Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Cassia, prvá rastlina spojená s legendou o Hiramovi
Legenda o Hiramovi sa do slobodomurárstva dostala krátko pred rokom 1730 a nepatrí k pôvodnému jadru špekulatívneho slobodomurárstva 17. storočia. Scéna nájdenia Hiramovho tela bola zrejme prevzatá z podobnej slobodomurárskej legendy, ktorá pojednávala o objavení Noemovho tela jeho tromi synmi. Zmienku o tom nájdeme v Grahamovom rukopise z roku 1726, avšak v príbehu sa nevyskytuje žiadny rastlinný symbol.
Až v diele Masonry Dissected od Samuela Pritcharda (1730) nachádzame prvý opis stupňa Majstra, ako ho poznáme dnes. Podľa Pritcharda, tak ako je to aj dnes, Hiramovi vrahovia označili miesto, kde pochovali jeho telo, vetvičkou stromu alebo kríka, no na rozdiel od neskoršej podoby ide o vetvičku Cassia (kasie).
Prijatie Majstra v 18. storočí
Nejde tu o písanie botanického traktátu, ktorý by definoval, čo je to Cassia. Termín Cassia môže označovať rôzne kríky, okrem iného kasu, senu (Senna), kasiu rúrkovitú (Cassia Fistula) alebo škoricovník čínsky (Cinnamomum cassia). Často sa spája s výrazom Qetsi’ah, ktorý je raz spomenutý v Biblii a niekedy sa prekladá ako škorica. V každom prípade ide o krík so žltými kvetmi a uznávanými liečivými a aromatickými vlastnosťami. Cassia je tak známa v rôznych kultúrach, kde sa často interpretuje ako symbol vnútornej sily, odolnosti a vytrvalosti v skúškach.
Cassia sa používala aj pri pohrebných obradoch, ako pripomínal autor diela A Defence of Freemasonry z roku 1731, kde sa píše: „Hovorí sa nám, že bratia položili vetvičku kasie k hlave Hiramovho hrobu, čo odkazuje na starodávny zvyk v týchto orientálnych krajinách balzamovať mŕtvych, najmä prípravou hlavy a vysušením mozgu, ako to podrobnejšie vysvetľuje Herodotos.“
Cassia mala teda dobré dôvody na to, aby bola vybraná do legendy. Jej žiarivo žlté kvety evokujú svetlo, je symbolom vytrvalosti v skúškach a používala sa pri pohrebných obradoch. Prečo ju teda nahradila akácia?
Triumf akácie
Dnes už prakticky všetky slobodomurárske rituály prijali akáciu, ale môžeme sa pýtať, kedy a prečo k tejto zmene došlo. Odpoveď na tieto otázky pravdepodobne nájdeme vo Francúzsku.
Už od 40. rokov 18. storočia nachádzame akáciu vo francúzskych slobodomurárskych rituáloch. Je to prípad najmä Luquetovho rukopisu, jedného z dvoch najstarších známych francúzskych rituálnych rukopisov (okolo roku 1745), a odhalenia Le Sceau Rompu (1745). Ako sme sa však dostali od kasie k akácii?
Pravdepodobne prostredníctvom jednoduchej homofónie (zvukovej podobnosti) medzi „la Cassia“ a „l’Acacia“, čo je o to pochopiteľnejšie vzhľadom na prevažne ústny charakter starých rituálnych praktík slobodomurárov.
No táto zvuková podobnosť musela dávať zmysel. A aj dávala, pretože akácia má ešte väčšiu prestíž než kasia. Nehovorí sa o nej, že je nehnilobná, schopná znovuzrodenia po požiari, a teda symbolom znovuzrodenia a nesmrteľnosti? Ale predovšetkým, podľa Biblie to bolo drevo, ktoré slúžilo na stavbu Archy zmluvy, liturgického nábytku a pilierov Stánku, putovného chrámu ustanoveného Mojžišom na púšti (Exodus, kapitoly 25 až 27). Kresťanská tradícia zasa bez biblického odkazu tvrdí, že Kristov kríž a tŕňová koruna boli vyrobené z akácie. A v niektorých verziách legendy o Ozirisovi odpočívalo telo zavraždeného boha pri akácii.
Ak mala kasia dobré dôvody ilustrovať Hiramovu legendu, akácia mala lepšie, pretože spájala Hiramovu smrť s Archou zmluvy a myšlienkou znovuzrodenia a vzkriesenia, ktorú evokujú postavy Krista a Ozirisa.
Lóžový koberec 3. stupňa rítu Emulation
Ako však vysvetliť, že zvuková podobnosť medzi „la Cassia“ a „l’Acacia“ vo francúzštine vnúti celému slobodomurárstvu symbol akácie? Anglické rituály (či už Emulation alebo iné rituály používané v Spojenej veľkej lóži Anglicka, ako Taylor, West End atď.) všetky poznajú akáciu. Bolo by teda prípustné, že v tomto bode francúzske slobodomurárske rituály raz ovplyvnili anglické slobodomurárske zvyky a nie naopak?
Zdá sa nám to celkom pravdepodobné a pokúsime sa pre to nájsť vysvetlenie. Cassia bola jednoznačne verziou používanou „Modernými“, teda lóžami Prvej veľkej lóže v Londýne (1717), pretože nám to odhaľuje odhalenie ich rituálu (Pritchard 1730). Naopak, nevieme, či sa v rituáloch „Starých“, ktorých Veľká lóža bola založená v roku 1753, objavoval ekvivalentný rastlinný symbol. V každom prípade odhalenie The Three Distinct Knocks z roku 1760, ktoré odhaľuje rituálne zvyky lóže „Starých“, žiadny nespomína.
Vieme však veľmi dobre, že existovalo veľa kontaktov medzi jakobitskými slobodomurármi v exile vo Francúzsku a francúzskymi lóžami. Jakobiti mali vo všeobecnosti viac afinity k „Starým“ než k „Moderným“, ktorí boli podriadení hanoverskej dynastii. Práve prostredníctvom nich teda pravdepodobne francúzska akácia prenikla do anglického slobodomurárstva „Starých“. A pri zjednotení oboch Veľkých lóží v roku 1813, kedy vznikla Spojená veľká lóža Anglicka, vieme, že rituálne zvyky „Starých“ boli prijaté, a je veľmi pravdepodobné, že práve odtiaľ akácia nahradila kasiu v anglických rituáloch.
Outsider: Tamariška
Hoci sa zdá, že akácia sa presadila v celom svetovom slobodomurárstve, vo Francúzsku sa v rámci Misraïmovho rítu objavila tretia varianta. V misraïmovskom rituáli napísanom medzi rokmi 1815 a 1820 nenájdeme zmienku ani o kasii, ani o akácii, ale o tamariške.
Prečo táto nová varianta a čo prináša nové v porovnaní s prvými dvoma? Tamariška, známa z Biblie a mnohých starovekých kultúr (Egypt, Grécko, Škandinávia, Čína, Japonsko…), nesie symboliku, ktorá nie je veľmi vzdialená od symboliky kasie a akácie: sila, vytrvalosť, plodnosť, dlhovekosť a nesmrteľnosť. Ale práve jej zakotvenie v egyptskej tradícii viedlo autora misraïmovského rituálu k jej výberu.
Egyptské pramene vo všeobecnosti tvrdia, že Ozirisovo telo odpočívalo pri akácii alebo sykomore. Treba však pochopiť, že tieto zdroje zostali pre moderných čitateľov nedostupné až do rozlúštenia hieroglyfov Champollionom v roku 1822. Tvorcovia egyptského slobodomurárstva mali prístup k starovekému Egyptu len prostredníctvom spisov gréckych autorov (Herodotos, Diodóros Sicílsky, Strabón, Plutarchos…) a v menšej miere latinských (Plínius Starší, Apuleius…).
Egyptský strom života
Autor misraïmovského rituálu, prejavujúc istú erudíciu, určite objavil tamarišku u Plutarcha a rozhodol sa ju zaviesť do svojej legendy o Hiramovi namiesto kasie alebo akácie, aby svoj zámer viac „egyptizoval“. Plutarchos totiž uvádza verziu mýtu o Ozirisovi, ktorá v egyptských prameňoch nie je známa: podľa tejto varianty bolo Ozirisovo telo, vložené do truhlice, vydané morskému príboju a unášané prúdom, až kým nenarazilo na tamarišku v Byblose vo Fenícii (dnešný Džubajl v Libanone). Tamariška vyrástla okolo truhlice, ktorú nakoniec pohltila, a kráľ Byblosu, ohromený nezvyčajným rastom tohto stromu, ho dal zoťať, aby z neho urobil stĺp svojho paláca. Pri hľadaní tela svojho manžela sa Izis podarilo získať stĺp, vyslobodiť z neho Ozirisovo telo, ktoré nabalzamovala a odviezla späť do Egypta.
Táto legenda mala prinajmenšom dva dôvody, prečo upútať pozornosť autora misraïmovského rituálu: po prvé, tamariška bola explicitne integrovaná do objavenia Ozirisovho tela a mohla tak prirodzene nájsť svoje miesto v Hiramovej legende. Po druhé, skutočnosť, že Hiramovo telo sa ocitlo vo vnútri stĺpa, musela byť pre autora slobodomurárskeho rituálu veľmi výrečná. Mohli by sme pridať aj tretí dôvod, ak predpokladáme, že autor poznal aj botanické spisy Plínia Staršieho, ktorý tvrdí, že egyptskí kňazi nosili koruny vyrobené z vetvičiek tamarišky.
Výber tamarišky bol teda celkom rozumný na zdôraznenie egyptského rozmeru rituálu a možno ľutovať, že dnes používaný Misraïmov rítus (tzv. Benátsky rítus 1788), ktorý pochádza až z 80. rokov 20. storočia, nenasledoval svojho slávneho predchodcu v tomto bode a prispôsobil sa akácii.
