Hiram a Santa Claus: slobodomurárske symboly

Lucia Szabóová
Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.

Historický náboženský základ

Hiram aj Santa Claus majú jasne náboženský pôvod. Hiram je biblická postava, ktorá sa objavuje v príbehu o stavbe Šalamúnovho chrámu, o ktorom nám Biblia ponúka dve verzie (1. Kráľov 5–7 a 2. Paralipomenon 2–4). Slobodomurársky Hiram sa však značne líši od biblickej postavy, ktorej meno nesie, a prešiel značným vývojom v legende o majstrovskom stupni.

Legenda o svätom Mikulášovi

Pokiaľ ide o Santa Clausa, ten vychádza zo svätého Mikuláša, biskupa z Myry (okolo 270–343), svätca uctievaného najprv v pravoslávnych cirkvách, ktorého kult dorazil na Západ v 11. storočí a rozvinul sa najmä v severnej Európe a v krajinách germánskej kultúry.

Tieto dve postavy však výrazne presiahli svoj historický náboženský rámec a nadobudli oveľa širší symbolický rozmer.

Od biblického Hirama k legendárnemu Hiramovi

V najstaršej verzii stavby chrámu (Prvá kniha kráľov) hrá Hiram pomerne vedľajšiu a najmä neskorú úlohu. Chronológia tohto prvého príbehu je nasledovná: Šalamún požiada týrskeho kráľa Hirama o pomoc pri stavbe chrámu a ten súhlasí, že mu dodá cédrové a cyprusové drevo. Opisuje sa organizácia prác pod vedením vysokého úradníka menom Adoniram. Následne je opísaná stavba chrámu a jeho rozmery s tým, že bol dokončený za sedem rokov, pričom Šalamún sám vystupuje ako hlavný staviteľ. Šalamún si potom stavia vlastný palác, čo mu trvá trinásť rokov. Až vtedy nám text hovorí, že Šalamún požiadal, aby mu poslali Hirama, syna vdovy z kmeňa Neftali a týrskeho otca: tento umelecký zlievač, veľmi nadaný vo svojom remesle, vyrobí všetko liturgické vybavenie z bronzu, vrátane dvoch stĺpov B a J. Je teda jasné, že v Prvej knihe kráľov sa Hiram objavuje až vtedy, keď je budova hotová, a jeho úlohou je len jej výzdoba. Po dokončení práce sa o tejto postave už nehovorí a nič nenaznačuje, že by na stavbe zomrel.

V Druhej knihe kroník sa meno Hiram mení na Huram, a to ako pre týrskeho kráľa, tak pre remeselníka, ktorý je označený ako Huram-Abi. Tento muž je tentoraz synom vdovy z kmeňa Dán a týrskeho otca a jeho zručnosti sú širšie: nepracuje len s bronzom, ale aj so zlatom, striebrom, železom a látkami. A predovšetkým, Huram z Týru ho posiela Šalamúnovi hneď na začiatku podniku. V ďalšom priebehu príbehu však nehrá väčšiu úlohu a pripisuje sa mu len výroba liturgických predmetov z bronzu vrátane dvoch stĺpov. Zvyšok príbehu opäť vykresľuje Šalamúna ako jediného hlavného staviteľa. Rozprávanie je tu úspornejšie, vynecháva stavbu Šalamúnovho paláca a zamlčuje postavu Adonirama.

Postava Hirama teda zďaleka nedominuje príbehu o stavbe chrámu a starí operatívni murári ho zjavne neuznávali ako hlavného architekta stavby. Anglické „Staré povinnosti“ (Old Charges) Hirama nikdy nespomínajú. Niektoré uvádzajú, že architektom chrámu bol syn týrskeho kráľa Hirama, ale menom ho nenazývajú. Architekt chrámu zostáva často anonymný, alebo sa nazýva Aynon či Aymon. Až rukopis Dumfries č. 4 z roku 1710 prináša prvýkrát meno Hiram na označenie remeselníka, ktorý pracoval pre Šalamúna. Poslal ho týrsky kráľ Hiram, je synom vdovy z kmeňa Neftali a uvádza sa, že ho priviedli z Egypta. Stále však nie je reč o jeho vražde, aspoň nie explicitne. Nanajvýš jedna otázka môže naznačovať, že je mŕtvy: „Otázka: Kde odpočíva Majster? Odpoveď: V kamennom žľabe pod západným oknom, odkiaľ hľadí na východ a čaká na vychádzajúce slnko, aby poslal svojich mužov do práce.“ Kamenný žľab môže evokovať sarkofág, ale práve odtiaľ Majster posiela mužov do práce. Znamená to, že Majster lóže zaujíma miesto Hirama, ktorý vstal z hrobu? To ešte nie je jasne tvrdené.

Hiram

V rukopise Graham z roku 1726 opäť nachádzame Hirama ako remeselníka pri stavbe chrámu. O jeho smrti sa nehovorí, ale prvýkrát sa objavuje myšlienka, že mzdový spor medzi robotníkmi viedol Šalamúna k stanoveniu hesiel pre rôzne stupne, aby každý dostal mzdu, ktorá mu patrí. Tento rukopis nám však odhaľuje legendu o objavení Noemovho tela jeho tromi synmi, jeho pozdvihnutí pomocou piatich bodov a výbere hesla M B (v tomto prípade „There is yet Marrow in this Bone“ – „V tejto kosti je ešte špik“). Všetky prvky boli prítomné na vytvorenie legendy o Hiramovi, ako ju poznáme dnes: mzdový nárok, kompromitované heslo, mŕtvy, telo, ktoré treba nájsť a pozdvihnúť, a nové heslo, ktoré treba definovať.

Je jasné, že v tomto období sa legenda ustálila, pretože už v rukopise Wilkinson z roku 1727 sa explicitne hovorí o Hiramovom hrobe a od vydania Masonry Dissected v roku 1730 sú príbeh o Hiramovej vražde, hľadaní jeho tela, jeho pozdvihnutí pomocou piatich bodov majstrovstva a výbere hesla M B známe slobodomurárom z Prvej veľkej lóže v Londýne.

Slobodomurárska postava Hirama je teda kompozitná. Pôvodne je tu samozrejme biblická postava, ktorá zdobila Šalamúnov chrám. Ale navrstvili sa na ňu ďalšie postavy. V prvom rade pravdepodobne Adoniram, šéf Šalamúnových pracovných čiat, ten, ktorý vedie robotníkov; francúzsky slobodomurársky prúd 18. storočia, adonhiramitské slobodomurárstvo, dokonca urobil z Adonirama (písaného Adonhiram) hrdinu tretieho stupňa. Možno práve z príbehu o Adoniramovi pochádza myšlienka vraždy, pretože v Biblii šéf pracovných čiat Adoram (ktorého zvyčajne stotožňujeme s Adoniramom) zomiera ukameňovaný ľudovým hnevom pri sociálnom konflikte medzi ľudom a Šalamúnovým nástupcom Roboamom (1. Kráľov 12, 1–19). Potom prichádza tento zvláštny príbeh o objavení Noemovho tela, ktorý dáva rituálny základ pre povýšenie do majstrovského stupňa. Nakoniec, v 19. storočí, sa na Hirama navrstvila ezoterická postava zavraždeného boha, ktorý sa znovuzrodí, a takmer zbožštený bol prirovnaný ku Kristovi, Ozirisovi, Mitrovi a Adonisovi. Z tohto pohľadu niektorí považovali Hirama za alegóriu ročného pohybu slnka, ktoré klesá pod znameniami Váh, Škorpióna a Strelca, reprezentovanými tromi zlými tovarišmi, aby sa znovuzrodilo pod znamením Kozorožca.

Od svätého biskupa z Myry k Santa Clausovi

Ak je legendárny Hiram výsledkom navrstvenia niekoľkých postáv alebo konceptov, to isté možno povedať o Santa Clausovi. Samotná postava vychádza zo svätého Mikuláša z Myry, biskupa, ktorý sa zúčastnil Nicejského koncilu v roku 325, prvého ekumenického, teda univerzálneho koncilu. Jeho kult je v kresťanskom Východe doložený od 6. storočia a na Západe sa rozšíril od 11. storočia pri príležitosti prenesenia jeho relikvií do Bari v Taliansku. Niektoré z jeho kostí boli privezené do Lotrinska a Freiburgu (Švajčiarsko), čo vysvetľuje, prečo bolo jeho uctievanie obzvlášť rozšírené v germánskom svete.

Svätý Mikuláš je známy tým, že rozdal svoj majetok chudobným, a na Západe je najpopulárnejšou legendou o ňom príbeh o troch deťoch: tri stratené deti našli útočisko u mäsiara, ktorý ich zabil, rozsekal na kusy a naložil do soli; svätý Mikuláš deti vzkriesil a mäsiarovi odpustil. Preto sa svätý Mikuláš stal patrónom detí. Benevolentný vzťah svätého Mikuláša k detstvu a jeho veľká štedrosť sa spojili do zvyku veľmi rozšíreného v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Belgicku, Holandsku, Lotrinsku a Alsasku: 6. decembra, na deň svätého Mikuláša, chodí muž prezlečený za biskupa s berlou a mitrou po domoch a rozdáva sladkosti dobrým deťom. Od 16. storočia ho často sprevádza spoločník, ktorého vo francúzštine nazývajú Père Fouettard (Otec Šibák): táto postava odetá v čiernom, niekedy s čiernou maskou, často pripomína hrubiána alebo uhliara a nosí prúty alebo bič. Zatiaľ čo svätý Mikuláš odmeňuje dobré deti, Père Fouettard je tu na to, aby trestal tie zlé. Niekedy stotožňovaný s maurským otrokom, často sa považuje za zlého mäsiara z legendy, ktorý sa kajal a sprevádza svätého Mikuláša na jeho pochôdzkach. Ako raritný prípad, túto úlohu v kantóne Vaud vo Švajčiarsku zastávala stará žena menom Chauchevieille, akási čarodejnica, ktorá sprevádzala toho, koho v tomto kraji nazývali Bon-Enfant (Dobré dieťa).

Svätý Mikuláš rozdáva darčeky

Keďže protestantizmus odmietol kult svätých, zvyk slávenia dňa svätého Mikuláša pretrval v Holandsku v sekularizovanej forme ako Sinterklaas, ktorý stratil svoje biskupské atribúty. Rovnako to bolo aj v iných protestantských krajinách, kde svätý Mikuláš stratil mitru a berlu, aby si obliekol plášť s kapucňou, často červený, predzvesť dnešného oblečenia Santa Clausa. Práve sekularizovaná forma Sinterklaasa prekročila Atlantik s holandskými emigrantmi a dala vzniknúť americkému Santa Clausovi, spopularizovanému od začiatku 19. storočia.

Prečo sa však postava svätého Mikuláša, slávená 6. decembra, zmenila na Santa Clausa, postavu spojenú s Vianocami, stanovenými na 25. decembra od roku 336? Ide zjavne o komplexný synkretický proces, ktorý sa pokúsime pochopiť. Nachádzame v ňom prvky rímskeho, kresťanského a možno aj germánskeho pôvodu.

Na rímskej strane pripomeňme Saturnálie, ktoré sa konali od 17. do 23. decembra na počesť boha Saturna, boha podsvetia. Bolo to obdobie slávností, hostín a darčekov, počas ktorého sa domy zdobili cezmínou, imelom a brečtanom. Ako karnevalová slávnosť toto obdobie roka obracalo sociálne hodnoty a dočasne rušilo rozdiely medzi mužmi a ženami a medzi pánmi a otrokmi. V roku 274 cisár Aurelián pridal na 25. decembra sviatok narodenia Sol Invictus, Nepremožiteľného Slnka, čím týmto slávnostiam dodal jasne slnovratový rozmer.

Na strane západného kresťanstva vieme, že sviatok narodenia Krista (Vianoce) bol oficiálne stanovený na 25. decembra v roku 336. Tento dátum sa v niektorých regiónoch praktizoval už od 2. storočia, ale rozhodnutie z roku 336 malo jasne za cieľ čeliť kultu Sol Invictus. Pokiaľ ide o Saturnálie, v stredoveku nachádzame ich reminiscenciu vo forme sviatku bláznov, ktorý mal v Európe rôzne podoby. Na severe Francúzska sa medzi mladými volil Episcopus Stultorum (Biskup bláznov), niekedy nazývaný Abbé de Liesse, ktorého anglickým ekvivalentom bol Lord of Misrule. Duchovenstvo sa pôvodne na týchto slávnostiach zúčastňovalo a nechalo sa zosmiešňovať. Biskup bláznov a jeho dvor mladých ľudí vládli od 26. do 28. decembra v tej najväčšej neslušnosti. Výstrelky všetkého druhu, neporiadky a dokonca aj zločiny neboli zriedkavé a prvé miestne cirkevné odsúdenia prišli už v 12. storočí, ale tieto praktiky v niektorých mestách pretrvali až do 17. storočia. Zdá sa, že cirkev sa v snahe čeliť sviatku bláznov snažila presunúť dobromyseľné slávnosti spojené so svätým Mikulášom do tohto času po Vianociach. Kráľom slávnosti už nebol mladý zhýralec, ktorý prevracia morálne hodnoty, ale múdry a starý biskup, ktorý odmeňoval cnosti a trestal neresti. Morálka bola zachránená. A ten, kto sa mal stať Santa Clausom, hoci bol starý, si zachoval črty mladosti: je to večný mladý starec, podobne ako neustále obnovované Slnko.

Napokon, niektorí sa domnievajú, že Santa Claus si časť svojej identity požičal z pohanských germánskych tradícií a vidia v ňom avatara germánsko-škandinávskeho boha Odina. Tieto severské odkazy by vysvetľovali, prečo má Santa Claus boreálny rozmer a prečo sa hovorí, že žije na severnom póle. Určite nemožno úplne vylúčiť formu reminiscencie zrodenú z kolektívneho nevedomia národov, ale táto hypotéza nenaráža na žiadny historický dôkaz. Navyše vznikla v druhej polovici 19. storočia v prúde völkisch nemeckého nacionalizmu, ktorý vyvrcholil v nacizme. Nacisti sa totiž podujali odkresťančiť vianočné sviatky tým, že sa ich snažili spojiť so svojou fantazijnou víziou starého germánskeho pohanstva. Ide o vysoko ideologickú víziu bez reálneho historického základu, ktorú dnes nachádzame v niektorých novopohanských kruhoch (Wicca a iné), ktoré zdieľajú rovnaký projekt odkresťančovania v mene novopohanstva, znovuobjaveného a servírovaného v štýle New Age.

Štúdium historických a tradičných prameňov tejto postavy nám nevysvetľuje, prečo sa Santa Claus presadil na celom svete tým, že sa oslobodil od svojich náboženských koreňov. Odpoveď treba hľadať v Spojených štátoch. Často počúvame, že moderného Santa Clausa vytvorila reklamná kampaň Coca-Coly v roku 1931. Toto tvrdenie je prehnané, hoci je pravda, že Coca-Colu možno považovať za hlavného agenta celosvetového šírenia postavy Santa Clausa. V skutočnosti je Santa Claus, ktorého poznáme, odetý v červenom (ale niekedy aj v žltom alebo zelenom), jasne doložený v 19. storočí v Amerike. Zrodený z holandského Sinterklaasa, dostal sa do popredia najmä po občianskej vojne (1861–1865). Rozorvaná Amerika sa totiž potrebovala zjednotiť okolo stmeľujúcich a pozitívnych symbolov. Preto prezident Ulysses S. Grant (1822–1885) nariadil, že Vianoce budú odteraz štátnym sviatkom. Nešlo však ani tak o kresťanské Vianoce, ako skôr o vyjadrenie formy občianskeho a sekularizovaného náboženstva, ktoré vyzdvihovalo hodnoty rodiny, láskavosti, štedrosti, odpustenia a dobroty. Santa Claus sa mal prirodzene stať ochranným božstvom týchto moderných a sekulárnych Vianoc.

Santa Claus od Coca-Coly, okolo roku 1931

Merkantilizmus sa potom postaral o rozšírenie tohto nového kvázi-sekulárneho božstva do celého sveta. A hoci sa nám dnes Santa Claus zdá neoddeliteľne spojený s vianočnými sviatkami, jeho prijatie sa nezaobišlo bez určitého odporu. Napríklad 23. decembra 1951 dal biskup z Dijonu, Mons. Sembel (1883–1964), obesiť a spáliť podobizeň Santa Clausa na nádvorí svojej katedrály, pričom ho označil za uzurpátora a kacíra!

Je Hiram slobodomurárskym Santa Clausom?

Táto otázka je síce trochu provokatívna, ale zaslúži si byť položená. Znamená to, že slobodomurári, ktorí „veria v Hirama“, sú porovnateľní s deťmi, ktoré veria na Santa Clausa? Samozrejme, že nie! Postavy Hirama a Santa Clausa sa u svojich adresátov výrazne líšia. Santa Claus je postava určená deťom a širšie celej populácii. Stelesňuje hodnoty štedrosti a láskavosti, ktoré slobodomurári bez problémov prijmú, ale ide o exotérickú realitu, ktorá má už len veľmi vzdialený vzťah k posvätnu. Jeho náboženské korene, väzby na slnovratové sviatky, jeho pravdepodobná symbolická asimilácia so slnkom sú dávno zabudnuté a zostáva len konsenzuálna postava, široko využívaná merkantilizmom. Nanajvýš dospelým evokuje nostalgiu za detstvom, za časom, keď bol svet zázračný a očarený, a stelesňuje akési vítané prímerie v ťažkostiach a skúškach života.

S Hiramom je to úplne inak, ten nás vťahuje do drámy, ktorá má veľmi ďaleko od vône perníkov, ktorou je presiaknutý svet Santa Clausa. Slobodomurársky Hiram je kompozitná postava rovnako ako Santa Claus a nemôže si viac ako on nárokovať historickosť: ale neponúka únik z reality prostredníctvom nostalgie za detskými sladkosťami. Naopak, konfrontuje nás surovo so svetom v jeho najnásilnejšej podobe a ukazuje nám tragický osud človeka, ktorý zostáva verný svojmu ideálu aj za cenu vlastného života. A ezoterické učenie, ktoré nám poskytuje legenda o Hiramovi, je, že musíme zomrieť nevedomosti, násiliu a chamtivosti, aby mohol vzniknúť Chrám ľudstva.