Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Prvá Grande Loge de France: 1728 alebo 1738?
Slobodomurárstvo sa vo Francúzsku začalo šíriť okolo roku 1725 pod vplyvom Veľkej lóže Londýna, založenej v roku 1717 (alebo pravdepodobnejšie v roku 1721). Angličania mali vo zvyku zakladať provinčné veľké lóže (často nazývané „anglické“) v krajinách, kde etablovali svoje lóže. Veľmajstrami týchto veľkých lóží boli spočiatku britskí poddaní. Francúzsko nebolo výnimkou: prvá Grande Loge de France (názov sa vtedy používal len zriedka) pochádza z roku 1728 a jej prví veľmajstri boli Angličania alebo Škóti. Prvým bol vojvoda z Whartonu (kontroverzná postava slobodomurárskych aj anglických dejín, ktorý bol striedavo jakobínom a hanoverským prívržencom; v rokoch 1722 až 1723 bol veľmajstrom Veľkej lóže Londýna). Po ňom nasledovali dvaja presvedčení jakobíni: Škót James Hector Mac Leane a Angličan Charles Radclyffe, gróf z Derwentwateru, ktorý bol v roku 1746 sťatý za účasť na bláznivom dobrodružstve Charlesa Edwarda Stuarta, ktoré sa skončilo jakobínskou porážkou v bitke pri Cullodene v roku 1746.
Prvým francúzskym veľmajstrom bol Louis Pardaillan de Gondrin, vojvoda d’Antin (1707–1743), zvolený v roku 1738. Niektorí historici sa domnievajú, že o Grande Loge de France možno hovoriť až od tohto momentu. Zomrel vo veku 36 rokov, veľmajstrom bol len päť rokov a nezanechal po sebe výraznejšiu stopu v slobodomurárskom hnutí.
Od Grande Loge de France ku Grand Orient de France (1743–1773)
Nástupcom vojvodu d’Antin bol princ krvi, Louis de Bourbon-Condé, gróf z Clermontu (1709–1771), ktorý zastával úrad veľmajstra od roku 1743 až do svojej smrti v roku 1771. Toto obdobie bolo z pohľadu slobodomurárstva pomerne búrlivé, a to z viacerých dôvodov.
V prvom rade si netreba predstavovať, že Grande Loge de France bola porovnateľná so súčasnou slobodomurárskou obedienciou, ktorá by vykonávala skutočnú jurisdikciu nad svojimi lóžami. V spoločnosti Ancien Régime, ktorá bola oveľa decentralizovanejšia než republikánsky systém, bola moc veľmajstra pomerne obmedzená. Všetky lóže ho síce uznávali, ale jeho skutočná moc zostávala obmedzená na parížske lóže. V provinciách sa lóže, v duchu ešte stále feudálneho modelu, organizovali do miestnych medzistruktúr, ako napríklad Škótska veľká lóža v Bordeaux, Materská lóža v Marseille, Materská lóža v Avignone alebo Veľká lóža regulárnych majstrov v Lyone. Tie boli síce „vazalmi“ veľmajstra, ale svoju moc vykonávali veľmi autonómne. Navyše, kvôli svojim povinnostiam princa krvi a vojenského veliteľa bol gróf z Clermontu často neprítomný a delegoval svoju moc na troch zástupcov: protestantského bankára Baura, učiteľa tanca Lacorna a majstra žiadostí Chaillona de Jonville.
Táto pomerne slabá štruktúra musela čeliť novému fenoménu, ktorý sa objavil v 40. rokoch 18. storočia: rozmachu slobodomurárskych vysokých stupňov. Už v roku 1743 sa Grande Loge de France stavala nepriateľsky k šíreniu týchto nových stupňov a odmietla, aby ich držitelia požívali v lóžach akékoľvek osobitné pocty či hodnosti. Hneď po objavení sa stupňa Kadoš okolo roku 1750 ho formálne zakázala. Grande Loge de France sa však musela s vysokými stupňami vyrovnať, pretože tento fenomén neustále rástol. V konflikte medzi Radou rytierov Orientu (systém so 7 stupňami) a Radou cisárov Orientu a Occidentu (rituál s 25 stupňami, ktorý sa pravdepodobne stotožňuje s Rítom dokonalosti alebo Rádom kráľovského tajomstva, pôvodom Škótskeho ritu dávneho a prijatého) sa veľmajster priklonil skôr na stranu Rytierov Orientu. Avšak práve počas jednej z jeho neprítomností dvaja z jeho zástupcov (Lacorne a Chaillon de Jonville) spolu so siedmimi ďalšími signatármi, všetci členovia Rady cisárov Orientu a Occidentu, udelili v roku 1761 slávny patent Étienna Morina, ktorý je základom Škótskeho ritu dávneho a prijatého. Autorita veľmajstra zjavne nebola veľká, ak si jeho zástupcovia dovolili použiť jeho pečať na ratifikáciu dokumentu bez jeho vedomia – dokumentu, ktorý by nikdy neschválil a ktorý napokon v roku 1766, keď sa o ňom dozvedel, odvolal.
Najväčšie problémy však spôsobovalo vnútorné napätie v Grande Loge de France, kde sa čoskoro začali stretávať dva prúdy: aristokrati, početní najmä v parížskych lóžach, ktorí boli filozoficky a nábožensky progresívnejší, a mešťania, ktorí mali prevahu v provinciálnych lóžach a boli v náboženských otázkach výrazne konzervatívnejší. Aristokratická strana, ktorej lídrom bol Lacorne, prijala názov „lacornard“, zatiaľ čo meštiansky tábor sa označil za „antilacornard“. Každá frakcia tvrdila, že práve ona predstavuje to pravé slobodomurárstvo.
Po smrti Lacorna v roku 1762 sa gróf z Clermontu pokúsil reformovať Grande Loge de France a nariadil, aby boli funkcie voliteľné na obdobie troch rokov, zatiaľ čo dovtedy sa úrad ctihodného majstra alebo hodnostára dal kúpiť a vykonávať doživotne. V prvých voľbách v roku 1765 zvíťazili „antilacornardi“ a pätnásť „lacornardov“ bolo z Grande Loge vylúčených, vrátane autora Morinovej patentovej listiny. Tí sa poponáhľali založiť novú lóžu „St-Lazare“, ktorá sa v roku 1776 stala „St-d’Écosse du Contrat Social“, vyhlásila sa za „Škótsku materskú lóžu Francúzska“ a v nasledujúcom storočí zohrala úlohu vo vývoji Škótskeho ritu dávneho a prijatého vo Francúzsku.
Situácia však bola ďaleko od vyriešenia. Na zimného svätého Jána v roku 1767 sa vylúčení bratia objavili pri dverách chrámu Grande Loge, kam im bol odopretý vstup. Strhla sa bitka, pri ktorej násilím vnikli dnu. Tento takmer verejný škandál prinútil policajného generálneho poručíka Sartina pozastaviť činnosť Grande Loge, pravdepodobne na žiadosť samotného veľmajstra. Opatrenie trvalo oficiálne do roku 1771, ale aktivity sa napriek tomu nezastavili. „Lacornardi“, vydávajúci sa za Grande Loge de France, naďalej zakladali lóže, zatiaľ čo legitímna Grande Loge robila to isté s antidatovanými chartami.
V tomto polemickom kontexte prišla v roku 1771 smrť veľmajstra, grófa z Clermontu. Jeho nástupcom sa stal Louis-Philippe d’Orléans, vojvoda z Chartres (1747–1793), progresívny princ a parlamentarista, ktorý počas revolúcie zasadal v Národnom zhromaždení pod menom Philippe-Égalité, hlasoval za smrť Ľudovíta XVI. a v roku 1793 bol sám sťatý gilotínou. Pod jeho veľmajstrovstvom začala Grande Loge de France hlbokú reformu, demokratickejšiu a centralizovanejšiu, ktorá dávala viac moci provinciálnym lóžam, aby čelila parížskej aristokratickej strane. A v roku 1773 reštrukturalizovaná Grande Loge de France prijala názov Grand Orient de France.
Určitý počet lóží, ktoré chceli zostať verné starým zvykom, vrátane doživotného výkonu funkcií, sa následne sformoval do Grande Loge de France, nazývanej Grande Loge de Clermont, podľa mena predchádzajúceho veľmajstra. Do Grand Orientu sa opäť začlenili v roku 1799. Grand Orient de France tak zostáva jediným priamym dedičom prvej Grande Loge de France.
Vzdialené počiatky Grande Loge de France z roku 1894
História Grande Loge de France z roku 1894 sa v počiatkoch prelína s históriou Škótskeho ritu dávneho a prijatého, o ktorej sme písali v predchádzajúcom článku. Pripomeňme, že v roku 1761 dostal Étienne Morin patent, ktorý ho oprávňoval šíriť Rítus dokonalosti vo francúzskych Antilách. Vyššie sme uviedli, že tento patent bol ratifikovaný pečaťou veľmajstra Grande Loge de France bez jeho vedomia a že ho odvolal, len čo sa o ňom dozvedel. Dobrodružstvo Étienna Morina sa teda formálne javí ako iniciatíva Grande Loge de France, v skutočnosti však išlo o podvod.
Rítus dokonalosti, ktorý šíril Étienne Morin, sa dostal do amerických kolónií a skupina francúzskych a amerických slobodomurárov (vrátane Alexandra de Grasse-Tillyho (1765–1847)) ho obohatila o osem stupňov, čím v roku 1801 dospela k Škótskemu ritu dávneho a prijatého s 33 stupňami, ktorého prvý Najvyšší koncil bol založený v Charlestone. V roku 1802 Grasse-Tilly založil so svojím svokrom Jeanom Baptistom Marie de La Hogue (1738–1822) Najvyšší koncil pre francúzske ostrovy Ameriky.
Po návrate do Paríža v roku 1804 sa Alexandre de Grasse-Tilly podujal založiť Najvyšší koncil pre Francúzsko. Zatiaľ čo Američania považovali Škótsky rítus dávny a prijatý len za systém vysokých stupňov, začínajúci 4. stupňom, Francúzi pre tento rítus vyvinuli symbolické stupne. Rituály týchto troch stupňov mali ako hlavné zdroje zverejnenie anglického rítu „Ancients“ s názvom „The Three Distinct Knocks“ (1760) pre rituály otvárania a zatvárania, ako aj usporiadanie stĺpov a priradenie mien B učňom a J tovarišom, a Francúzsky rítus pre ceremónie prijímania. Práve tieto rituály boli publikované pod názvom „Guide du Maçon Écossais“ medzi rokmi 1814 a 1821 (titulná strana diela nesie zmienku „V Edinburghu. 58***“).
Tu treba byť pozorný, pretože udalosti budú nasledovať veľmi rýchlo. 22. októbra 1804, s pomocou lóže „St-Jean d’Écosse du Contrat Social“, kde bol iniciovaný pred odchodom na Antily (lóža „lacornardov“ vylúčených v roku 1765), založil Grasse-Tilly Generálnu škótsku veľkú lóžu, ktorá mala združovať symbolické lóže Škótskeho ritu dávneho a prijatého pod vedením maršala Kellermanna, vymenovaného za veľkého administrátora.
Zrod tejto novej veľkej lóže sa nestretol s pochopením ani u Grand Orient de France, ktorému vtedy predsedal Jean-Jacques Régis de Cambacérès (1753–1824), arcikancelár cisárstva, v zastúpení veľmajstra Jozefa Bonaparteho, ani u cisárskej moci, ktorá chcela slobodomurárstvo zneužiť na kontrolu obediencií a obmedzenie ich počtu. Cambacérès okamžite začal rokovania, ktoré 3. decembra 1804 viedli ku konkordátu medzi Grand Orient de France a Najvyšším koncilom: lóže Generálnej škótskej veľkej lóže boli integrované do Grand Orient de France, zatiaľ čo vysoké stupne REAA (Škótskeho ritu dávneho a prijatého) spravoval Najvyšší koncil. Na týchto základoch bol Najvyšší koncil definitívne ustanovený 22. decembra 1804 s Grasse-Tillym ako suverénnym veľkým komtúrom.
Konkordát mohol pretrvať, keby Grand Orient de France 21. júla 1805 nezaložil Veľké direktórium rítov, ktoré začalo udeľovať 33. stupeň. Najvyšší koncil preto konkordát vypovedal a Cambacérès v mene cisárskej moci dokázal presadiť kompromisný vzorec: Grand Orient de France mal odteraz spravovať stupne od 1. do 18. a Najvyšší koncil od 19. do 33. A 1. júla 1806 bol Cambacérès vymenovaný za suverénneho veľkého komtúra, čím nahradil Grasse-Tillyho, ktorý bol na vojenskom ťažení.
Aj tu by situácia mohla trvať dlhšie, keby nové udalosti nenarušili vzťahy medzi Najvyšším koncilom a Grand Orient de France a nespochybnili kompromis z roku 1805. V roku 1812 svokor Grasse-Tillyho, Jean Baptiste de La Hogue, v Paríži prebudil Najvyšší koncil pre francúzske ostrovy Ameriky, nazývaný Najvyšší koncil z Pompejí (podľa názvu priestorov, kde sa stretával), čo veci vôbec nezjednodušilo.
V rokoch 1814–1815, po páde Napoleona, musel Najvyšší koncil, ktorý bol tvorený prevažne cisárskymi hodnostármi, ukončiť svoju činnosť. Grand Orient de France mu navrhol čisté a jednoduché zlúčenie oboch obediencií, čo odmietol. Šiesti jeho členovia sa však pripojili ku Grand Orient de France, ktorý vyhlásil kompromis z roku 1805 za neplatný a nárokoval si všetky práva na Škótsky rítus dávny a prijatý, ktoré zveril Veľkému konzistóriu rítov, novej forme Veľkého direktória z roku 1805, z ktorého sa v roku 1826 stalo Veľké kolégium rítov.
Po návrate z Waterloo v roku 1815 Grasse-Tilly považoval rozhodnutie Grand Orient de France za nulitné a vďaka Najvyššiemu koncilu ostrovov Ameriky, ktorý v roku 1812 prebudil jeho svokor, vytvoril nový Najvyšší koncil, nazývaný „du Prado“ podľa miesta jeho stretnutí. Bol z neho vylúčený a následne vytvoril tretí Najvyšší koncil v sídle Suverénneho koncilu ostrovov Ameriky, ktorý sa tiež nazýval Najvyšší koncil z Pompejí. Paríž mal teda v tom čase štyri obedience, ktoré mali spravovať Škótsky rítus dávny a prijatý: Najvyšší koncil ostrovov Ameriky z Pompejí, Veľké konzistórium rítov Grand Orient de France, Najvyšší koncil du Prado a Najvyšší koncil z Pompejí!
Keďže sa ani jeden z nich nedokázal presadiť, Najvyššie koncily Prado a Pompeje sa v roku 1818 rozhodli zveriť svoje vedenie vojvodovi Éliemu Decazesovi (1780–1860), ministrovi vnútra a budúcemu premiérovi Ľudovíta XVIII. Élie Decazes sa snažil zhromaždiť členov rôznych Najvyšších koncilov (vrátane toho z roku 1804) a pripojiť k nim Najvyšší koncil ostrovov Ameriky. 1. januára 1821 bol ustanovený Najvyšší koncil Francúzska s jurisdikciou nad dielňami od 1. do 33. stupňa Škótskeho ritu dávneho a prijatého.
Zrod Grande Loge de France (1894)
Najvyšší koncil Francúzska prešiel 19. storočím so všetkými zmenami režimov, revolúciami a filozofickými či politickými vývojmi. Od roku 1848 sa čoraz viac francúzskych slobodomurárov, bez ohľadu na obedienciu, začalo angažovať za republikánske a demokratické ideály, slobodomyseľnosť, sekularizmus…
V rámci Najvyššieho koncilu Francúzska začalo mnoho symbolických lóží spochybňovať prísne hierarchickú a pyramidálnu štruktúru Rádu. Začali požadovať, aby boli symbolické lóže oddelené od celkovej štruktúry rítu a zoskupené do nezávislej veľkej lóže organizovanej demokratickým spôsobom. Ich prvé pokusy v rokoch 1848 a 1868 boli neúspešné, ale v roku 1880 dvanásť lóží Najvyššieho koncilu vystúpilo a vytvorilo Grande Loge Symbolique Écossaise, ktorá bola pravdepodobne najprogresívnejšou zo všetkých francúzskych slobodomurárskych obediencií. Zameranie jej členov siahalo od republikánskych, demokratických a sekulárnych ideálov až po anarchosyndikalizmus.
Nová obediencia sa najprv pokúsila integrovať do Grand Orient de France, s ktorým zdieľala viacero bojov. Keďže však nedôverovala Veľkému kolégiu rítov, obávala sa návratu do systému, kde by vysoké stupne mali akúkoľvek prevahu, a k zlúčeniu nedošlo.
Už v roku 1887 vznikla myšlienka zoskupiť lóže Grande Loge Symbolique Écossaise a symbolické lóže, ktoré zostali pod jurisdikciou Najvyššieho koncilu, do novej nezávislej obediencie. Za týmto účelom Najvyšší koncil v roku 1894 vytvoril Grande Loge de France a zhromaždil v nej všetky svoje lóže v očakávaní, že sa k novej obediencii pripoja aj lóže Grande Loge Symbolique Écossaise. Ďalšie nezhody však zlúčeniu zabránili.
Po tomto neúspechu Grande Loge Symbolique Écossaise upadala. Tucet jej lóží sa v rozptýlenom poradí pripojil ku Grande Loge de France, päť sa pripojilo ku Grand Orient de France a väčšina ostatných bola rozpustená. Iba dve lóže zostali verné a začiatkom 20. storočia obnovili Grande Loge Symbolique Écossaise. Keďže nová obediencia prijala princíp zmiešanosti, prijala názov Grande Loge Symbolique Écossaise Maintenue et Mixte. Keďže bola považovaná za príliš anarchistickú, Droit Humain ju neuznal.
Vnútorné nezhody čoskoro spôsobili rozpad novej zmiešanej obediencie, ktorej viaceré lóže boli rozpustené, zatiaľ čo iné sa pripojili ku Grande Loge de France alebo Grand Orient de France. V roku 1909 zostala už len jedna lóža, „Diderot“, ktorá sa v roku 1911 pripojila ku Grande Loge de France, čím sa definitívne skončilo dobrodružstvo Grande Loge Symbolique Écossaise.
Nech je to akokoľvek, cieľ, ktorý si stanovili zakladatelia Grande Loge Symbolique Écossaise, bol dosiahnutý: symbolické lóže Najvyššieho koncilu získali nezávislosť a začali sa samy spravovať v rámci obediencie s demokratickým fungovaním – Grande Loge de France.
