Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Rané roky Georgea Washingtona
George Washington sa narodil 22. februára 1732 v Pope’s Creek v anglickej kolónii Virgínia do rodiny bohatých pestovateľov tabaku. Keď poznáme úlohu, ktorú zohral pri americkej nezávislosti, je úsmevné, že dostal meno George na počesť kráľa Juraja II.! Vďaka vynikajúcemu vzdelaniu prejavil mimoriadne nadanie pre matematiku a topografiu. Vo veku 16 rokov sa stal zememeračom a zmapoval rozsiahle územia vo Virgínii a na západných územiach.
V roku 1752 zomrel na tuberkulózu jeho nevlastný brat Lawrence Washington (1717 alebo 1718 – 1752). Bol vojakom, slúžil pod viceadmirálom Vernonom v Karibiku a velil virgínskej milícii. George po ňom prevzal velenie tejto milície a tým odštartoval svoju vojenskú kariéru.
Vojenská kariéra v službách Anglicka
V roku 1755 boli George Washington a jeho muži vyslaní vyhnať Francúzov, ktorí sa usadili v Ohiu. Zabili 30 kanadských milicionárov vedených sieurom de Jumonville, ktorý pri tejto príležitosti prišiel o život. Táto udalosť, ktorú Francúzi označili za vraždu, priniesla Washingtonovi známosť vo Virgínii aj v Londýne. Jumonvillov brat na čele 500 mužov zajal Washingtona, ktorého prepustili až po podpísaní písomného priznania k vražde Jumonvillea. Washington vždy tvrdil, že išlo o nedorozumenie a že podpísal dokument vo francúzštine, ktorému nerozumel.
Tento incident bol jednou z mnohých potýčok, ktoré predznamenali sedemročnú vojnu (1756 – 1763). Možno ju považovať za prvú vojnu svetového rozmeru, keďže vojenské operácie prebiehali nielen v Európe, ale aj v Amerike a Indii.
Ešte v roku 1755 sa Washington stal pobočníkom generála Braddocka, hlavného veliteľa britských síl v Amerike. Zúčastnil sa na Braddockovej kampani s cieľom dobyť Fort Duquesne v Ohiu, ktorá sa pre Angličanov skončila zdrvujúcou porážkou a smrťou ich hlavného generála na bojisku. Počas bitky pri Monongahele, ktorá túto kampaň ukončila, dokázal Washington obratne zorganizovať anglický zadný voj a umožnil ústup predvoja, čím obmedzil straty v britských radoch. Odvtedy ho nazývali „hrdinom od Monongahely“ a získal postavenie amerického vojenského hrdinu. Následne bol poverený strážením západnej hranice Virgínie s pomerne malým počtom vojakov.
V roku 1758 spustil generál Forbes novú operáciu na vyhnanie Francúzov z Fort Duquesne, ktorá bola tentoraz úspešná. Washington sa na nej zúčastnil, ale bola to jeho posledná kampaň na anglickej strane. Potom sa stiahol na svoje pozemky, kde sa v roku 1759 oženil.
Obchod vyrába ozdoby pre Yorkský rítus, ktorý používajú americké lóže. Pozrieť kolekciu.
Od prosperujúceho plantážnika k prvému prezidentovi Spojených štátov
Po návrate na svoje pozemky sa Washington snažil zvýšiť ich ziskovosť výberom nových semien a experimentovaním s novými nástrojmi. Získal novú pôdu, diverzifikoval svoje aktivity prevádzkovaním rybolovu a žil na vysokej nohe – dovážal nábytok a vína z Európy a organizoval veľkolepé recepcie.
Zatiaľ čo bohatol, Washington čoraz viac narážal na ekonomické opatrenia, ktoré Londýn ukladal americkým kolóniám, a na monopol na tovar dovážaný z Anglicka. Podobne ako u väčšiny jeho krajanov, práve ekonomické dôvody postupne Washingtona obrátili proti anglickej metropole. V roku 1769 podporil návrh na bojkot anglického tovaru, ktorý predložil jeho priateľ George Mason (1725 – 1792), najbohatší plantážnik vo Virgínii. Tieto obchodné napätia v nasledujúcich rokoch rástli, čo vyvrcholilo slávnym „Bostonským pitím čaju“ v roku 1773, ktoré sa považuje za prvý akt povstania predchádzajúci vojne za nezávislosť.
Vojna za nezávislosť sa začala v apríli 1775 a v júni toho istého roku bol Washington Kontinentálnym kongresom zvolený za hlavného veliteľa povstaleckých ozbrojených síl. 4. júla 1776 bola podpísaná Deklarácia nezávislosti, ktorou sa vyhlásila nezávislosť trinástich amerických kolónií, ktoré mali odteraz tvoriť Spojené štáty americké. Kontinentálny kongres vyzval Francúzsko, aby im pomohlo v boji proti Angličanom. Ľudovít XVI. váhal dva roky, kým sa vojensky a finančne zapojil na stranu Američanov, ale už od roku 1777 prichádzali povstalcom na pomoc francúzski dobrovoľníci, vrátane markíza de Lafayette (1757 – 1834). V auguste 1778 dorazila k americkému pobrežiu eskadra pod velením viceadmirála d’Estainga (1729 – 1794). Táto prvá sila sa však ukázala ako nedostatočná, a to aj napriek pomoci flotily, ktorá prišla ako posila zo Saint-Domingue pod velením admirála de Grasse-Tillyho (1722 – 1788), otca Alexandra de Grasse-Tillyho, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu pri vzniku Škótskeho rítu dávneho a prijatého v Amerike a jeho zavedení vo Francúzsku. V roku 1780 bol preto vyslaný expedičný zbor o sile 6 000 mužov pod velením generálporučíka Rochambeaua (1725 – 1807). Vďaka tejto posilnenej francúzskej pomoci Američania získali prevahu nad Angličanmi. 3. septembra 1783 bola podpísaná Parížska zmluva, ktorá potvrdila existenciu Spojených štátov amerických a zachovala anglickú nadvládu nad Kanadou.
Po odchode posledných britských jednotiek Washington 23. decembra 1783 rezignoval na funkciu hlavného veliteľa armád. Stiahol sa z verejného života a vrátil sa na svoje pozemky vo Virgínii, pričom v tom čase nemal žiadne politické ambície.
Napriek tomu si uvedomoval nedostatky Článkov konfederácie, ktoré slúžili ako ústava nového štátu, a od roku 1786 sa zasadzoval za vypracovanie novej ústavy. Bol zvolený za delegáta Virgínie na Konvent v roku 1787, ktorého cieľom bola reforma Článkov konfederácie, a bol vybraný, aby mu predsedal. Konvent prijal ústavu 17. septembra 1787 a 21. júna 1788 ju ratifikovalo trinásť členských štátov. Do platnosti vstúpila 4. marca 1789 a v ten istý deň bol George Washington jednomyseľným rozhodnutím zboru voliteľov zvolený za prvého prezidenta Spojených štátov amerických.
V roku 1793 bol zvolený na druhé funkčné obdobie, po ktorom v roku 1797 odmietol uvažovať o treťom mandáte. Opäť sa vrátil na svoje pozemky, aby sa venoval hospodárstvu. V roku 1798 ho druhý prezident Spojených štátov John Adams vymenoval za generálporučíka záložnej armády, ktorá mala byť vytvorená v prípade obávanej francúzskej invázie. Tieto obavy sa však ukázali ako neopodstatnené a George Washington zomrel 12. decembra 1799 na respiračnú infekciu.
Washingtonova slobodomurárska kariéra a úloha slobodomurárstva v americkej nezávislosti
George Washington bol 4. novembra 1752 vo veku dvadsať rokov prijatý za slobodomurára v lóži vo Fredericksburgu (v súčasnosti Lóža č. 4 Veľkej lóže Virgínie). 4. augusta 1753 bol povýšený na majstra a neskôr sa stal čestným členom niekoľkých ďalších amerických lóží.
Diela o slobodomurárskej histórii nájdete tu. Pozrieť kolekciu.
Nebol zďaleka jediným protagonistom nezávislosti Spojených štátov, ktorý bol slobodomurárom. Mnohí vplyvní povstalci boli slobodomurármi, počnúc Benjaminom Franklinom, Paulom Reverom, Jamesom Otisom, Johnom Hancockom… Iné slávne osobnosti ako Thomas Jefferson alebo Samuel Adams však slobodomurármi neboli. Z 56 signatárov Deklarácie nezávislosti bolo ako slobodomurárov identifikovaných len 9.
Na francúzskej strane bolo tiež mnoho slobodomurárov. Slobodomurárske členstvo Lafayettea je dobre známe, ale historické štúdie ukazujú, že mnohí generáli, vyšší a nižší dôstojníci francúzskeho expedičného zboru boli slobodomurármi, počnúc synom samotného veliteľa, vikomtom de Rochambeau. Zistilo sa, že 8 z 19 generálov a vyšších dôstojníkov boli členmi Rádu, medzi nimi napríklad gróf de Ségur, gróf de Vauban, gróf de Deux-Ponts a gróf de Fersen (pobočník Rochambeaua, ktorý sa po návrate z americkej kampane stal obľúbencom kráľovnej Márie Antoinetty). Medzi plukovníkmi a inými dôstojníkmi nájdeme aj mnoho prestížnych mien, ako napríklad gróf du Plessis, gróf de Saint-Simon, markíz de la Palisse, vikomt de Noailles… Je isté, že slobodomurárska príslušnosť mnohých francúzskych dôstojníkov podporovala kontakt a dokonca bratrenie sa s americkými dôstojníkmi.
Máme v tom vidieť náznak slobodomurárskeho sprisahania, ktoré stálo pri zrode americkej revolúcie, ako niektorí tvrdili? To by znamenalo zabudnúť na to, že aj na anglickej strane bolo veľké množstvo dôstojníkov slobodomurárov a že mnohé pluky (najmä írske) ukrývali vojenské lóže, ktoré výrazne prispeli k šíreniu slobodomurárstva v Novom svete.
Slobodomurárstvo napriek tomu zohralo úlohu v povstaní, ktoré viedlo k nezávislosti Spojených štátov, a následne pri budovaní nového štátu – nie ako organizácia, ktorá by v tieni ťahala za nitky, ale ako miesto výmeny, kde sa rozvíjali a šírili nové myšlienky slobody, bratstva, národa a demokracie. Americké lóže ako také však nikdy nevstúpili do politickej debaty a nedali žiadne pokyny, aký postoj zaujať k povstaniu a Angličanom.
Nepriama úloha, ktorú slobodomurárstvo zohralo pri zrode Spojených štátov, bola neskôr v americkej kultúre zvelebená, najmä okolo postavy Georgea Washingtona. Keď 18. septembra 1793 položil základný kameň Kapitolu, bol otvorene odetý vo svojich slobodomurárskych ozdobách. Táto udalosť, ktorú možno považovať za najvýznamnejšiu v amerických slobodomurárskych dejinách, bola viackrát umelecky stvárnená. Ešte predtým, hoci diskrétnejšie, bolo slobodomurárstvo prítomné pri jeho inaugurácii za prezidenta 30. apríla 1789, pretože prísahu zložil na Biblii, ktorú používala lóža St-John č. 1 v New Yorku pri svojich prácach. Následne sa prezidenti Warren G. Harding, Dwight D. Eisenhower, Jimmy Carter a George H.W. Bush rozhodli zložiť prísahu na tú istú Bibliu.
