Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Slobodomurár na večnej ceste za poznaním
Jean-Baptiste Willermoz, najstarší z 13 detí, sa narodil v roku 1730 v Saint-Claude vo Franche-Comté, v dnešnom departemente Jura. Jeho otec, Claude Catherin Willermoz, bol obchodník s galantériou a celá rodina bola hlboko veriaca. Jeden z Jean-Baptistových bratov sa dokonca stal kňazom. V 15 rokoch nastúpil Jean-Baptiste ako učeň k obchodníkovi s hodvábom v Lyone. Bol podnikavý, pracovitý a ambiciózny, a už vo veku 24 rokov stál na čele vlastného obchodu s hodvábom, pričom nikdy nepoľavil vo svojej náboženskej horlivosti.
Willermoz bol horlivý a oddaný katolík, no samotná viera mu nestačila. Bol to hľadajúci duch, túžiaci odhaliť tajomstvá vzťahu medzi človekom a Bohom. Ako mnohí jeho súčasníci veril, že slobodomurárstvo ukrýva vznešené tajomstvá, ktoré dokážu naplniť najhlbšie túžby jeho duše. Preto bol vo veku 20 rokov prijatý za slobodomurára, pravdepodobne v najstaršej lyonskej lóži Les Amis Choisis (Zvolení priatelia). Ako 22-ročný sa stal ctihodným majstrom tejto lóže a o rok neskôr, v roku 1753, bol jedným zo zakladateľov novej lóže Parfaite Amitié (Dokonalé priateľstvo), kde sa taktiež stal ctihodným majstrom.
Medaila zobrazujúca Jeana-Baptista Willermoza
Willermozova slobodomurárska kariéra sa začala veľmi sľubne a nemienil pri tom zostať. Praktizovanie prvých troch stupňov mu neodhalilo hlboké tajomstvá, po ktorých túžil, no v 50. rokoch 18. storočia v Lyone ešte žiadne vyššie stupne neexistovali. Tieto stupne, ktoré sa šírili po celom Francúzsku, boli Veľkou lóžou Francúzska vnímané s podozrením a zdráhala sa ich uznať. Willermoz bol presvedčený, že práve vo vyšších stupňoch sa skrývajú skutočné slobodomurárske tajomstvá a že symbolické stupne sú len predsieňou. Pustil sa do získavania čo najväčšieho počtu vyšších stupňov a rukopisných rituálov. Nepochybne sa stal jedným z najlepších znalcov všetkých vyšších stupňov svojej doby a priznal, že ich prijal viac ako šesťdesiat z rôznych systémov.
V roku 1760 bol Willermoz jedným zo zakladateľov Veľkej lóže riadnych majstrov z Lyonu, akéhosi provinčného veľmajstrovstva pôsobiaceho pod záštitou Veľkej lóže Francúzska. Willermoz dokonca získal od Veľkej lóže Francúzska a jej veľmajstra, grófa Clermonta (1709-1771), výnimku povoľujúcu lyonským lóžam praktizovať škótske vyššie stupne. Veľká lóža riadnych majstrov z Lyonu tak vyvinula systém siedmich stupňov vrátane symbolických. Vedomosti, ktoré Willermoz neustále získaval, však viedli lyonskú Veľkú lóžu k prijatiu systému 25 stupňov už v druhom roku jej existencie. Tento systém bol zavŕšený stupňom Rytiera orla a pelikána, Rytiera sv. Ondreja alebo slobodomurára z Hérédomu, čo nie je nič iné ako dnešný Rytier Ruže a kríža, používaný v rôznych formách v Škótskom obrade dávnom a prijatom, Francúzskom tradičnom obrade a iných rítoch. Je to prvé objavenie sa tohto stupňa v tejto forme a je pravdepodobné, že jeho autorom je práve Willermoz. Treba tiež poznamenať, že stupeň Kadoš sa v hierarchii stupňov Veľkej lóže riadnych majstrov z Lyonu nenachádzal: Willermoz tento stupeň objavil vďaka bratom z Metzu, no keďže ho považoval za odporný a v rozpore so slobodomurárskymi hodnotami, vždy sa proti nemu staval.
Willermoz, neustále hľadajúci skutočné slobodomurárske tajomstvo, zostával s bežnými vyššími stupňami nespokojný. Spolu so svojím bratom Pierrom-Françoisom Willermozom (1735-1799), lekárom, chemikom a prispievateľom do Diderotovej a d’Alembertovej Encyklopédie, založil v roku 1763 kapitulu Rytierov čierneho orla, veľmi tajnú a bežným slobodomurárom neznámu. Pestoval sa v nej hermetizmus a alchýmia. Willermoz, vyťažený administratívnymi úlohami v lyonskej Veľkej lóži, kde bol krátko veľmajstrom a dlhodobo strážcom pečatí a archivárom, sa na nej nemohol aktívne podieľať. Aké sklamanie a dokonca znechutenie pocítil, keď zistil, že táto kapitula sa venuje hlavne materialistickému hľadaniu, pátraniu po chrysopoeii, teda výrobe zlata transmutáciou. Hoci sa o alchýmiu pred rokmi zaujímal, rýchlo sa od nej odvrátil, pretože pre neho mohlo byť skutočné slobodomurárske tajomstvo len čisto duchovné a nesmelo byť poškvrnené žiadnymi materiálnymi úvahami.
Rozhodujúce stretnutie pre Willermoza
V roku 1767 sa Willermoz počas pobytu v Paríži stretol s mužom, ktorý navždy zmenil jeho existenciu a dal nový smer jeho slobodomurárskemu a duchovnému životu: Joachimom Martinèsom de Pasqually (1727(?)-1774). Táto záhadná postava, o ktorej sa predpokladá, že bola portugalského alebo španielskeho pôvodu a potomkom marranov (Židov násilne konvertovaných na katolicizmus na Pyrenejskom polostrove od 15. storočia), vyvinula duchovnú doktrínu s prvkami gnózy, pytagorejskej mystiky a kabaly, ktorá vyvrcholila v okultných praktikách. Zjednodušene povedané, Martinès veril, že pôvodný človek bol vyžarovaný z Boha, aby strážil vzbúrených anjelov, uväznených od pádu Satana. Človek však bol týmito zlými duchmi skorumpovaný a sám padol. Cieľom Martinèsovej doktríny bolo vrátiť človeka k jeho prvotnému pôvodu. Podľa Martinèsa však Biblia opisovala dve línie ľudí: Kainovo potomstvo, ktoré bolo zavrhnuté, a Sethovo potomstvo, líniu vyvolených, ktorí ako jediní mohli dúfať v reintegráciu do svojej pôvodnej čistoty. A aby človek dokázal, že je potomkom Setha, musel sa venovať extrémne zložitým teurgickým praktikám, aby nadviazal kontakt s duchovnými entitami, čoho boli potomkovia Kaina podľa všetkého neschopní.
Martinès vytvoril paraslobodomurársky rád na ochranu svojej doktríny a praktík, Rád vyvolených Coenov vesmíru, ktorý vrcholil stupňom Réau-Croix. Tento rád predstavoval akési okultné kňazstvo, ktoré s najväčšou opatrnosťou prijímalo slobodomurárov hodných odhalenia týchto tajomstiev. Sídlo rádu bolo v Bordeaux, kde Martinès žil, ale vytvoril aj zvrchovaný tribunál svojho rádu v Paríži pod vedením významného slobodomurára Veľkej lóže Francúzska, Jeana-Jacquesa Bacona de la Chevalerie (1731-1821), rodáka z Lyonu a Willermozovho priateľa. Práve počas návštevy u neho v Paríži v roku 1767 Bacon odhalil Willermozovi existenciu veľmi tajného rádu, ktorý spĺňal očakávania tých najnáročnejších slobodomurárov, a pozval ho, aby sa pridal. Willermoz bez váhania súhlasil a bol zasvätený samotným Martinèsom. Myslel si, že konečne našiel to, čo toľké roky hľadal, s nadšením prijal Martinèsovu doktrínu a získal povolenie otvoriť Veľký chrám Coenov v Lyone. Okrem toho sa spriatelil s Louisom-Claudom de Saint-Martin, známym ako „Neznámy filozof“ (1743-1803), Martinèsovým osobným tajomníkom a vzdialeným inšpirátorom moderného martinizmu.
Diplom Réau-Croix udelený Willermozovi
Hoci si Willermoz myslel, že našiel poznanie, ktoré tak dlho hľadal, počas teurgických operácií, ktorým sa venoval svedomito a pedantne, sa mu nepodarilo dosiahnuť ani ten najmenší nadprirodzený prejav. Toto je jeden z najdojímavejších aspektov Willermozovej osobnosti, keď vidíme, ako s najväčšou vytrvalosťou pokračuje v praxi na základe korešpondenčných rád Martinèsa, ktorý vždy nachádza dobré výhovorky na vysvetlenie svojich neúspechov. Mnohí by sa vzdali, ale nie Willermoz!
Od roku 1767 sa Willermoz venoval hlavne veci vyvolených Coenov a značne zanedbával Veľkú lóžu riadnych majstrov z Lyonu. Treba na jeho obhajobu dodať, že v roku 1768 nariadenie policajného generálporučíka Sartina oficiálne pozastavilo slobodomurárske aktivity v celom Francúzskom kráľovstve po pamätnej bitke pri vchode do parížskeho chrámu v decembri 1772. Hoci toto opatrenie nebolo nikdy úplne uplatnené, francúzsky slobodomurársky život bol napriek tomu až do roku 1774 utlmený.
V roku 1772 sa Martinès nalodil na cestu do Saint-Domingue, aby prevzal dedičstvo. Sľúbil, že sa po roku vráti, a naďalej si dopisoval so svojimi učeníkmi, ktorí zostali vo Francúzsku, samozrejme v menej intenzívnom tempe ako predtým. Ochorel však a v roku 1774 v Saint-Domingue zomrel. Odvtedy sa jeho učeníci začali rozchádzať a väčšina chrámov sa vrátila k forme jednoduchých lóží v rámci Veľkej lóže Francúzska, ktorá sa od roku 1773 stala Veľkým orientom Francúzska. Zostal len chrám v Lyone, ktorému predsedal Willermoz. Ale bez svojho zakladateľa Rád vyvolených Coenov nemohol dlho prežiť, najmä preto, že jeho nový faktický vodca, Willermoz, nikdy počas svojich operácií nezískal žiadny prejav. Willermoz potreboval novú štruktúru, ktorá by zastrešila Martinèsovu doktrínu, ale akú?
Prísna templárska observancia, nová príležitosť pre Willermoza
Willermoz, ponechaný sám na seba od Martinèsovho odchodu, sa opäť začal zaujímať o Veľkú lóžu riadnych majstrov z Lyonu v nádeji, že z nej urobí jadro nového rítu s martinèsovským nádychom, ktorého by bol zakladateľom. Úloha to bola ťažká, pretože Veľká lóža bola od roku 1768 v letargii a navyše, na vytvorenie nového rítu bolo nevyhnutné nájsť legendu, ktorá by ho legitimizovala. Willermoz nedôveroval rozenkruciánskej legende, ktorá k nemu príliš zaváňala alchýmiou, ktorú odmietal. Rovnako vylúčil templársku legendu, ktorú poznal len vo forme Kadoša, z ktorého mal hrôzu.
Vtedy sa Willermozovi naskytla nečakaná príležitosť v podobe slobodomurárskeho rádu, ktorý sa hlásil k templárom bez toho, aby prijal logiku pomsty Kadošov: nemecká Prísna templárska observancia, založená v roku 1751 barónom von Hund (1722-1776).
Už v roku 1766 sa lóža St-Jean des Voyageurs na východe Drážďan, člen Prísnej templárskej observancie, pokúsila nadviazať korešpondenciu s Veľkou lóžou riadnych majstrov z Lyonu, ale list dorazil počas neprítomnosti Willermoza, strážcu pečatí a archivára Veľkej lóže, ktorý sa o tom nikdy nedozvedel. Je však pravdepodobné, že v roku 1766 by Willermoz nevidel osobitný záujem na kontakte s lóžou templárskeho rítu v Nemecku.
Barón von Hund
Všetko sa zmenilo, keď v roku 1772 lóža La Candeur zo Štrasburgu vychválila Willermozovi Prísnu templársku observanciu (bežným slobodomurárom známu ako Reformované slobodomurárstvo z Drážďan), ku ktorej sa práve pripojila. Slová štrasburských bratov naznačovali, že objavili slobodomurársky rád, ktorý na rozdiel od ostatných pozná skutočné ciele slobodomurárstva. To stačilo na to, aby to upútalo Willermozovu pozornosť, ktorý si trochu unáhlene vyvodil, že tento rád určite ukrýva veľmi vysokú duchovnú doktrínu, porovnateľnú s Martinèsovou. Nadviazal teda úzke vzťahy so štrasburskými bratmi, začal sa informovať o nemeckom systéme a napísal barónovi von Hundovi, aby prediskutoval možnú žiadosť o prijatie lyonských bratov.
Keďže sa dozvedel, že cieľom Prísnej templárskej observancie je obnovenie Rádu templárov, Willermoz bol opatrný a žiadal záruky, že nemecký templársky systém nezahŕňa nič odsúdeniahodné v očiach zákonov kráľovstva a Cirkvi a že nemá nič spoločné s Kadošom. Tiež požadoval, aby lyonské symbolické lóže zostali pod jurisdikciou Veľkého orientu Francúzska a aby pod vedením rádu boli len vyššie stupne. Barón Weiler, ktorý už v roku 1772 v Štrasburgu inštaloval V. provinciu rádu (Burgundsko), bol poverený zaslaním potrebných dokumentov na prijatie lyonským bratom a v máji 1773 navštívil Lyon. Keďže rokovania boli úspešné, asi dvadsiatka lyonských bratov, ktorí mali tvoriť novú kapitulu, bola 21. júla 1773 prijatá za rytierov a 25. júla bola inštalovaná II. provincia rádu (Auvergne). 11. a 13. augusta 1773 všetci noví rytieri zložili svoje slávnostné vyznanie, čím dosiahli najvyšší stupeň rádu, stupeň Rytiera profesa.
Po splnení svojej misie v Lyone pokračoval Weiler vo svojej úlohe návštevou Montpellieru a Bordeaux, kde inštaloval III. provinciu rádu (Occitanie). Francúzsko malo odvtedy tri templárske provincie a čoskoro štyri, pretože bratia z Montpellieru, ktorí považovali horlivosť rytierov z Bordeaux za príliš vlažnú, sa oddelili od III. provincie, aby vytvorili novú, provinciu Septimánia. Provincie rádu presahovali hranice Francúzskeho kráľovstva, keďže II. (Burgundsko) zahŕňala nemecky hovoriace Švajčiarsko a V. (Auvergne) rozšírila svoju jurisdikciu na francúzsky hovoriace Švajčiarsko, Ženevu a Savojské vojvodstvo.
