Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Život a kariéra Josepha de Maistre pred revolúciou
Joseph de Maistre sa narodil 1. apríla 1753 v Chambéry v Savojskom vojvodstve, ktoré bolo vtedy súčasťou Sardínskeho kráľovstva. Jeho otec, sudca, bol povýšený do šľachtického stavu kráľom Viktorom Amadeom III. (1726–1796), odtiaľ pochádzal jeho grófsky titul. Joseph de Maistre, vzdelaný u jezuitov, nasledoval svojho otca a v roku 1774 vstúpil do súdnictva ako zástupca generálneho prokurátora. V roku 1788 bol vymenovaný za savojského senátora, teda člena najvyššieho súdneho dvora vojvodstva.
V tom istom roku 1774 bol zasvätený do slobodomurárstva v lóži Les Trois Mortiers (Tri mažiare) na Orientu v Chambéry, ktorá spadala pod Veľkú lóžu Londýna. Rýchlo ho však unudilo bežné slobodomurárstvo, ktoré označil za detinské. Mal mystickejšie očakávania, a tak v roku 1778 s niekoľkými bratmi založil v Chambéry novú lóžu s názvom La Sincérité (Úprimnosť). Táto lóža pracovala pod jurisdikciou Škótskeho direktória v Lyone, sídla provincie Auvergne rádu Prísnej templárskej observancie, ktorému predsedal Jean-Baptiste Willermoz (1730–1824).
Práve v tom istom roku 1778 francúzske provincie Prísnej templárskej observancie, zhromaždené v Lyone na Konvente Galov, prijali rituály revidované Willermozom, do ktorých vniesol martinézovskú teozófiu. Mladý Joseph de Maistre s nadšením prijal nový systém a bol prijatý za Rytiera dobrodinca Svätej obce (Chevalier Bienfaisant de la Cité Sainte) pod menom Eques Josephus a Floribus. Následne bol prijatý do triedy Veľkých profesov, najvyššej a najtajnejšej triedy rádu, o ktorej existencii bežní rytieri ani netušili. Tam sa vyučovala kompletná doktrína Martinèsa de Pasqually tak, ako ju Willermoz pochopil a sformuloval. Tento stupeň bol udelený len obmedzenému počtu bratov, ktorí boli uznaní za hodných ho prijať: v Chambéry ich bolo len štyria, vrátane Josepha de Maistre.
Jean-Baptiste Willermoz
V Nemecku v tom čase prechádzala Prísna templárska observancia vážnou vnútornou krízou a mnohé lóže opúšťali rád, aby sa pridali ku konkurenčným systémom (Švédsky obrad, Zinnendorfov obrad, Zlatý a ružový kríž starého systému…). Legitimita zakladateľa rádu, baróna von Hunda (1722–1776), bola spochybnená už na Konvente v Kohle (1772): mnohí pochybovali o existencii „Neznámych nadriadených“, ktorým mal Hund slúžiť, a o realite poslania obnoviť slobodomurársky rád, ktoré mal údajne dostať od stuartovského pretendenta Karola Eduarda Stuarta (1720–1788). Bez toho, aby otvorene zavrhol Hunda, Konvent vymenoval vojvodu Ferdinanda Brunšvicko-lüneburského (1721–1782) za Veľkého generálneho nadriadeného rádu, čím implicitne naznačil, že žiadni Neznámi nadriadení neexistujú. Hund bol degradovaný na hodnosť Veľmajstra VII. provincie a Veľkého vizitátora rádu.
Na Konvente v Brunšviku v roku 1775 sa útoky proti Hundovi obnovili, až napokon podľahol tlaku a priznal podvod. Nasledujúci rok zomrel. Ferdinand Brunšvický sa vtedy rozhodol reformovať rád prostredníctvom Konventu, ktorý sa mal konať vo Wilhelmsbade v roku 1782. V roku 1780 rozoslal všetkým jurisdikciám rádu obežník so žiadosťou o písomné zodpovedanie série otázok, ktoré možno zhrnúť takto: Má rád nadriadených? Kto sú? Siaha rád až k templárom? Možno obnoviť Templársky rád? Sú rituály adekvátne? Majú byť ciele rádu tajné alebo známe všetkým? Disponuje rád vedomosťami, ktoré nikto iný nemá? Prefektúra v Chambéry poslala svoje oficiálne odpovede, ale Joseph de Maistre sa rozhodol adresovať svoju vlastnú odpoveď nadriadenému rádu vo forme 64-stranového pamätníka, v ktorom predstavil svoju koncepciu slobodomurárstva, jeho pôvodu, cieľov a organizácie. K tomu sa vrátime neskôr.
Joseph de Maistre počas revolúcie a cisárstva
Udalosti Francúzskej revolúcie postupne zmenili pohľad Josepha de Maistre. Dovtedy bol, hoci horlivý katolík, skôr galikánskeho zmýšľania (teda obmedzujúceho moc pápeža na náboženskú, nie politickú sféru), vnímavý k novým liberálnym myšlienkam a naklonený niektorým republikánskym ideám. Ako mnohí mystici, pietisti a nadšenci 18. storočia, či už katolícki alebo protestantskí, prejavoval formu milenializmu a ohlasoval veľké udalosti, ktoré otrasú svetom a privedú ho do nového veku, kde náboženstvo, očistené od svojich nečistôt, konečne zjednotí ľud bratov.
Joseph de Maistre najprv uznal revolúciu ako začiatok týchto udalostí, ale rýchlo vytriezvel, keď Francúzsko v roku 1792 anektovalo Savojsko a vnútilo mu civilnú ústavu duchovenstva vyhlásenú v roku 1790. Teror, ktorý zúril medzi rokmi 1793 a 1794, ho definitívne presvedčil o vnútorne deštruktívnom a zlovoľnom charaktere revolúcie. Treba dodať, že ho revolučný zmätok zasiahol aj osobne: bol nútený odísť do exilu v Lausanne vo Švajčiarsku a prišiel o svoje pozemky, ktoré boli znárodnené.
Z Lausanne, ako korešpondent sardínskeho ministerstva zahraničných vecí, riadil spravodajskú službu a verboval mužov na posilnenie radov savojského vnútorného odboja. Napísal tiež niekoľko antirevolučných pamfletov.
Joseph de Maistre
V roku 1797 sa pripojil ku kráľovi Karolovi Emanuelovi IV. Sardínskemu (1751–1819) v Turíne, ale nasledujúci rok Piemont obsadili Francúzi, čo ho prinútilo odísť do exilu do Benátok a neskôr na Sardíniu do Cagliari. Po abdikácii Karola Emanuela IV. v roku 1802 ho jeho brat a nástupca Viktor Emanuel I. (1759–1824) vymenoval za splnomocneného ministra Sardínskeho kráľovstva pri cárovi Alexandrovi I.
Joseph zostal v Petrohrade 14 rokov a odtiaľ sledoval vzostup Bonaparta a nastolenie Prvého cisárstva. Napoleonovo dobrodružstvo ho nijako neupokojilo; odsúdil jeho militarizmus a snahu podriadiť náboženskú sféru štátnej autorite. Pre neho to bolo len pokračovanie revolúcie.
Práve v Rusku začal Joseph de Maistre korešpondovať s francúzskymi antirevolučnými osobnosťami, počnúc vikomtom Louisom de Bonald (1754–1840), jedným z hlavných propagandistov bourbonskej reštaurácie a pilierom reakčného myslenia. Až vtedy začal prijímať tézy opáta Barruela (1740–1820), ktorý pripisoval vznik revolúcie slobodomurárstvu. Dovtedy ich vždy odmietal.
Po Viedenskom kongrese (1815)
Pád Napoleona v roku 1815 prinútil európske mocnosti predefinovať svoje hranice, čo sa udialo na Viedenskom kongrese. Savojsko, grófstvo Nice a Piemont boli vrátené Sardínskemu kráľovstvu.
Joseph de Maistre, blízky jezuitom, bol podozrivý z konvertovania ruských osobností na rímsky katolicizmus a v roku 1817 musel Rusko opustiť. Jezuiti boli z Ruska vyhostení v roku 1820.
Joseph de Maistre strávil najprv tri týždne v Paríži, kde sa stretol s Ľudovítom XVIII. a zožal ovácie vo Francúzskej akadémii. Po návrate do Turína, kde bol vymenovaný za predsedu kancelárie a štátneho ministra, 16. februára 1821 zomrel.
Odkaz Josepha de Maistre
Máloktorý autor mal taký nesúrodý odkaz ako Joseph de Maistre. Obdivujú ho na pravici aj na ľavici, považujú ho za zástavu katolícki tradicionalisti, monarchisti, legitimisti, ale aj tradicionalistickí slobodomurári a katolícki slobodomurári. Jeho dynamické a pamfletické myslenie, rovnako ako myslenie Bonalda, inšpirovalo monarchistický prúd až po Charlesa Maurrasa (1868–1952). Je však prekvapujúce, že Auguste Comte (1798–1857), otec pozitivizmu, uznal, že Joseph de Maistre bol jedným z jeho zdrojov inšpirácie. Podobne socialistický utopizmus saint-simonovcov a fourieristov v ňom videl predchodcu. A prostredníctvom Félicitého de Lamennais (1782–1854) mal Joseph de Maistre vplyv aj na liberálny katolicizmus, sociálny katolicizmus a kresťanskú demokraciu.
Tento nečakaný odkaz nás prekvapí, ak si z Josepha de Maistre zapamätáme len jeho dielo s názvom O pápežovi (1819) a jeho obhajobu pápežskej neomylnosti, katolíckej hegemónie, ultramontanizmu, nevyhnutného spojenectva trónu a oltára, potreby trestu smrti a boja proti protestantizmu.
O pápežovi, pôvodné vydanie z roku 1819
Pravdepodobne práve v slobodomurárovi Josephovi de Maistre nájdeme nuansy, ktoré vysvetľujú jeho úspech v oveľa širších kruhoch, než sú kruhy katolíckej tradicionalistickej reakcie a monarchizmu. Katolíkom a monarchistom bol Joseph de Maistre celý život, ale iným spôsobom pred revolúciou a po nej.
Pred revolúciou bol mladý Joseph de Maistre trochu nadšeným katolíkom, ktorý veril, že veľké sociálne hnutie reformuje svet a že rôzne kresťanské vyznania sa konečne zjednotia pod láskavým vedením pápeža. Pamätník, ktorý adresoval brunšvickému vojvodovi, nám veľa hovorí o jeho nádejach a o úlohe, ktorú prisudzoval slobodomurárstvu v tomto rozsiahlom podniku politickej, sociálnej a náboženskej regenerácie. V slobodomurárstve, prinajmenšom vo vysokých martinistických stupňoch Obnoveného škótskeho obradu, vidí schránku „prvotného náboženstva“, od ktorého sa rôzne národy postupne odklonili a ktorého vyvrcholením by malo byť autentické kresťanstvo. Prvoradým cieľom slobodomurárstva by teda bolo obnoviť jednotu kresťanstva, najprv okolo jediného vodcu slobodomurárskeho rádu (v tomto prípade brunšvického vojvodu), ako druh predohry k zjednoteniu s Rímom, o ktorom tu otvorene nehovorí. Slobodomurárstvo by teda bolo pre nekatolíkov šancou zapojiť sa do diela regenerácie sveta.
Forma moci, ktorú predpokladá, je autokratická bez toho, aby bola autoritárska. Podľa neho je potrebný jediný vodca, ale nižšie stupne disponujú určitou autonómiou pri správe svojich vnútorných záležitostí podľa princípu subsidiarity. Nevylučuje teda formu miestnej demokracie na úrovni Veľkých lóží a jednotlivých lóží, ale v rámci modelu centralizovaného na jediného generálneho nadriadeného, garanta celého projektu.
Zatiaľ čo neskorší Joseph de Maistre obhajuje autoritársku verziu pápežskej moci, ktorá vnucuje pravdu bez konzultácie, slobodomurár Joseph de Maistre predstavuje oveľa nuansovanejší model, v ktorom hľadanie kompromisov zohráva veľkú úlohu pri hľadaní spoločného dobra. Úprimne tomu veril, ako ukazuje jeho dlhý odpor voči antimurárskym tézam opáta Barruela. Aj keď prestal navštevovať lóže, Joseph de Maistre zostal verný svojim bývalým bratom. Hoci uznal, že niektoré tajné spoločnosti, ako napríklad Bavorští ilumináti, mali odsúdeniahodné politické plány, bežné slobodomurárstvo považoval za detinskosť bez následkov a zachoval si úctu k pravým „iluminátom“, teda pre neho k martinistom (v tom čase tento termín zahŕňal bez rozdielu martinézizmus a martinizmus).
Prečo taký obrat v myslení Josepha de Maistre, ktorý prešiel od katolicizujúceho univerzalizmu k nekompromisnému ultramontanizmu? Príčinou sú nepochybne dejiny všeobecne a jeho vlastné dejiny. Revolučné excesy, invázia do jeho krajiny, exil a strata majetkov, Európa v plameňoch – to všetko prispelo k tomu, aby pochopil, že jeho idealistické sny mladého slobodomurára boli zjavne chimérou. Nie azda v absolútnom zmysle, ale dovtedy, kým ľudia nedosiahnu určitú úroveň duchovného vývoja. Preto nikdy nezaprel svoju martinistickú minulosť a nepochybne zostal vo svojom vnútri vždy trochu nadšeným a idealistickým katolíkom s trochu spornou ortodoxiou.
