Hiram a Halloween: slobodomurárske symboly

Lucia Szabóová
Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.

Pôvod Halloweenu

Ako vieme, Halloween je synkretický sviatok, ktorý vznikol stretnutím kresťanstva so starými európskymi, najmä keltskými tradíciami. Pôvodne išlo o keltský sviatok známy v gaelčine ako Samhain a v galčine ako Samonios. Tento sviatok, ktorý sa oslavoval začiatkom novembra, znamenal koniec roka a okrem iného plnil funkciu sviatku úrody. Tento aspekt Samhainu sa tak spája so sviatkami úrody v germánskom svete, ktoré sa nakoniec ustálili okolo sviatku svätého Martina (10. novembra).

Samhain mal však aj mytologický rozmer: predstavoval akýsi medzičas, pozastavenie času medzi končiacim sa a začínajúcim sa rokom. Táto časová trhlina spôsobovala priepustnosť medzi svetom živých a „Iným svetom“, v írčine nazývaným Sidh. Sidh nie je celkom porovnateľný s jednoduchou ríšou mŕtvych; je to skôr paralelná realita obývaná bohmi, tajomnými bytosťami a mimochodom aj zosnulými. Počas sviatku Samhain sa v tomto čase pozastavenia mohli obyvatelia Sidhu miešať s ľuďmi a zriedkavejšie mohli niektorí smrteľníci vstúpiť do Iného sveta.

Druidi

Christianizácia Samhainu, premeneného na Sviatok všetkých svätých (v angličtine All Halloween Eve, z čoho vznikol Halloween) a nasledovaného Pamiatkou zosnulých (1. a 2. november), nastala až za pontifikátu pápeža Gregora IV., ktorý vládol v rokoch 827 až 844. Predtým existoval všeobecný sviatok mučeníkov, stanovený od roku 613 na 13. mája, aby prekryl rímsky sviatok Lemuria. Rímske náboženstvo totiž zasvätilo dni od 9. do 14. mája Lémures, zatrateným dušiam: prinášali im obety vo forme bôbov, aby ich upokojili a odradili od návratu strašiť svet živých.

Rovnaký postup diktoval výber 1. novembra, tentoraz s cieľom neutralizovať sviatok Samhain. 1. november sa tak stal sviatkom všetkých svätých a 2. november bol zasvätený všetkým zosnulým; práve od nich sa totiž obávali, že sa vrátia strašiť svet živých, pretože svätci, o ktorých sa predpokladalo, že odpočívajú v Bohu, nepredstavovali hrozbu.

Ľudové tradície, najmä v Írsku, Škótsku a Walese, si v maskovanej podobe zachovali prvky pôvodného sviatku. V 19. storočí sa objavil zvyk detí (pôvodne chudobných), ktoré chodili od domu k domu a dostávali koláče výmenou za modlitby. Tento zvyk pripomínal, že Samhain bol sviatkom hojnosti úrody, ale aj to, že obetovanie jedla mohlo odohnať zlých duchov.

Halloween sa potom dostal do Ameriky, najmä vďaka masívnej írskej imigrácii po veľkom hladomore v roku 1845. Súčasná, v podstate komerčná podoba Halloweenu sa rozvinula až od 30. rokov 20. storočia a hľadanie koláčov sa zmenilo na hravé „Trick or treat“ (koledu alebo ti vyvedieme huncútstvo), zatiaľ čo odkaz na iný svet sa zredukoval na sprievod upírov, vlkolakov, kostlivcov, zombíkov a iných strašidelných postáv, ktoré pochádzajú skôr zo sveta filmu než z keltskej mytológie alebo starých európskych povier.

Až od 90. rokov 20. storočia Halloween prenikol do kontinentálnej Európy a ovládol supermarkety. Tento prienik, reagujúci predovšetkým na komerčné imperatívy, však zodpovedal globalizácii americkej kultúry, ktorú všetci poznajú prostredníctvom filmov a televíznych seriálov. Hlbšie vzaté, toto hnutie možno reagovalo na rozptýlenú potrebu zázračna v srdci rozhodne sekularizovaného sveta, ktorý sa do značnej miery vzdal akéhokoľvek odkazu na iný svet.

Význam Halloweenu

Halloween, zložený sviatok zrodený zo stretnutia rôznych kultúr a pohltený konzumom, nemožno opísať jednoducho. Historicky ide o christianizáciu pohanského sviatku. Pôvodne sviatok konca roka a úrody s otvorením sa inému svetu, teraz sa dôraz kladie na zosnulých: oficiálne sa modlíme za mŕtvych, ale určite pretrváva stará myšlienka, že im treba prinášať obety, aby sa nevrátili strašiť. Zmes oficiálnej kresťanskej náuky a poverčivých praktík, posledných zvyškov zabudnutého pohanstva, robí z Halloweenu formu ľudovej religiozity a folklóru na Britských ostrovoch. Tento sviatok je ťažké definovať, pretože spája dve úplne odlišné vízie sveta: cyklickú a naturalistickú víziu pohanského pôvodu, ktorá opisuje sezónny rytmus roka a evokuje iný svet ako paralelnú realitu, ktorej cieľom nie je strašiť ani vyvolávať vinu; a historickú víziu židovsko-kresťanského pôvodu, ktorá opisuje posmrtný život ako miesto, ku ktorému nevyhnutne smerujú všetci ľudia, často ako miesto trestu, a naznačuje, že najtemnejšie duše stále strašia v tomto svete.

Halloween

Po presadení do Spojených štátov írskymi imigrantmi Halloween stratil svoju pokojnú a radostnú tvár a zachoval si len svoj morbídny aspekt. Halloweenska ikonografia odvtedy čerpala už len z registra makabrózneho a morbídneho, niekedy s nádychom karnevalového humoru, akoby výsmech zo smrti robil ju menej strašidelnou. Kultúrne k tomu prispela anglosaská literatúra, ktorá od romantizmu obľubovala tajomno a nadprirodzeno, a následne to sprostredkoval film a kontrakultúra 70. rokov.

Je teda Halloween len formou vyjadrenia strachu zo smrti v rámci prevažne sekulárnej západnej civilizácie? Je to len zúfalý pokus exorcizovať strachy, ktorým už nedokážeme čeliť? Máme právo si to myslieť.

A čo Hiram?

Má Hiramova legenda, ústredný mýtus slobodomurárstva, niečo spoločné s Halloweenom? Na prvý pohľad uznáme, že určité obrazy smrti sú spoločné Hiramovej legende a halloweenskym oslavám, aspoň v ich súčasnej podobe: lebka a čierna farba. Príbeh Hiramovej smrti by dobre zapadol do halloweenskej ikonografie, ale ešte viac príbeh o objavení a zdvihnutí jeho tela: exhumujeme mŕtvolu, o ktorej rituály tvrdia, že už zapácha, zbavíme ju rubáša a zdvihneme ju tým, že ju držíme pri sebe… Slobodomurári si zvykli na opis tejto scény, z ktorej si nakoniec ponechávajú len symbolický rozmer. Ale ak vezmeme príbeh doslovne, musíme priznať, že je dosť hrozný, morbídny a makabrózny, úplne v atmosfére súčasného Halloweenu.

Tieto podobnosti sú však len povrchné a predovšetkým anachronické. V 18. storočí Halloween ešte nenadobudol svoju súčasnú podobu a zjavne ešte nepripomínal strašidelný dom. Morbídna ikonografia, ktorú možno nájsť v slobodomurárstve, má korene skôr v záľube barokovej kultúry v Memento Mori, týchto obrazoch predstavujúcich zátišia s lebkami evokujúcimi márnosť všetkých vecí.

Hiram

Neexistuje nejaký iný vzťah medzi slobodomurárskym Hiramom a Halloweenom, okrem jednoduchého makabrózneho vybavenia? Z antropologického hľadiska možno poznamenať, že Hiramova legenda sa dotýka ústrednej otázky smrti, ktorá ľudstvo trápi od počiatku. A práve v mýtoch sa všetky kultúry pokúšali zvyknúť si na prítomnosť smrti a nevyhnutnú úzkosť, ktorú vyvoláva. Nebola by teda slobodomurárska legenda o Hiramovi len jedným z mnohých avatarov mýtov, ktoré sa snažia vysvetliť tému smrti? Čiastočne určite.