Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Rozdelenie anglického slobodomurárstva v 18. storočí
Vznik moderného slobodomurárstva sa zvyčajne datuje k založeniu Veľkej lóže v Londýne v roku 1717 (alebo pravdepodobnejšie v roku 1721). Často sa mylne predpokladá, že táto prvá slobodomurárska obediencia zjednotila všetky anglické lóže v širokej zhode. V skutočnosti to tak nebolo. Mnohé lóže túto novú organizáciu spochybňovali, pretože podľa nich pozmenila starobylé rituály: vynechala invokácie, zrušila úrad diakonov a už od 30. rokov 18. storočia prehodila stĺpy a slová učňa a tovariša.
Prvý organizovaný odpor vznikol na severe Anglicka. V roku 1725 sa Lóža v Yorku, odvolávajúc sa na svoju starobylosť, vyhlásila za „Veľkú lóžu celého Anglicka“. V priebehu 30. rokov 18. storočia sa odmlčala, aby sa v roku 1761 znovu zrodila pod názvom „Veľká lóža celého Anglicka na juh od rieky Trent“ a v roku 1789 definitívne ukončila svoju činnosť.
Hlavná opozícia však prišla z Londýna, od prúdu, ktorý sa sám definoval ako „Starí“ (v angličtine „Antient“ s „t“ kvôli archaizmu) a ktorý Veľkú lóžu v Londýne označoval – nie bez pohŕdania – za „Moderných“. Vzťahy medzi Veľkými lóžami Írska (1725) a Škótska (1736) a Veľkou lóžou v Londýne sa v rokoch 1730 – 1740 zhoršili. Írski a škótski slobodomurári žijúci v Londýne sa zdráhali pripojiť k anglickým lóžam. Napätie sa vystupňovalo prílevom írskych utečencov, ktorí prišli do Londýna po hladomore v rokoch 1740 – 1741 a medzi ktorými bolo mnoho slobodomurárov, ktorí si založili vlastné lóže.
V roku 1751 šesť lóží „starodávnej“ tradície založilo „Veľkú lóžu najstaršieho a najctihodnejšieho bratstva slobodných a prijatých murárov podľa starých konštitúcií“. Dušou novej Veľkej lóže bol nepochybne Laurence Dermott (1720 – 1791), írsky obchodník, veľký tajomník obediencie a autor konštitúcií (nazývaných „Ahiman Rezon“). Lóže tejto Veľkej lóže praktizovali staré rituály ovplyvnené írskymi zvykmi, ktorých príkladom je odhalenie „The Three Distinct Knocks“ z roku 1760.
Obe súperiace Veľké lóže sa úspešne rozvíjali v Anglicku aj v zahraničí. Zatiaľ čo v Európe sa rozšírilo najmä slobodomurárstvo „Moderných“, v Amerike prevládla tradícia „Starých“, a to najmä vďaka početným írskym a škótskym plukom britskej armády.
Obchod vyrába všetky ozdoby pre rítus Emulation. Pozrieť kolekciu.
Zjednotenie dvoch anglických Veľkých lóží
Obe anglické Veľké lóže spolu tvrdo súperili päťdesiat rokov, no na prelome 19. storočia začalo napätie opadávať. V roku 1809 „Moderní“ založili špeciálnu lóžu (Lodge of Promulgation), ktorej úlohou bolo vrátiť rituály k starým zvyklostiam s cieľom normalizovať vzťahy s Írmi, Škótmi a anglickými „Starými“. Obe anglické Veľké lóže vymenovali komisárov, ktorí mali pripraviť Akt o zjednotení.
V roku 1813 boli vymenovaní dvaja noví veľmajstri. Išlo o dvoch synov kráľa Juraja III.: princa Augusta Fridricha, vojvodu zo Sussexu, za „Moderných“ a princa Eduarda, vojvodu z Kentu, za „Starých“. Podmienky na zjednotenie boli splnené. A 27. decembra 1813 bola založená Spojená veľká lóža Anglicka s vojvodom zo Sussexu ako veľmajstrom. Bola vytvorená Lóža zmierenia, aby zosúladila rituály oboch starých Veľkých lóží a definovala nový rituál.
Rituál definovaný Lóžou zmierenia bol jednoznačne „starodávnej“ tradície a rituálne zvyklosti „Moderných“ z Anglicka zmizli, aby pretrvali len v niektorých kontinentálnych slobodomurárskych rítoch (modré lóže Francúzskeho rítu a Rektifikovaného škótskeho rítu, Schröderov rítus…). Na šírenie nových zvyklostí bolo vytvorených niekoľko inštruktážnych lóží, aby si v nich dôstojníci lóží mohli precvičovať rituál. Prvou bola lóža „Stability“, ale najdôležitejšou a najprestížnejšou bola „Emulation Lodge of Improvement“, ktorá dala rítu Emulation jeho meno.
Tu sa to stáva trochu ťažšie pochopiteľným pre slobodomurárov mimo Británie, ktorí sú zvyknutí na pojem presne definovaných rítov. Spojená veľká lóža Anglicka nevytvorila nový rítus, len definovala spôsob práce v lóži „podľa anglických konštitúcií“. Odvtedy každá inštruktážna lóža praktizovala tieto zvyklosti po svojom, s minimálnymi rozdielmi. Existuje teda niekoľko štýlov (v angličtine „Workings“) práce podľa anglických konštitúcií: Emulation je jedným z nich, najrozšírenejším vďaka významu „Emulation Lodge of Improvement“, ale existuje aj štýl Stability (z rovnomennej inštruktážnej lóže), štýl Oxford, štýl Taylor, štýl Standard, štýl South London, štýl West End…
Slobodomurárske ozdoby používané v týchto rôznych štýloch sú rovnaké, pretože ide o jediný anglický „rítus“, ktorý sa prejavuje v rôznych štýloch. Spojená veľká lóža Anglicka nikdy nedekretovala, že štýl Emulation alebo akýkoľvek iný štýl je jej referenčným rituálom: rôzne štýly sú len prejavmi jediného spôsobu práce „podľa anglických konštitúcií“. Slobodomurárske ozdoby sú teda ozdobami Spojenej veľkej lóže Anglicka, a nie ozdobami konkrétneho štýlu.
Špecifiká štýlu Emulation
Pre európskych slobodomurárov je špecifikom štýlu Emulation najmä to, že sa musí vykonávať celý spamäti. To však nie je vlastné len Emulation: ostatné anglosaské, škótske, írske a americké ríty postupujú rovnako.
Hlavným špecifikom štýlu Emulation je jeho veľmi komplexná gestikulácia, ktorá sa musí vykonávať scrupulózne. Praktizovanie rituálu je cieľom samo osebe, je to slobodomurárska práca štýlu Emulation, zatiaľ čo v kontinentálnych rítoch rituál len rámuje špecifickú prácu, najčastejšie čítanie „dosky“ (Planche), teda referátu, ktorý prednesie člen lóže a ostatní ho komentujú. V Emulation nič také neexistuje: práce sa otvárajú v prvom, druhom a treťom stupni a potom sa zatvárajú v treťom, druhom a prvom stupni. Pokiaľ sa nekoná prijatie do niektorého zo stupňov, to je všetko. A ak je naplánovaná prednáška, koná sa počas banketu, ktorý nasleduje po prácach.
Práve opakovaným praktizovaním symbolických gest chce štýl Emulation vštepiť slobodomurárovi duchovné hodnoty slobodomurárstva, oveľa viac než mentálnou, intelektuálnou a racionalistickou cestou. Tým, ktorí ho praktizujú, ponúka cestu rozvoja, ktorá prechádza predovšetkým cez telo a telesné vnímanie. Túto cestu možno prirovnať k rôznym „formám“ používaným v ázijských bojových umeniach (Taolu v Číne, Kata v Japonsku, Poomse v Kórei…): formy sú sekvencie štylizovaných bojových pohybov, ktoré sa cvičia bez súpera s cieľom naučiť sa gestá, internalizovať ich, upokojiť myseľ a vycibriť vnímanie energií mobilizovaných pre boj.
