie sa stupňa maltézskeho rytiera v rámci anglosaského templárskeho systému? Pravdepodobne preto, že Rád svätého Jána bol Henrichom VIII. v roku 1536 zrušený, a tak mohol právoplatne vstúpiť do románového sveta, ktorý podmieňuje všetky vysoké slobodomurárske stupne.
