Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Pôvod francúzskeho rítu
Od pokusov o obnovu starých francúzskych slobodomurárskych zvyklostí, ktoré sa začali v 50. rokoch 20. storočia, vznikla potreba rozlišovať medzi rôznymi formami francúzskeho rítu. Dovtedy, od 19. storočia, bola situácia vo francúzskom slobodomurárstve veľmi jasná. Po zániku Rektifikovaného škótskeho rítu zostali vo Francúzsku dva hlavné slobodomurárske obrady: francúzsky rítus, praktizovaný vo Veľkom orientu Francúzska, a Starý a prijatý škótsky rítus, ktorý bol doménou Najvyššej rady Francúzska, a neskôr efemérnej Symbolickej škótskej veľkolóže a organizácie Droit Humain. Dva egyptské ríty (Misraïm, 1805, a šperky Memphis-Misraïm, 1838) zostávali veľmi okrajové a početne nevýznamné. Bežná slobodomurárska literatúra 19. a prvej polovice 20. storočia (Vuillaumov Tuileur, spisy Ragona…) zvyčajne spomína len dva obrady: škótsky rítus (rozumej Starý a prijatý škótsky rítus) a moderný rítus (rozumej francúzsky rítus).
Francúzsky rítus sa zrodil z vôle Veľkého orientu Francúzska už pri jeho založení v roku 1773 vytvoriť jednotný rituál. Práce sa zjavne začali až v roku 1781 a tri symbolické stupne boli prijaté v roku 1785. Šírenie nového rítu zastavila Francúzska revolúcia a obnovilo sa až za Direktória, Konzulátu a Cisárstva. Práve tento rítus bol v roku 1801 “neoficiálne” publikovaný pod názvom “Régulateur du Maçon”.
Rôzne verzie francúzskeho rítu
Francúzsky rítus, ako oficiálny rituál Veľkého orientu Francúzska, prešiel počas 19. a 20. storočia niekoľkými úpravami. Prispôsoboval sa zmenám v myslení počas búrlivého 19. storočia a prevzal niektoré prvky od svojho veľkého rivala, Starého a prijatého škótskeho rítu, ktorého rituálne zvyklosti boli veľkolepejšie a rozvinutejšie, čo z neho robilo nebezpečného konkurenta.
Jednotlivé verzie francúzskeho rítu sa rozlišujú podľa mena veľmajstra, za ktorého pôsobenia boli prijaté. Tu sú hlavné etapy tohto vývoja.
Na rozdiel od anachronickej predstavy, ktorú máme niekedy o Veľkom orientu Francúzska ako o inštitúcii, ktorá bola vždy spätá s laicitou a antiklerikalizmom, verzia nazývaná “Murat” z roku 1858 je najviac “náboženskou” zo všetkých verzií francúzskeho rítu. Vznikla na základe hĺbkovej práce začatej v roku 1848, ktorá viedla k prijatiu prvej Ústavy Veľkého orientu Francúzska v roku 1849 (dovtedy mal len stanovy a predpisy). Táto Ústava stanovuje, že Veľký orient Francúzska je “filantropická, filozofická a progresívna inštitúcia založená na Bohu a nesmrteľnosti duše”. V prvom stupni sa učíme, že Ternár je “reprezentáciou atribútov božstva: Nekonečnosť, Večnosť, Všemohúcnosť” a že slobodomurári musia svojou prácou “uctievať Boha”. V druhom stupni vysvetlenie Žiarivej hviezdy s písmenom G otvorene odkazuje na dušu a Boha.
Francúzsky rítus “Murat” z roku 1858 tiež prijíma niekoľko zvyklostí Starého a prijatého škótskeho rítu: označenie “Ctihodný majster” (predtým sa hovorilo “Veľmi ctihodný”), výraz “slobodný a dobrých mravov” na opis kandidáta, vypracovanie testamentu kandidátom okrem troch otázok a záväzok zachovať mlčanlivosť na konci prác.
Napokon, najzvláštnejšia zmena: pri prijatí do tretieho stupňa sa neinscenuje Hiramova vražda a prijímaný zostáva sedieť, zatiaľ čo mu rozprávajú fakty. Prijímaný nehrá rolu Hirama, a preto nie je zdvihnutý pomocou piatich bodov majstrovstva.
Početné odkazy na Boha a nesmrteľnosť duše vo francúzskom ríte “Murat” sa čoskoro stali nepohodlnými pre mnohé lóže, kde rástol počet republikánskych a slobodomyseľných slobodomurárov. Tento odpor vyústil do slávneho konventu v roku 1877, kde bol na žiadosť pastora Frédérica Desmonsa, predsedu Rady rádu (titul veľmajstra od roku 1871), odhlasovaný výmaz článkov, ktoré robili vieru v Boha a nesmrteľnosť duše povinnou. To neznamená, že bolo zakázané vzývať a spomínať Veľkého architekta vesmíru, ale že tieto zvyklosti sa stali fakultatívnymi, ponechanými na uváženie lóží.
Konvent v roku 1877 tiež nariadil revíziu rituálov, aby boli v súlade s novým smerovaním Ústavy. Výsledkom bola verzia francúzskeho rítu “Amiable”, prijatá v roku 1887. V tejto verzii miznú všetky zmienky o Bohu a nesmrteľnosti duše a rítus sa veľmi približuje Starému a prijatému škótskemu rítu, ako sa vtedy praktizoval v Symbolickej škótskej veľkolóži, čo bola vtedajšia najprogresívnejšia, republikánska a antiklerikálna obediencia. Medzi prírastkami a inováciami francúzskeho rítu “Amiable” možno všeobecne spomenúť plamenný meč Ctihodného, možnosť vyjadriť sa na konci prác, zavedenie pohrebného obradu a inštalácie Ctihodného a dôstojníkov, ako aj trojitú batériu s aklamáciou Sloboda-Rovnosť-Bratstvo. V prvom stupni sa objavuje prechod pod páskou (ktorý sa počas obradu vykonáva trikrát, pred každou cestou, a nasleduje po ňom hlasovanie) a význam troch ciest, ktoré teraz predstavujú tri veky života (detstvo, mladosť a dospelosť). V druhom stupni sa objavuje päť kartuší predstavujúcich zmysly, umenie, vedy, dobrodincov ľudstva a oslavu práce, ako aj murárska lyžica pri piatej ceste. Napokon, obrad prijatia do tretieho stupňa je podobný verzii “Murat”, ale znamenia a chôdza sú zo Starého a prijatého škótskeho rítu, odkiaľ je prevzatý aj zvyk umiestňovať písmená M B na slobodomurársku zástera majstrov.
Hoci je francúzsky rítus “Amiable” z roku 1887 veľmi racionalistický a zbavený akéhokoľvek explicitne duchovného obsahu, zostáva iniciačným a naďalej využíva množstvo symbolov. Avšak Veľký orient Francúzska, čoraz viac poznačený slobodomyseľnosťou, laicizmom (a už nie laicitou) a antiklerikalizmom, sa zdal byť podozrievavý voči samotnému symbolizmu, ktorý bol pravdepodobne vnímaný ako pozostatok klerikálnej povery. Výsledkom bol francúzsky rítus “Gérard” z roku 1922, ktorý dosiahol najnižšiu slobodomurársku úroveň. Zrušenie takmer všetkého slobodomurárskeho symbolizmu, opustenie záster, lóžových kobercov, stĺpov, svietnikov… Rituál bol zredukovaný na všeobecné výzvy k ľudskému bratstvu a úsiliu o vybudovanie lepšieho sveta. Ďalším krokom mohlo byť logicky úplné opustenie akejkoľvek slobodomurárskej referencie a premena Veľkého orientu Francúzska na obyčajný sociálno-politický diskusný klub. Našťastie sa tak nestalo.
Symbolický vzostup francúzskeho rítu “Groussier”
Minimalistické zvyklosti francúzskeho rítu “Gérard” nezískali podporu všetkých členov Veľkého orientu Francúzska, práve naopak. V rokoch 1931, 1932 a 1933 Armand Bédarride (1864-1935), významný právnik a člen Rady rádu a neskôr Veľkého kolégia rítov Veľkého orientu Francúzska, napísal tri správy, v ktorých vystúpil proti chybným a nedostatočne iniciačným rituálom vtedajšej doby a obhajoval návrat k tradičným formám (najmä zobrazenie Hiramovej smrti), ale v jazyku prispôsobenom modernej dobe. Armand Bédarride, presvedčený republikán a zástanca laicity, bol napriek tomu hlboko spirituálne založený a oddaný iniciačným hodnotám, a preto oplakával nepriateľstvo, ktoré mnohí slobodomurári Veľkého orientu Francúzska prejavovali voči náboženskému cíteniu.
Armand Bédarride zomrel skôr, než sa jeho želania naplnili, ale jeho intuície prevzala ďalšia významná postava francúzskeho slobodomurárstva, Arthur Groussier (1863-1957), päťkrát zvolený za predsedu Rady rádu. Progresívny politik, zástanca robotníckej veci, odborár, socialistický poslanec v Poslaneckej snemovni, Arthur Groussier bol skutočným slobodomurárom a všetky svedectvá o ňom ho vykresľujú ako priameho a dobrého človeka. V Poslaneckej snemovni zanechal pamiatku ako obávaný diskutér, ktorý bol však vždy zdvorilý a úctivý k svojim politickým oponentom, čo bolo v čase Tretej republiky ďaleko od normy!
V roku 1938 Arthur Groussier predstavil novú verziu, ktorá nadväzovala na rituál verzie “Amiable”, pričom doň vrátila viac symbolizmu, najmä v opise nástrojov a svetiel. Okrem toho sa vrátil k prvkom pôvodného rituálu z roku 1785: meč Ctihodného sa opäť stal rovným mečom, pri prijatí do prvého stupňa obnovil očistu vodou a ohňom (a pridal vzduch) a na konci prác zaviedol Reťaz jednoty, ktorá figurovala na konci stolových prác rituálu z roku 1785. Druhý a tretí stupeň sa stále málo líšili od verzie “Amiable”. Francúzsky rítus “Groussier” bol nedokončený a jeho vývoj a šírenie prerušilo vypuknutie druhej svetovej vojny.
Práce sa obnovili až po oslobodení v roku 1945 a v roku 1955 bola prijatá nová varianta francúzskeho rítu “Groussier”. V tejto novej verzii sa objavili skúšky značky vtisnutej na telo a vízia mŕtvoly symbolizujúcej osud tých, ktorí by porušili prísahu mlčanlivosti, čo sú zjavné výpožičky zo Starého a prijatého škótskeho rítu. V cestách učňa bol obnovený hluk a rinčanie mečov. Pri prijatí do druhého stupňa (zaujímavo nazvanom “povýšenie” v tejto verzii) bol zavedený úplne originálny symbolizmus: prijímaný objavil päť nádob čiernej, modrej, zelenej, červenej a bezfarebnej farby, obsahujúcich zem, mladé obilie, obilie na steblách, obilie v klase a zrno, symbolizujúce očistu štyrmi živlami a ich kvintesenciou. Pokiaľ ide o tretí stupeň, zostal veľmi blízky verzii “Amiable”, ale scéna Hiramovej vraždy sa opäť hrala pred prijímaným, ktorý sa na nej zúčastnil bez toho, aby hral rolu Hirama.
Odkaz francúzskeho rítu “Groussier”
Francúzsky rítus “Groussier”, prijatý v roku 1955, sa stal referenčným rítom Veľkého orientu Francúzska a je ním dodnes. V priebehu rokov, samozrejme, prešiel niekoľkými úpravami, doplneniami alebo vyškrtnutiami. Za zmienku stojí napríklad existencia veľmi krásneho alternatívneho obradu prijatia do druhého stupňa s operatívnou konotáciou, založeného na objavení Žiarivej hviezdy zostavením piatich opracovaných kameňov.
V podstate však francúzsky rítus “Groussier” zostáva rovnaký a jeho dlhovekosť ukazuje, že našiel akúsi rovnováhu medzi tradíciou a modernosťou.
Napriek tomu si možno položiť otázku, prečo sa Arthur Groussier a tí, ktorí pokračovali v jeho diele, nepokúsili jednoducho vrátiť k francúzskemu rítu z roku 1785, ktorý mal hľadané kvality: veľkú iniciačnú hodnotu a absenciu explicitných duchovných odkazov. Na rozdiel od toho, čo by sme si mohli predstaviť, rituál z roku 1785 nikdy nevzýva Veľkého architekta vesmíru a Biblia nie je na oltári. Je to určite preto, že bratia ako Armand Bédarride a Arthur Groussier, hoci oplakávali nedostatok symbolizmu francúzskeho rítu “Gérard”, zostali mužmi 19. storočia, progresívcami, ktorí si len ťažko vedeli predstaviť čistý a jednoduchý návrat k textu pochádzajúcemu zo starého režimu. Vo francúzskom ríte “Groussier” teda nie je žiadny zámer návratu ku koreňom, pokiaľ ide o formu, ale jednoduchá vôľa aktualizovať iniciačnú tradíciu slobodomurárstva.
Neskoré dokončenie francúzskeho rítu “Groussier” v roku 1955 prichádza možno trochu neskoro. Táto verzia, vychádzajúca z mentality 19. storočia, je súčasníčkou iného prúdu, ktorým je návrat ku koreňom. Mentalita sa v 20. storočí zmenila a trochu sme opustili progresívny a pozitivistický postoj, ktorý by chcel, aby to, čo je nové, bolo vždy lepšie ako to, čo je staré: mnohí sa naopak domnievajú, že práve v starých a pôvodných formách možno dúfať, že nájdeme podstatu slobodomurárstva.
