Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Hugenot v exile
Antoine Court de Gébelin sa narodil 5. septembra 1728 neďaleko Nîmes, v čase, ktorý bol pre francúzskych protestantov mimoriadne ťažký. Henrich IV. ukončil náboženské vojny vo Francúzsku a Nantským ediktom z roku 1598 priznal protestantom práva v určitých častiach kráľovstva. Tieto práva boli obmedzené už za vlády Ľudovíta XIII., no definitívne ich zrušil až Ľudovít XIV. v roku 1685. Zakázal protestantské bohoslužby a pastorov či kazateľov, ktorí by sa vzopreli tomuto zákazu, odsúdil na galeje alebo dokonca na trest smrti.
Otec Courta de Gébelina, Antoine Court (1694-1760), bol pastorom v Nîmes a v roku 1729, teda rok po narodení syna, zvolil exil v Lausanne, švajčiarskom meste, ktoré prijalo reformáciu v roku 1536. Mnohí hugenoti (ako sa nazývali francúzski protestanti), a najmä pastori, našli útočisko v Lausanne, Ženeve, Holandsku, Anglicku či v niektorých nemeckých štátoch. Hneď po príchode do Lausanne začal Antoine Court pomáhať svojim súvercom a podporovať budúcich francúzskych pastorov. Bol hlavným zakladateľom Francúzskeho seminára v Lausanne, kde sa až do roku 1812 vzdelávali generácie francúzskych pastorov, z ktorých mnohí položili život za svoju vieru. Táto inštitúcia sídlila v dome neďaleko Akadémie v Lausanne, oficiálnej univerzity založenej v roku 1537.
Pamätná tabuľa Francúzskeho seminára v Lausanne
Court de Gébelin vyrastal v Lausanne a študoval teológiu na tamojšej Akadémii. Po vysvätení za pastora začal vyučovať vo Francúzskom seminári, ktorý založil jeho otec. Hoci nikdy nežil vo Francúzsku, neustále sa zaujímal o osud svojich súvercov, ktorí tam trpeli. Tragický osud jedného z jeho bývalých žiakov zo seminára ho prinútil chytiť pero do ruky.
Bojovník proti nespravodlivosti
François Rochette (1736-1762) študoval tri roky na Francúzskom seminári v Lausanne, než sa stal pastorom na juhu Francúzska. V roku 1761 bol zatknutý v meste Caussade (dnešný departement Tarn-et-Garonne), odsúdený toulouským parlamentom na smrť za kacírstvo a 19. februára 1762 popravený spolu s tromi protestantskými šľachticmi, bratmi Henrichom, Jeanom a Joachimom de Grenier, ktorí sa ho pokúsili oslobodiť.
Court de Gébelin bol touto správou otrasený, pričom situáciu zhoršili ďalšie dva prípady. Prvým bola aféra Calas (1761-1762), pomenovaná po Jeanovi Calasovi, protestantskom obchodníkovi z Toulouse, obvinenom z vraždy vlastného syna, ktorého mal údajne zabiť, aby mu zabránil konvertovať na katolicizmus. Proces sa konal opäť pred toulouským parlamentom, s narýchlo spísaným a neobjektívnym konaním, a Calas bol 10. marca 1762 popravený. Jeho syn Pierre, ktorý utiekol do Ženevy, sa stretol s Voltairom (1694-1778). Ten sa prípadu chopil, urobil z neho symbol despotizmu a netolerancie a v roku 1762 publikoval časti spisu, po ktorých v roku 1763 nasledovalo jeho slávne „Pojednanie o tolerancii pri príležitosti smrti Jeana Calasa“. Kráľovská rada prípad preskúmala, zrušila rozsudok z Toulouse pre procesnú chybu (4. júna 1764) a prípad postúpila tribunálu, ktorý Jeana Calasa posmrtne rehabilitoval 9. marca 1765.
Pierre Calas a jeho rodina prosia Voltaira o pomoc
Ďalším bol prípad Sirven, podobný afére Calas. Pierre-Paul Sirven a jeho manželka boli v januári 1762 krivo obvinení z vraždy svojej dcéry Élisabeth, opäť pod zámienkou, že jej chceli zabrániť v konverzii na katolicizmus. Podarilo sa im utiecť do Lausanne, no 24. marca 1762 boli toulouským parlamentom v neprítomnosti odsúdení na smrť. Z Lausanne kontaktoval Sirven Voltaira a požiadal ho o pomoc. Ten súhlasil a s pomocou parížskeho právnika Élie de Beaumonta (1732-1786), ktorý sa zaoberal aj prípadom Calas, dosiahol 25. novembra 1771 rehabilitáciu manželov Sirvenovcov.
Aféra Calas a v menšej miere aj aféra Sirven mali obrovský ohlas vďaka Voltairovej angažovanosti. Court de Gébelin však už v roku 1762 napísal „Les Toulousaines“ (Toulouské listy), ktoré publikoval v roku 1763: išlo o zbierku tridsiatich fiktívnych listov, v ktorých sa zastal Françoisa Rochetteho, ale aj Jeana Calasa a manželov Sirvenovcov. Dielo bolo prijaté pomerne chladne, keďže bernské a ženevské úrady sa obávali diplomatického incidentu s Francúzskom. Treba tiež pripomenúť, že Voltaire sa pokúsil publikácii „Les Toulousaines“ zabrániť, pretože si chcel udržať edičný monopol na túto tému. Aj veľkí muži vedia byť malicherní.
Court de Gébelin v roku 1763 opustil Lausanne a usadil sa v Paríži, kde si zriadil kanceláriu na evidenciu prípadov nespravodlivosti a zneužívania právomocí voči francúzskym protestantom. Usiloval sa tiež o zjednotenie rôznych reformovaných cirkví vo Francúzsku a pracoval na Edikte tolerancie, ktorý bol vyhlásený až v roku 1787. Court de Gébelin sa však neuspokojil len s bojom za práva protestantov: zapojil sa do širšieho hnutia za občianske práva a po boku Benjamina Franklina (1706-1790) obhajoval nezávislosť amerických kolónií.
Mytológ a slobodomurár
Popri svojom úsilí o spravodlivosť a rovnosť sa Court de Gébelin už veľmi skoro začal zaujímať o rôzne mytológie, ako aj o pôvod jazyka a písma, etymológiu a históriu kalendárov. Ako priekopník kultúrnej a sociálnej antropológie plánoval napísať monumentálne dielo, ktoré začal publikovať v roku 1773 pod názvom „Le Monde primitif analysé et comparé avec le monde moderne considéré dans son génie allégorique et dans les allégories auxquelles conduisit ce génie“ (Primitívny svet analyzovaný a porovnaný s moderným svetom, uvažovaný v jeho alegorickom duchu a v alegóriách, ku ktorým tento duch viedol). Pred svojou smrťou stihol vydať len prvých deväť zväzkov.
Práve v ôsmom zväzku, vydanom v roku 1781, sa Court de Gébelin zameral na Tarot. Kartomantia ako taká zažívala vo Francúzsku od 70. rokov 18. storočia obrodu vďaka Jeanovi-Baptistovi Alliettovi, prezývanému Etteila (1738-1794), no bol to práve Court de Gébelin, kto Tarot vyzdvihol do popredia. Ako prvý opísal Tarot ako akúsi obrazovú Bibliu, tajnú knihu, ktorá nám mala odovzdať múdrosť starých Egypťanov. Neváhal ho označiť za Knihu Thovta, podľa egyptského boha múdrosti a slova, stotožňovaného s gréckym Hermom. Hoci boli tieto tvrdenia historicky nesprávne, Court de Gébelin definitívne ovplyvnil štúdium tarotu a mal mnohých nasledovníkov, medzi ktorými bolo aj množstvo slobodomurárov.
Court de Gébelin rozjímajúci nad tarotovými kartami
Jeho výskum mýtov a posvätných vied, kontakty s filozofmi a spisovateľmi, ako aj väzby na Benjamina Franklina priviedli Courta de Gébelina takmer nevyhnutne k vstupu do slobodomurárstva. Presný dátum jeho prijatia nie je známy, no mohol byť prijatý do Filozofického škótskeho rítu už v roku 1777. V roku 1778 vstúpil do lóže Veľkého Orientu Francúzska, „Les Amis Réunis“ (Zjednotení priatelia), ktorá zastrešovala systém vysokých stupňov REAA, mystický a spiritualistický rád Philalèthes, založený z iniciatívy jeho ctihodného majstra Charlesa-Pierra-Paula Savaletta de Langes (1745-1797). Tento systém sa odvolával na Louisa-Clauda de Saint-Martina, Cagliostra a Mesmera a v 80. rokoch 18. storočia bol považovaný za hlavného rivala Willermozovho Obnoveného škótskeho rítu. Savalette bol napriek tomu významnou postavou Veľkého Orientu Francúzska a od roku 1782 sa podieľal na kodifikácii Francúzskeho rítu, z ktorého vznikol rituál známy dnes ako „Régulateur du Maçon 1801“, ako aj vysoké stupne označované ako Rády múdrosti Francúzskeho rítu. Court de Gébelin bol členom Philalèthes, no od roku 1783 sa stretávaní zúčastňoval len zriedka, pretože bol chorý a neúspešne sa liečil Mesmerovými metódami živočíšneho magnetizmu.
Od roku 1778 alebo 1779 bol Court de Gébelin veľmi aktívny aj v slávnej lóži „Les Neuf Sœurs“ (Deväť sestier). Dokonca predsedal Apollónskej spoločnosti, učenej spoločnosti vytvorenej v roku 1780 na okraji lóže Deväť sestier. Túto spoločnosť v roku 1781 nahradilo Musée de Paris, nová akademická inštitúcia založená samotným Courtom de Gébelinom. Bol však lepší učenec než manažér, stal sa obeťou podvodníkov a v tomto podniku prišiel o majetok. Zomrel 12. mája 1784 úplne bez prostriedkov.
Muž všetkých syntéz
Dnes už pomerne zabudnutý Court de Gébelin bol v mnohých ohľadoch príkladným slobodomurárom, ktorý dokázal v sebe spojiť rôzne požiadavky, ktoré sa mohli zdať ťažko zlučiteľné. Ako muž viery a teológ bol duchovným v reformovanej cirkvi a nikdy sa nezriekol svojej oddanosti protestantskej viere. To mu však nebránilo otvoriť sa širšiemu ezoterickému hľadaniu a prispel k rozvoju mystického a spiritualistického slobodomurárstva.
Antoine Court de Gébelin
Rovnako nebol teoretikom odtrhnutým od praxe ani kontemplatívnym človekom vzdialeným bolestným realitám tohto sveta. Počas celého svojho života neúnavne pracoval na príchode spravodlivejšieho, bratskejšieho a tolerantnejšieho sveta. Ani tu neobmedzil svoje angažovanie len na svoj malý svet, teda francúzsku protestantskú komunitu, ktorá vtedy trpela toľkými nespravodlivosťami a prenasledovaním. Pochopil, že toto utrpenie protestantov je len osobitným prípadom ziel, ktoré postihujú celé ľudstvo, a že všetci ľudia, bez ohľadu na vierovyznanie, si zaslúžia, aby sa bojovalo za ich právo na spravodlivosť, rovnosť a dôstojnosť. Život Courta de Gébelina, taký bohatý na konkrétne činy a hlboké duchovné hľadanie, má stále čo ponúknuť ako inšpirácia pre dnešných slobodomurárov.
