Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Počiatky Cerneauovho rítu
Pripomeňme si, že v roku 1761 získal Étienne Morin (1795 alebo 1717–1771) patent, ktorý ho oprávňoval šíriť vo francúzskych Antilách Rítus dokonalosti v 25 stupňoch (alebo Rád kráľovského tajomstva), a v roku 1762 sa vydal na cestu do Saint-Domingue, kde začal svoju misiu. V roku 1766 gróf de Clermont, veľmajster Veľkej lóže Francúzska, zistil existenciu tohto patentu, ktorý bol udelený v jeho mene, ale bez jeho vedomia, a zrušil ho, čím Morinove právomoci zanikli. Ten však vo svojej práci pokračoval. V roku 1768 sa stretol s bratom menom Henry Francken (~1720–1795), Angličanom holandského pôvodu, ktorého vymenoval za zástupcu veľkého inšpektora. Francken preložil rituály do angličtiny a po Morinovej smrti v roku 1771 šíril Rítus dokonalosti na americkom kontinente, pričom sa dostal až do New Yorku. Pred svojou smrťou v roku 1795 mal Francken odovzdať pochodeň grófovi Alexandrovi de Grasse-Tilly (1765–1845), ktorý prišiel na Antily v roku 1789.
V roku 1797 skupina amerických a francúzskych slobodomurárov, vrátane Grasse-Tillyho, založila v Charlestone zvrchovaný konzistórium princov kráľovského tajomstva rítu v 25 stupňoch. Okolo roku 1800 sa objavili Konštitúcie z roku 1786, údajne spísané Fridrichom II. Pruským, ktoré ustanovili 33 stupňov Škótskeho ritu dávneho a prijatého. V roku 1801 bol v Charlestone vytvorený prvý Najvyšší koncil tohto rítu na svete. Druhý v poradí, Najvyšší koncil pre francúzske ostrovy Ameriky, založil v roku 1802 Grasse-Tilly, ktorý po svojom návrate do Francúzska v roku 1804 vytvoril aj Najvyšší koncil Francúzska. V roku 1806 člen Najvyššieho koncilu pre francúzske ostrovy Ameriky, Antoine Bideaud, súkromne a neregulárne udelil 33. stupeň trom bratom, ktorí v roku 1812 v New Yorku vytvorili Vznešené konzistórium 32. stupňa Škótskeho ritu dávneho a prijatého, bez vedomia Najvyššieho koncilu v Charlestone.
Joseph Cerneau
Až dlho po Morinovej smrti sa Joseph Cerneau (1763–1840~1845), francúzsky klenotník, usadil v Saint-Domingue, kde postupoval v hierarchii Rítu dokonalosti. Haiťanská revolúcia v rokoch 1802–1803 ho prinútila utiecť najprv na Kubu, kde v roku 1806 získal patent zástupcu veľkého inšpektora, ktorý ho oprávňoval vytvoriť jedného princa kráľovského tajomstva (25. a posledný stupeň) ročne. Po príchode na americký kontinent sa nakoniec usadil v New Yorku, kde v roku 1807 založil Zvrchované konzistórium princov kráľovského tajomstva pre Ameriku (rítus v 25 stupňoch).
So svojimi 25 stupňami Cerneauovo konzistórium nemohlo konkurovať Škótskemu ritu dávnemu a prijatému. V roku 1813, bez toho, aby sa vedelo, od koho získal 33. stupeň, Cerneau premenil svoje konzistórium na Najvyšší koncil pre Spojené štáty a podarilo sa mu získať uznanie od Veľkého orientu Francúzska.
__M2__
Konflikt medzi Najvyššími koncilm
Počas pobytu v New Yorku v roku 1813 bol Emanuel De la Motta (1761–1821), veľký pokladník Najvyššieho koncilu v Charlestone, prekvapený, keď tam našiel dve organizácie hlásiace sa k Škótskemu ritu dávnemu a prijatému, pričom jedna z nich sa dokonca vyhlasovala za Najvyšší koncil pre celé Spojené štáty. Najvyšší koncil v Charlestone znepokojil vznik týchto organizácií s pochybnou legitimitou a poveril De La Mottu, aby ich vyšetril.
Cerneau odmietol odpovedať na otázky De La Mottu a poprel jeho právo ho vypočúvať. De La Motta následne uznal legitimitu Vznešeného konzistória vytvoreného tromi bratmi, ktorých zasvätil Antoine Bideaud, a vyhlásil Cerneauov Najvyšší koncil za neregulárny. V tom istom roku 1813 vytvoril Najvyšší koncil v Charlestone v New Yorku Najvyšší koncil pre severnú jurisdikciu Spojených štátov, pričom si ponechal jurisdikciu nad juhom Spojených štátov. Stret s Cerneauovým Najvyšším koncilom bol nevyhnutný a De La Motta dokonca vyhlásil vylúčenie Cerneaua zo svetového slobodomurárstva.
Sídlo Najvyššieho koncilu v Charlestone v 19. storočí
Možno sa pýtať, aká bola skutočná podstata tohto konfliktu, okrem otázok regulárnosti a uznania. Zdá sa, že problém bol náboženského charakteru: Najvyšší koncil v Charlestone mal medzi svojimi zakladateľmi a členmi niekoľko Židov, počnúc Emanuelom De La Mottom, zatiaľ čo Cerneauov rítus bol otvorený iba kresťanom, a to najmä katolíkom. V liste z roku 1823 Cerneau navyše otvorene zastával postoje, ktoré by sme dnes označili za antisemitské. Konflikt sa zdá byť predovšetkým o univerzálnosti slobodomurárstva, ktorá presahuje alebo nepresahuje rôzne náboženstvá a vyznania.
Cerneau prehral a zdiskreditovaný upadol do chudoby. Nakoniec mu v roku 1831 Veľká lóža v New Yorku zo súcitu zaplatila cestovný lístok do Francúzska. Cerneau odvtedy nevyvíjal žiadnu slobodomurársku činnosť a zomrel vo Francúzsku, zabudnutý všetkými, medzi rokmi 1840 a 1845. Presný dátum nie je ani známy.
História sa však tým neskončila. Príchod grófa de Saint-Laurenta (1774–1857) do New Yorku v roku 1831 dal zvyškom Cerneauovho Najvyššieho koncilu druhý dych. Sám bol 33. stupňom uznaným v Charlestone aj v Paríži a Saint-Laurent sa vyhlasoval za zvrchovaného veľkého komtúra Najvyššieho koncilu, o ktorom nikto nepočul a ktorý mal mať jurisdikciu nad všetkými španielskymi dŕžavami v Amerike, na Antilách a dokonca až na Filipínach. A predovšetkým držal údajný latinský originál Konštitúcií z roku 1786, ktorých bol pravdepodobne autorom. Zreorganizoval zvyšky Cerneauovho Najvyššieho koncilu a novú štruktúru pomenoval Zjednotený najvyšší koncil pre západnú pologuľu 33. a posledného stupňa Škótskeho ritu dávneho a prijatého. Konflikt s Najvyšším koncilom severnej jurisdikcie sa obnovil a dočasne sa skončil až rozhodnutím Saint-Laurenta v roku 1832 zlúčiť svoj vlastný Najvyšší koncil s Najvyšším koncilom severnej jurisdikcie, predtým než sám odišiel do Francúzska.
Keďže nie všetci súhlasili so zlúčením, členovia Cerneauovho Najvyššieho koncilu ho naďalej udržiavali ako nezávislú štruktúru. Konflikt sa opäť rozhorel a tentoraz sa doň zapojili veľké lóže amerických štátov, ktoré vylúčili všetkých svojich členov, ktorí navštevovali dielne Cerneauovho rítu. Konflikt sa skončil v roku 1867, keď poslední verní Cerneauovho rítu súhlasili so vstupom do Najvyššieho koncilu severnej jurisdikcie.
Obrodenie a pretrvanie Cerneauovho rítu
V roku 1868 Harry J. Seymour, vylúčený z Cerneauovho Najvyššieho koncilu v roku 1865 a zavádzateľ Starého a primitívneho rítu (Memphiský rítus) v Spojených štátoch, obnovil Najvyšší koncil Cerneauovho rítu, ktorý okolo roku 1880 predal Williamovi H. Peckhamovi a ktorý fungoval asi dvadsať rokov. Seymour tiež odovzdal rítus Johnovi Yarkerovi (1833–1913), zavádzateľovi Memphiského rítu vo Veľkej Británii.
V tom istom čase Robert B. Folger (1803–1892), bývalý člen Cerneauovho Najvyššieho koncilu, ktorý v roku 1867 podpísal dohodu o zlúčení s Najvyšším koncilom severnej jurisdikcie, vyhlásil dohodu za neplatnú a v roku 1881 obnovil ďalší Najvyšší koncil s bratom Thompsonom. Najvyšší koncil Folger-Thompson fungoval až do smrti svojho posledného zvrchovaného veľkého komtúra v roku 1919 a v Spojených štátoch zjavne zanikol v roku 1925, hoci niektoré dokumenty naznačujú, že možno existoval až do roku 1951.
Robert B. Folger
Cerneauov rítus sa napokon dostal do Francúzska v rámci hnutia Memphis-Misraïm, kde sa praktizuje dodnes. Už sme videli úlohu, ktorú zohral Harry Seymour v roku 1878 pri obrodení Cerneauovho rítu, ktorý tiež odovzdal Johnovi Yarkerovi. Bol to však Jean Bricaud (1881–1934), ktorý sa v roku 1914 stal veľmajstrom Memphis-Misraïm a uviedol ho vo Francúzsku. Keďže sa mu nepodarilo získať patent Škótskeho ritu dávneho a prijatého od Najvyššieho koncilu Francúzska, obrátil sa na Najvyšší koncil Folger-Thompson, aby ho získal.
Pohnutá história
Všetky slobodomurárske ríty mali viac či menej pohnutú históriu, ale Cerneauov rítus ich všetky prekonáva. Máloktorý slobodomurársky rítus vyvolal toľko polemík a vášní a predovšetkým máloktorý z nich mal takú schopnosť znovuzrodenia z popola po najmenej troch oficiálnych zánikoch. Pohnutá história tohto rítu, bohatá na zvraty, je nepochybne jednou z najťažšie opísateľných. Viackrát sme sa stratili v bludisku niekedy protichodných informácií a dúfame, že sme túto úlohu splnili s čo najväčšou jasnosťou.
