Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
1. George Washington slobodomurár: počiatky budúceho Otca zakladateľa
George Washington sa narodil 22. februára 1732 v Pope’s Creek v anglickej kolónii Virgínia do rodiny bohatých pestovateľov tabaku. Je pomerne ironické, že ten, kto sa o niekoľko desaťročí neskôr stal hlavným strojcom americkej nezávislosti, dostal meno George na počesť anglického kráľa Juraja II.
Mladý Washington získal solídne vzdelanie, zamerané najmä na matematiku, geometriu a topografiu. Veľmi skoro si vyvinul praktické zručnosti, ktoré hlboko ovplyvnili jeho život. Už ako šestnásťročný pracoval ako zememerač a podieľal sa na mapovaní rozsiahlych, vtedy ešte málo známych území Virgínie a západných regiónov. Táto práca v teréne mu vytvorila konkrétnu predstavu o americkom území dávno predtým, než pomýšľal na politickú či vojenskú kariéru.
Pestovanie tabaku v koloniálnej Virgínii v 18. storočí, hlavný ekonomický pilier veľkých plantáží, ku ktorým patrila rodina Georgea Washingtona.
V roku 1752 bola smrť jeho nevlastného brata Lawrencea Washingtona rozhodujúcim zlomom. Lawrence, bývalý dôstojník, ktorý slúžil v britskom kráľovskom námorníctve pod velením viceadmirála Vernona, velil aj virgínskej milícii. George Washington po ňom túto funkciu zdedil a skutočne vstúpil do vojenskej kariéry.
V tom čase nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tento mladý koloniálny dôstojník mal jedného dňa stať prvým prezidentom Spojených štátov. Washington zostával predovšetkým lojálnym britským poddaným, hlboko spätým s anglickým impériom, ktorého inštitúcie, armádu a moc obdivoval.
2. George Washington a sedemročná vojna: zrod koloniálneho hrdinu
Prvé vojenské operácie Georgea Washingtona sa odohrali v kontexte rastúceho napätia medzi európskymi koloniálnymi mocnosťami v Severnej Amerike. Francúzi, pevne usadení v údolí rieky Ohio, sa snažili prepojiť svoje kanadské dŕžavy s Louisianou, zatiaľ čo britskí kolonisti pokračovali v expanzii na západ.
V roku 1754 bol Washington vyslaný so svojimi mužmi, aby spochybnil francúzsku prítomnosť v tomto strategickom regióne. Expedícia vyústila do tzv. Jumonvillovho incidentu. Francúzsky oddiel pod velením Josepha Coulona de Villiers de Jumonville bol napadnutý a niekoľko vojakov bolo zabitých, vrátane ich veliteľa. Francúzske úrady okamžite odsúdili tento čin ako vraždu, zatiaľ čo Washington tvrdil, že išlo o legitímny vojenský stret. Krátko nato bol zajatý francúzskymi silami, ktorým velil Jumonvillov brat, a bol nútený podpísať dokument, v ktorom priznal zodpovednosť za smrť francúzskeho dôstojníka. Neskôr tvrdil, že podpísal text napísaný vo francúzštine, ktorého obsahu plne nerozumel.
Táto epizóda výrazne prispela k tomu, že sa jeho meno stalo známym v amerických kolóniách aj v Anglicku. Predovšetkým však predznamenala celkový požiar, ktorý sa stal sedemročnou vojnou, prvým skutočne globálnym konfliktom modernej éry, vedeným súčasne v Európe, Amerike, Karibiku, Afrike a Indii.
Nasledujúci rok sa Washington pripojil k expedícii generála Edwarda Braddocka, hlavného veliteľa britských síl v Amerike. Briti podnikli rozsiahlu operáciu s cieľom dobyť späť pevnosť Duquesne od Francúzov. Kampaň sa skončila katastrofou. 9. júla 1755, počas bitky pri Monongahele, boli britské jednotky kruto porazené a Braddock bol smrteľne zranený.
Uprostred zmätku sa Washingtonovi podarilo zorganizovať ústup a zabrániť úplnému zničeniu anglických síl. Jeho chladnokrvnosť a odvaha mu priniesli značnú reputáciu v kolóniách. Odvtedy sa v ňom začalo vidieť skutočného amerického vojenského hrdinu, schopného viesť mužov v extrémnych podmienkach.
Washington sa ešte zúčastnil na víťaznej kampani generála Forbesa proti pevnosti Duquesne v roku 1758. Táto operácia znamenala koniec jeho vojenskej kariéry v službách britskej koruny. Následne opustil armádu a vrátil sa do Virgínie, kde sa nasledujúci rok oženil s Marthou Custisovou, bohatou vdovou z koloniálnej aristokracie.
3. Od virgínskeho plantážnika k vodcovi americkej nezávislosti
Po návrate do Mount Vernon sa George Washington niekoľko rokov venoval správe a rozvoju svojich pozemkov. Ako ambiciózny a metodický vlastník sa snažil zlepšiť rentabilitu svojho hospodárstva experimentovaním s novými plodinami, diverzifikáciou aktivít a modernizáciou poľnohospodárskych nástrojov. Rozvinul tiež rybárstvo a postupne zväčšoval svoje panstvo, pričom viedol rafinovaný životný štýl, po ktorom túžili veľkí plantážnici vo Virgínii.
Ako mnohí koloniálni hodnostári, aj Washington vtedy udržiaval úzke ekonomické väzby s Anglickom. Dovážal nábytok, látky, luxusný tovar a európske vína. Postupom rokov sa však napätie medzi Londýnom a americkými kolóniami stupňovalo. Fiškálne opatrenia uložené metropolou, obchodné obmedzenia a kontrola obchodu živili rastúcu nespokojnosť medzi koloniálnymi elitami.
U Washingtona tento vývoj nepramenil z okamžitého odmietnutia britskej koruny. Bol postupný, pragmatický a z veľkej časti motivovaný politickými a ekonomickými úvahami. V roku 1769 podporil politiku bojkotu anglických výrobkov, ktorú navrhol jeho priateľ George Mason. Udalosti sa potom zrýchlili až k slávnemu Bostonskému pitie čaju v roku 1773, keď kolonisti hodili do mora náklad čaju na protest proti britskému zdaneniu.
Keď v apríli 1775 vypukli prvé ozbrojené strety, zástupcovia trinástich kolónií zhromaždení na Kontinentálnom kongrese si vybrali Georgea Washingtona, aby prevzal velenie nad povstaleckými silami. Jeho vojenské skúsenosti, osobná reputácia a prestíž vo Virgínii z neho urobili postavu schopnú zjednotiť kolónie, ktoré boli vtedy ešte veľmi rozdelené.
Jazdecký portrét Georgea Washingtona počas americkej vojny za nezávislosť, ktorý sa stal jedným z najslávnejších zobrazení prvého prezidenta Spojených štátov.
4. júla 1776 Deklarácia nezávislosti oficiálne vyhlásila zrod Spojených štátov amerických. Washington musel čeliť jednej z najmocnejších armád sveta s prostriedkami, ktoré boli často neisté. Vojna bola dlhá, ťažká a poznačená viacerými vojenskými neúspechmi.
Francúzska pomoc zohrala v výsledku konfliktu rozhodujúcu úlohu. Už v roku 1777 sa markíz de Lafayette pripojil k americkým povstalcom ako dobrovoľník. Potom, od roku 1778, sa Francúzsko oficiálne zapojilo na stranu vzbúrených kolónií proti Anglicku. Námorné sily admirála d’Estainga a najmä expedičný zbor pod velením Rochambeaua poskytli americkým jednotkám zásadnú podporu.
Táto francúzsko-americká spolupráca vyvrcholila kampaňou pri Yorktowne v roku 1781, ktorá viedla k britskej kapitulácii. O dva roky neskôr, Parížska zmluva z 3. septembra 1783, oficiálne uznala nezávislosť Spojených štátov.
Na konci vojny sa George Washington tešil nesmiernej prestíži. Mnohí by boli akceptovali, keby si dlhodobo udržal vojenskú moc. Napriek tomu 23. decembra 1783 dobrovoľne odovzdal svoje velenie Kontinentálnemu kongresu predtým, než sa vrátil do Mount Vernon. Toto gesto hlboko zapôsobilo na súčasníkov. V dobe, ktorá bola stále poznačená absolutistickými monarchiami a osobnými ambíciami vojenských vodcov, sa Washington odteraz javil ako muž schopný vzdať sa moci v mene spoločného dobra.
4. George Washington prezident Spojených štátov: postava národnej jednoty
Návrat do Mount Vernon však trval len niekoľko rokov. Ťažkosti, ktorým čelil mladý americký štát, sa rýchlo stali zjavnými. Články konfederácie, ktoré vtedy slúžili ako inštitucionálny rámec pre bývalé kolónie, udeľovali centrálnej vláde veľmi obmedzenú moc a sťažovali politické, finančné a vojenské riadenie krajiny.
Washington postupne pochopil, že americká nezávislosť riskuje, že zostane krehkou bez pevnejších inštitúcií. V roku 1787 bol vymenovaný za delegáta Virgínie na Filadelfskom konvente, ktorý mal za úlohu revidovať Články konfederácie. Vďaka svojej nesmiernej osobnej prestíži bol vybraný, aby predsedal diskusiám.
Konvent vyústil do prijatia Ústavy Spojených štátov 17. septembra 1787. Ratifikovaná nasledujúci rok jednotlivými štátmi, oficiálne vstúpila do platnosti 4. marca 1789. V ten istý deň bol George Washington jednomyseľne zvolený voliteľským kolégiom za prvého prezidenta Spojených štátov.
Jeho zvolenie sa javilo takmer ako samozrejmosť. V krajine, ktorá bola stále hlboko rozdelená regionálnou rivalitou a politickým napätím, Washington stelesňoval formu morálnej autority nad stranami. Jeho úlohou nebolo len vládnuť: musel dodať novým americkým inštitúciám trvalú dôveryhodnosť.
Počas svojich dvoch funkčných období sa Washington snažil stabilizovať fungovanie federálneho štátu, konsolidovať verejné financie a vyhnúť sa tomu, aby boli Spojené štáty zatiahnuté do európskych konfliktov, ktoré vtedy otriasali kontinentom po Francúzskej revolúcii. Snažil sa tiež zachovať určitú rovnováhu medzi rôznymi politickými citlivosťami, ktoré sa už začínali stavať proti sebe okolo postáv Hamiltona a Jeffersona.
Ale jedno z najdôležitejších gest jeho politickej kariéry bolo možno to, ktoré neurobil. V roku 1797, na konci svojho druhého funkčného obdobia, George Washington odmietol kandidovať na tretie prezidentské obdobie, hoci mu v tom nič legálne nebránilo. V dobe, keď sa mnohí víťazní vodcovia snažili udržať si moc doživotne, malo toto rozhodnutie obrovský ohlas.
Washington tak posilnil myšlienku, že americké prezidentstvo nie je maskovanou monarchiou, ale dočasným úradom vykonávaným v službách národa. Toto dobrovoľné zrieknutie sa moci výrazne prispelo k vybudovaniu jeho takmer legendárnej reputácie v amerických dejinách.
Znovu stiahnutý do Mount Vernon, napriek tomu naďalej pozorne sledoval záležitosti krajiny. V roku 1798, keď sa niektorí politickí predstavitelia obávali vojny s revolučným Francúzskom, mu prezident John Adams ponúkol hodnosť generálporučíka záložnej armády určenej na obranu amerického územia v prípade invázie. Obávaný konflikt sa nakoniec nekonal.
George Washington zomrel 14. decembra 1799 na následky vážnej respiračnej infekcie. Po celých Spojených štátoch boli organizované mnohé pocty tomu, koho mnohí už vtedy považovali za Otca amerického národa.
5. George Washington slobodomurár: iniciácia a slobodomurárska cesta
4. novembra 1752 bol George Washington prijatý za slobodomurára vo Fredericksburgu vo Virgínii, v lóži, ktorá sa neskôr stala Fredericksburg Lodge č. 4 Veľkej lóže Virgínie. Mal vtedy len dvadsať rokov. Na stupeň Majstra bol povýšený 4. augusta 1753.
Ako mnohí vplyvní muži svojej doby, aj Washington našiel v slobodomurárstve rámec sociability, kde sa stretávali dôstojníci, hodnostári, obchodníci, sudcovia a majitelia pôdy. Americké koloniálne lóže 18. storočia spájali dôstojníkov, sudcov, obchodníkov a veľkých vlastníkov v prostredí, kde sa rozdiely v hodnosti a sociálnom pôvode mali vytratiť za slobodomurárskym bratstvom.
Netreba si však predstavovať Georgea Washingtona slobodomurára ako slobodomurárskeho hodnostára obzvlášť aktívneho v každodennom riadení Rádu. Jeho slobodomurárska cesta zostala vzhľadom na jeho nesmiernu vojenskú a politickú kariéru relatívne diskrétna. Lóže navštevoval nepravidelne, najmä počas rokov vojny a prezidentovania, ale po celý život si zachoval pozitívny a verejný vzťah so slobodomurárstvom.
Washington tiež prijal niekoľko čestných titulov a udržiaval pravidelné vzťahy s rôznymi americkými lóžami. Jeho korešpondencia ukazuje, že slobodomurárstvo považoval za úctyhodnú inštitúciu, schopnú prispieť k verejnej morálke a občianskej svornosti. Na druhej strane nič nenasvedčuje tomu, že by sa snažil premeniť Rád na politický alebo ideologický nástroj.
Obraz Georgea Washingtona slobodomurára postupne nadobudol v americkej kultúre po nezávislosti značný význam. Ako sa budovala národná pamäť Spojených štátov, postava prvého prezidenta bola široko integrovaná do amerického slobodomurárskeho naratívu. Washington sa javil ako ideálne stelesnenie muža schopného spojiť morálnu disciplínu, osobnú zdržanlivosť, zmysel pre povinnosť a službu kolektívu.
Táto pamäť bola udržiavaná mnohými umeleckými zobrazeniami, spomienkovými obradmi a symbolickými odkazmi. Spomienka na Georgea Washingtona slobodomurára tak nakoniec zaujala ústredné miesto v imaginári amerického slobodomurárstva, ďaleko za hranicami jeho konkrétnej účasti na prácach lóží.
6. Slobodomurárstvo a americká nezávislosť: historická realita alebo politický mýtus?
Úloha, ktorú zohralo slobodomurárstvo v americkej nezávislosti, často vyvolávala fantázie, zveličovania a konšpiračné teórie. Prítomnosť mnohých slobodomurárov medzi aktérmi americkej revolúcie je nespochybniteľnou historickou realitou. Táto prítomnosť však nestačí na to, aby sa slobodomurárstvo stalo tajným iniciátorom povstania proti Anglicku.
Medzi veľkými postavami nezávislosti Spojených štátov bolo skutočne niekoľko slobodomurárov. Benjamin Franklin zostáva nepochybne najslávnejším príkladom. Paul Revere, John Hancock alebo James Otis patrili tiež k Rádu. George Washington slobodomurár sa teda pohyboval v prostredí, kde boli slobodomurárske siete dobre prítomné. Avšak ďalšie dôležité postavy americkej revolúcie, ako Thomas Jefferson alebo Samuel Adams, slobodomurármi neboli. Čo sa týka signatárov Deklarácie nezávislosti, len menšina z nich patrila s istotou k slobodomurárstvu.
Situácia bola porovnateľná na francúzskej strane. Markíz de Lafayette bol slobodomurár, rovnako ako mnohí dôstojníci expedičného zboru vyslaného Ľudovítom XVI. Historický výskum umožnil identifikovať niekoľko generálnych a vyšších dôstojníkov, členov Rádu, medzi ktorými boli gróf de Ségur, gróf de Deux-Ponts, gróf de Vauban alebo gróf de Fersen. Táto spoločná príslušnosť nepochybne uľahčila osobné vzťahy medzi niektorými francúzskymi a americkými dôstojníkmi.
Bolo by však chybou vyvodiť z toho akési medzinárodné slobodomurárske sprisahanie namierené proti britskej korune. Anglické armády mali tiež vo svojich radoch veľmi veľa slobodomurárov. Niekoľko britských plukov, najmä škótskych alebo írskych, dokonca vlastnilo vojenské lóže, ktoré výrazne prispeli k šíreniu slobodomurárstva v amerických kolóniách.
Slobodomurárstvo v skutočnosti zohralo diskrétnejšiu, ale nepochybne hlbšiu úlohu. Lóže predstavovali miesta stretnutí a cirkulácie myšlienok, v ktorých sa šírili určité nové koncepcie slobody, politického zastúpenia, občianskeho bratstva alebo ústavnej vlády. Podieľali sa na intelektuálnej klíme 18. storočia bez toho, aby tvorili organizovanú politickú stranu.
Americké lóže ako inštitúcie navyše nedali žiadne kolektívne pokyny týkajúce sa povstania alebo rozchodu s Anglickom. Americkí slobodomurári zostávali v otázke rozdelení, rovnako ako celá koloniálna spoločnosť. Niektorí podporovali povstalcov, iní zostali verní britskej korune.
To, čo dnes nazývame americkým slobodomurárstvom, sa teda budovalo menej v revolučnej logike než v širšej politickej kultúre, zdedenej z anglického a európskeho osvietenstva. George Washington slobodomurár postupne stelesňoval túto syntézu medzi morálnym ideálom, americkým patriotizmom a budovaním nového politického poriadku založeného na občianskych inštitúciách namiesto osobnej svojvôle.
7. Položenie základného kameňa Kapitolu: zrod amerického slobodomurárskeho imaginára
18. septembra 1793 sa George Washington zúčastnil na ceremónii položenia základného kameňa Kapitolu. Odetý do svojich slobodomurárskych ozdôb verejne predsedal ceremónii inšpirovanej symbolickými zvykmi slobodomurárstva. Udalosť sa trvalo zapísala do americkej slobodomurárskej pamäti.
Následne bolo vytvorených niekoľko obrazových zobrazení tejto scény, čo prispelo k zapísaniu obrazu Georgea Washingtona slobodomurára do symbolických dejín Spojených štátov. Prvý americký prezident sa odteraz javil ako takmer zakladateľská postava samotnej národnej slobodomurárskej tradície.
George Washington sa zúčastňuje na položení základného kameňa Kapitolu 18. septembra 1793, odetý do svojich slobodomurárskych ozdôb.
Táto ceremónia navyše nebola ojedinelou epizódou. Počas svojej prezidentskej inaugurácie 30. apríla 1789 už Washington zložil prísahu na Bibliu používanú St John’s Lodge č. 1 v New Yorku. Toto gesto postupne nadobudlo v americkej pamäti vysoko symbolický rozmer. Niekoľko prezidentov Spojených štátov neskôr použilo tú istú Bibliu počas vlastného skladania prísahy.
Ďalšia epizóda tiež ilustruje výnimočnú prestíž, ktorej sa Washington tešil medzi americkými slobodomurármi. V roku 1779 Veľká lóža Pensylvánie navrhla, aby sa stal Veľmajstrom všetkých slobodomurárov Ameriky. Projekt mal za cieľ vytvoriť jedinú národnú Veľkú lóžu pre nové Spojené štáty. Nakoniec sa nikdy neuskutočnil kvôli silnej pripútanosti rôznych amerických jurisdikcií k ich autonómii.
Toto zlyhanie je príznačné pre rodiaceho sa amerického politického ducha. Aj v slobodomurárstve nakoniec federálny model zvíťazil nad akoukoľvek formou nadmernej centralizácie. Ale tento pokus tiež ukazuje, do akej miery George Washington už vtedy zaujímal výnimočné miesto v americkom slobodomurárskom imaginári.
Cez jeho osobu videla časť amerického slobodomurárstva menej jednoduchého politického vodcu než symbol národnej jednoty, inštitucionálnej stability a občianskej cnosti v službách novej krajiny.
8. Záver – George Washington slobodomurár, medzi národnými dejinami a slobodomurárskou pamäťou
George Washington slobodomurár zostáva dnes jednou z najslávnejších postáv svetových slobodomurárskych dejín. Napriek tomu jeho význam nespočíva len v jeho príslušnosti k Rádu. To, čo vysvetľuje osobitné miesto, ktoré zaujíma v americkej pamäti, spočíva predovšetkým v úlohe, ktorú zohral pri zrode Spojených štátov a pri budovaní ich inštitúcií.
Ani revolučný teoretik, ani vodca ideologickej strany, Washington sa javí predovšetkým ako muž povinnosti, hlboko spätý s myšlienkou politickej stability a verejnej služby. Slobodomurárstvo prirodzene našlo v tejto postave umierneného vodcu, schopného dobrovoľne sa vzdať moci, obzvlášť silné stelesnenie určitých ideálov, ktoré vtedy presadzovalo: morálna disciplína, občianske bratstvo, rovnováha inštitúcií a prvenstvo spoločného dobra.
Spomienka na Georgea Washingtona slobodomurára bola tak postupne zvelebovaná v americkej kultúre, najmä okolo veľkých symbolických scén, ako bolo položenie základného kameňa Kapitolu. Viac než len jednoduchý slobodomurársky prezident, Washington sa postupne stal zakladateľskou postavou samotného amerického slobodomurárskeho imaginára.
Autor: Ion Rajolescu, šéfredaktor Obchod — v službách spravodlivého, prísneho a živého slobodomurárskeho slova
Preskúmajte tiež našu kolekciu slobodomurárskych ozdôb Yorkského rítu, dediča veľkých amerických slobodomurárskych tradícií.
Replika slobodomurárskej zástery Georgea Washingtona 2 – Ručne vyšívaná, pravá koža
EUR 55.99
EUR 69.99
Zobraziť viac
1 Bol George Washington skutočne slobodomurár?
Áno. George Washington bol iniciovaný za slobodomurára 4. novembra 1752 vo Fredericksburgu vo Virgínii. Na stupeň Majstra bol povýšený 4. augusta 1753 a po celý život si zachoval verejné väzby s americkým slobodomurárstvom.
2 V ktorej lóži bol George Washington iniciovaný?
George Washington bol prijatý do lóže vo Fredericksburgu, dnes známej ako Fredericksburg Lodge č. 4, patriacej pod Veľkú lóžu Virgínie.
3 Zohral George Washington dôležitú úlohu v americkom slobodomurárstve?
George Washington nikdy neviedol celé americké slobodomurárstvo, ale jeho postava nadobudla nesmierny symbolický význam v slobodomurárskych dejinách Spojených štátov. Zostáva jedným z amerických prezidentov, ktorí sú najviac spájaní s Rádom.
4 Zorganizovalo slobodomurárstvo americkú nezávislosť?
Nie. Hoci mnohí dôležití aktéri americkej revolúcie boli slobodomurári, nič nenasvedčuje slobodomurárskemu sprisahaniu. Samotní americkí slobodomurári boli v otázke nezávislosti rozdelení. Niektorí podporovali povstalcov, zatiaľ čo iní zostali verní britskej korune. Mnohí britskí dôstojníci boli tiež slobodomurári. Lóže boli predovšetkým miestami stretnutí a cirkulácie myšlienok 18. storočia.
5 Nosil George Washington slobodomurárske ozdoby verejne?
Áno. Najslávnejším prípadom zostáva ceremónia položenia základného kameňa Kapitolu 18. septembra 1793, počas ktorej sa George Washington objavil verejne odetý vo svojich slobodomurárskych ozdobách.
6 Na akú Bibliu zložil George Washington prísahu ako prezident?
Počas svojej prezidentskej inaugurácie 30. apríla 1789 zložil George Washington prísahu na Bibliu používanú St John’s Lodge č. 1 v New Yorku.
7 Mal sa George Washington stať Veľmajstrom všetkých amerických slobodomurárov?
Áno. V roku 1779 sa v rámci projektu vytvorenia národnej americkej Veľkej lóže uvažovalo o tom, že by sa George Washington stal Veľmajstrom všetkých slobodomurárov Spojených štátov. Projekt bol nakoniec opustený v prospech federálneho modelu nezávislých Veľkých lóží.
Nájdite tu kompletný prepis podcastu pre tých, ktorí uprednostňujú čítanie alebo si chcú prehĺbiť diskusiu.
Podcast – George Washington slobodomurár: Otec zakladateľ a americký slobodomurársky imaginár
Keď spomenieme Georgea Washingtona, okamžite myslíme na prvého prezidenta Spojených štátov, víťazného veliteľa vojny za nezávislosť alebo Otca zakladateľa amerického národa. Napriek tomu sa za touto politickou postavou, ktorá sa stala takmer mýtickou, skrýva aj slobodomurár, ktorého obraz hlboko poznačil americké slobodomurárske dejiny.
Existuje navyše veľmi slávna scéna, ktorá takmer sama osebe zhŕňa toto spojenie medzi Washingtonom a slobodomurárstvom. Osemnásteho septembra tisíc sedemsto deväťdesiateho tretieho roku George Washington kladie základný kameň Kapitolu odetý do svojich slobodomurárskych ozdôb. Ceremónia je verejná. Je slávnostná. A neskôr sa stane jedným z veľkých symbolických obrazov amerického slobodomurárstva.
Kto bol však skutočne George Washington? A akú úlohu zohralo slobodomurárstvo v jeho ceste?
George Washington sa narodil dvadsiateho druhého februára tisíc sedemsto tridsiateho druhého roku v anglickej kolónii Virgínia do rodiny bohatých plantážnikov. Nič ho ešte nepredurčovalo stať sa hlavou nezávislého štátu. Vyrastal ako lojálny britský poddaný anglickej koruny.
Veľmi skoro sa vyznamenal svojimi schopnosťami v matematike, geometrii a topografii. Ako dospievajúci už pracuje ako zememerač a podieľa sa na mapovaní vtedy ešte málo známych území. Táto skúsenosť v teréne zohráva dôležitú úlohu v jeho formovaní. Washington objavuje konkrétne nesmiernosť amerického územia ešte predtým, než vstúpi do vojenského života.
Skutočný zlom nastáva po smrti jeho nevlastného brata Lawrencea Washingtona, bývalého britského dôstojníka a veliteľa virgínskej milície. George Washington postupne nastupuje na jeho vojenské funkcie.
Sme v období rastúceho napätia medzi Francúzmi a Angličanmi v Severnej Amerike. Obe mocnosti sa snažia kontrolovať územia na západe, najmä údolie rieky Ohio.
V tisíc sedemsto päťdesiatom štvrtom roku sa Washington zúčastňuje na expedícii proti Francúzom. Záležitosť dopadne zle. Francúzsky dôstojník, pán de Jumonville, je zabitý počas stretu. Francúzi odsúdia vraždu. Washington tvrdí, že išlo o normálny vojenský boj a neskôr bude tvrdiť, že podpísal priznanie napísané vo francúzštine bez toho, aby skutočne rozumel jeho obsahu.
Táto epizóda však prispieva k tomu, že sa stáva slávnym. Predovšetkým však predznamenáva sedemročnú vojnu, prvý skutočne globálny konflikt modernej éry.
Nasledujúci rok Washington sprevádza expedíciu generála Braddocka proti pevnosti Duquesne. Kampaň sa končí katastrofou pre Britov. Ale uprostred debaklu sa Washingtonovi podarí zorganizovať ústup a zachrániť časť anglických jednotiek. Jeho odvaha zapôsobí na americké kolónie. Postupne sa stáva uznávanou vojenskou postavou.
Po niekoľkých kampaniach nakoniec opúšťa britskú armádu a vracia sa do Virgínie, kde sa ožení s Marthou Custisovou, bohatou vdovou patriacou ku koloniálnej elite.
Niekoľko rokov Washington vedie prosperujúcu existenciu veľkého plantážnika. Rozvíja svoje pozemky, experimentuje s novými plodinami a zväčšuje svoje panstvo Mount Vernon.
Ale vzťahy medzi kolóniami a Londýnom sa postupne zhoršujú. Dane uložené Anglickom, obchodné obmedzenia a ekonomická kontrola metropoly živia nespokojnosť amerických kolonistov.
Ako mnohí iní hodnostári, Washington sa pomaly vyvíja smerom k politickej opozícii voči britskej korune. Podporuje najmä bojkoty proti anglickým výrobkom koncom šesťdesiatych rokov tisíc sedemsto.
Potom prichádzajú udalosti, ktoré vedú k definitívnemu rozchodu. Bostonské pitie čaju. Prvé násilnosti. A nakoniec vojna za nezávislosť.
V júni tisíc sedemsto sedemdesiateho piateho roku je George Washington vybraný, aby prevzal velenie nad americkými povstaleckými silami. Jeho vojenská prestíž a osobná autorita z neho robia ideálneho kandidáta na zjednotenie kolónií.
Štvrtého júla tisíc sedemsto sedemdesiateho šiesteho roku Trinásť kolónií vyhlasuje svoju nezávislosť.
Vojna bude dlhá a ťažká. Americkým povstalcom často chýbajú peniaze, vybavenie a vycvičení vojaci. Francúzska pomoc sa vtedy stáva rozhodujúcou.
Markíz de Lafayette sa veľmi skoro pripája k americkým povstalcom. Potom Francúzsko oficiálne zasahuje proti Anglicku. Rochambeau, d’Estaing a ďalší francúzski dôstojníci poskytujú americkým silám zásadnú podporu.
Medzi nimi je mnoho dôstojníkov slobodomurárov, rovnako ako niekoľko amerických predstaviteľov.
Tu sa objavuje často diskutovaná otázka: zohralo slobodomurárstvo úlohu v americkej nezávislosti?
Odpoveď si vyžaduje nuansy.
Áno, niekoľko dôležitých postáv americkej revolúcie boli slobodomurári: Benjamin Franklin, Paul Revere, John Hancock alebo samotný George Washington.
Ale netreba si predstavovať akési medzinárodné slobodomurárske sprisahanie namierené proti Anglicku.
Najprv preto, že niekoľko hlavných postáv americkej nezávislosti neboli slobodomurári.
Potom preto, že mnohí slobodomurári zostali verní britskej korune. Anglické armády mali tiež vo svojich radoch mnoho slobodomurárov.
Realita je jemnejšia. Lóže boli predovšetkým miestami stretnutí a cirkulácie myšlienok v storočí osvietenstva. Vymieňali sa tam nové koncepcie slobody, ústavnej vlády alebo občianskeho bratstva. Ale americké lóže nikdy nedali kolektívny pokyn v prospech povstania.
George Washington sám nebol nikdy revolučným ideológom. Javia sa skôr ako pragmatický muž, spätý s politickou stabilitou a verejným dobrom.
Po americkom víťazstve a Parížskej zmluve z tisíc sedemsto osemdesiateho tretieho roku si Washington mohol dlhodobo udržať vojenskú moc. Mnohí by to boli akceptovali.
Ale on sa naopak rozhodol odstúpiť zo svojho velenia a vrátiť sa do Mount Vernon.
Toto gesto hlboko zapôsobilo na súčasníkov. V dobe dominovanej monarchiami a osobnými ambíciami vojenských vodcov sa Washington javí ako muž schopný dobrovoľne sa vzdať moci.
O niekoľko rokov neskôr predsedá Konventu poverenému vypracovaním americkej ústavy. Potom sa stáva v tisíc sedemsto osemdesiatom deviatom roku prvým prezidentom Spojených štátov.
Aj tu jeho úloha ďaleko presahuje jednoduchú politiku. Washington musí dodať novému americkému štátu morálnu a inštitucionálnu dôveryhodnosť.
Absolvuje dve prezidentské obdobia predtým, než odmietne tretie obdobie v tisíc sedemsto deväťdesiatom siedmom roku, hoci ho k tomu nič legálne nenúti.
Toto druhé zrieknutie sa moci ešte posilňuje jeho takmer legendárnu postavu v amerických dejinách.
A americké slobodomurárstvo bude postupne robiť z Washingtona skutočnú symbolickú postavu.
George Washington bol iniciovaný za slobodomurára štvrtého novembra tisíc sedemsto päťdesiateho druhého roku vo Fredericksburgu vo Virgínii. Na majstrovský stupeň bol povýšený o niekoľko mesiacov neskôr.
Nikdy nebol hlavným vodcom Rádu v každodennom živote, ale vždy si zachoval verejný a pozitívny vzťah so slobodomurárstvom.
Ceremónia položenia základného kameňa Kapitolu predstavuje pravdepodobne najslávnejší príklad. Odetý do svojich slobodomurárskych ozdôb sa tam Washington javí ako akýsi symbolický otec nového amerického štátu.
Aj počas svojej prezidentskej inaugurácie skladá prísahu na Bibliu St John’s Lodge v New Yorku.
Časom tieto obrazy nadobúdajú v americkej slobodomurárskej kultúre takmer mytologický rozmer.
Jeden málo známy projekt dobre ilustruje tento fenomén. Koncom sedemdesiatych rokov tisíc sedemsto niektorí americkí slobodomurári dokonca uvažovali o tom, že urobia z Washingtona Veľmajstra všetkých slobodomurárov Spojených štátov. Projekt sa nikdy neuskutočnil, najmä preto, že rôzne americké Veľké lóže silne trvali na svojej autonómii.
Ale tento pokus dobre ukazuje, do akej miery sa George Washington už stal výnimočnou postavou v americkom slobodomurárskom imaginári.
Dodnes zostáva George Washington jedným z amerických prezidentov, ktorí sú najviac spájaní so slobodomurárstvom.
Jeho význam nepochádza len z faktu, že bol slobodomurár. Spočíva predovšetkým v tom, čo predstavuje v amerických dejinách: víťazný vojenský vodca schopný vzdať sa moci, muž spätý so stabilitou inštitúcií a symbol národnej jednoty v prvých rokoch Spojených štátov.
Americké slobodomurárstvo rozpoznalo v tejto postave určité ideály, ktoré samo presadzovalo: morálna disciplína, zmysel pre povinnosť, občianske bratstvo a služba spoločnému dobru.
