Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Veľký orient Francúzska počas reštaurácie (1815 – 1830)
Klamlivé tézy jezuitu Augustina Barruela (známeho ako „opát Barruel“, 1741 – 1820), ktorý označoval slobodomurárstvo za podnecovateľa revolúcie, sa začali šíriť a slobodomurárstvo bolo nútené „zaspať“ v krajinách, ktoré v roku 1815 vytvorili Svätú alianciu (Rakúsko, Prusko a Rusko). Situácia bola vo Francúzsku odlišnejšia, kde sa Veľký orient Francúzska naučil podriadiť politickej moci a naďalej disponoval podporou v okolí Ľudovíta XVIII., ktorý bol pravdepodobne zasvätený v roku 1784, rovnako ako jeho brat, budúci Karol X. Obnovená monarchia si navyše uvedomovala novú prevahu buržoázie v spoločnosti a nemala v úmysle odcudziť si ekonomické sily, ktoré predstavovala.
Proti Veľkému orientu Francúzska ako takému neboli prijaté žiadne opatrenia, prípadné súdne stíhania sa týkali len jednotlivcov. Mohol teda pokračovať vo svojich aktivitách pod dohľadom nových majstrov naklonených kráľovskej moci. Tým sa skončilo obdobie Veľkého majstrovstva Jozefa Bonaparta a moci Cambacérèsa.
Zaujímavosťou však je, že keďže Jozef Bonaparte nikdy formálne nerezignoval, post Veľmajstra bol vyhlásený za neobsadený, a to až do roku 1852. Najvyšší predstaviteľ Veľkého orientu Francúzska preto počas tohto obdobia používal titul Veľký konzervátor alebo Zástupca veľmajstra. V roku 1815 bol za Zástupcu veľmajstra vymenovaný Pierre Riel de Beurnonville (1752 – 1821), bývalý generál Impéria, ktorý sa pridal k Ľudovítovi XVIII. a stal sa francúzskym peerom; vo funkcii nahradil Cambacérèsa až do svojej smrti v roku 1821. Potom funkcia pripadla Étiennovi Macdonaldovi (1765 – 1840), ktorý mal rovnaký profil ako Riel: bývalý maršal Impéria, ktorý sa stal peerom kráľovstva. Veľký orient Francúzska viedol až do roku 1833.
Najvyššia rada mala menej šťastia ako Veľký orient, keďže bola tvorená väčšinou imperiálnych hodnostárov verných Impériu. Bola preto nútená sa rozpustiť. Veľký orient Francúzska to využil na privlastnenie si Škótskeho obradu starého a prijatého, ktorý zveril Veľkému konzistóriu obradov, z ktorého sa v roku 1826 stalo Veľké kolégium obradov.
Vojvoda Élie Decazes (1780 – 1860), obľúbenec Ľudovíta XVIII., minister vnútra a neskôr premiér, dokázal zhromaždiť rôzne disidentské skupiny Najvyššej rady, ktoré sa sformovali, aby v roku 1821 vytvorili Najvyššiu radu Francúzska Škótskeho obradu starého a prijatého, ktorú poznáme dodnes a ktorá sa vtedy stala veľkým rivalom Veľkého orientu Francúzska. Monarchista, ale liberál, jeho prítomnosť po boku Ľudovíta XVIII., ktorého bol obľúbencom až do roku 1820, prispela k udržaniu moci v skôr liberálnej línii.
Veľký orient Francúzska kedysi oslavoval slávu Napoleona, teraz s rovnakým nadšením spieval chvály na Ľudovíta XVIII. a neskôr na Karola X. Ako buržoázny, liberálny a deistický spolok sa obozretne držal ďalej od akejkoľvek politickej či náboženskej polemiky. To však nezabránilo niektorým jeho členom (najmä tým najmladším a najprogresívnejším) zúčastňovať sa na rôznych viac či menej tajných spoločnostiach, ktoré smerovali k opätovnému pádu monarchie, najmä karbonárstvo, implantované vo Francúzsku prostredníctvom Misraïmovho obradu od roku 1815, a spoločnosť „Pomôž si, nebo ti pomôže“ založená v roku 1827. Dosť radikálna časť Veľkého orientu Francúzska sa teda aktívne podieľala na opozícii voči režimu, zatiaľ čo väčšina, liberálna alebo umiernená monarchistická, obozretne čakala na rozuzlenie udalostí.
Atentát na vojvodu z Berry (syna grófa z Artois, budúceho Karola X.) v roku 1820 bol príležitosťou na politické pritvrdenie. Ultraroyalisti, ktorí za túto vraždu vinili liberálov, zvrhli vojvodu Decazesa, ktorého nahradil vojvoda z Richelieu (1766 – 1822), ktorý obnovil cenzúru tlače, a v roku 1821 odstúpil, čím uvoľnil miesto vodcovi ultraroyalistickej strany Josephovi de Villèle (1773 – 1854). V tomto kontexte v roku 1824 zomrel Ľudovít XVIII. a vystriedal ho Karol X., autoritatívnejší, konzervatívnejší a viac ovplyvnený katolíckym duchovenstvom než jeho brat.
Opozícia medzi ultraroyalistami a liberálmi bola na vrchole a v roku 1827 sa liberáli a umiernení royalisti dokázali spojiť a založiť spomínanú spoločnosť „Pomôž si, nebo ti pomôže“, ktorá mala vo svojich radoch mnoho slobodomurárov. Boli organizované verejné demonštrácie a vo voľbách v roku 1827 sa vďaka činnosti tejto spoločnosti Snemovňa naklonila na stranu liberálov. Karol X. vymenoval novú radu ministrov, napoly royalistickú a napoly liberálnu, ktorej predsedal vikomt de Martignac (1778 – 1832), ktorý obnovil slobodu tlače. Roky 1828 až 1830 sa však pre Francúzsko ukázali ako veľmi ťažké: zlá úroda, epidémie, explózia životných nákladov. Vypukli nepokoje, konvoje s obilím boli napádané.
Karol X. v auguste 1829 prepustil Martignaca a na jeho miesto vymenoval ultraroyalistu, princa Julesa de Polignac (1780 – 1847). Kráľ sa potom pokúsil prevziať kontrolu rozpustením Snemovne 18. mája 1830 v nádeji, že nové voľby umožnia ultraroyalistom zvíťaziť. Ale v júli 1830 opäť zvíťazili liberáli. Karol sa vtedy rozhodol pre silové riešenie: nariadeniami zo St-Cloud (25. júla 1830) zrušil slobodu, rozpustil novú snemovňu a zmenil pravidlá cenzových volieb tak, aby mohol z hlasovania vylúčiť časť maloburžoázie. Nové voľby boli naplánované na september 1830.
Tieto nariadenia zapálili prach. V Paríži sa už organizovali povstalecké výbory, často pod vplyvom mladých progresívnych slobodomurárov z Veľkého orientu Francúzska a karbonárov. Vypukla júlová revolúcia, známa ako „Tri slávne dni“, ktorá trvala tri dni, od 27. do 29. júla 1830. Prvé nepokoje sa rýchlo zmenili na revolučné povstanie a bojovalo sa v uliciach. Armáda strieľala do povstalcov, čo si vyžiadalo stovky mŕtvych.
30. júla Karol X. utiekol do Rambouillet a v ten istý deň ho povstaleckí poslanci zbavili titulu kráľa a za generálneho miestodržiteľa kráľovstva vymenovali Ľudovíta Filipa Orleánskeho, vojvodu z Orléans (najstaršieho syna Filipa Égalitého, bývalého Veľmajstra Veľkého orientu Francúzska, ktorý bol, ako si pamätáme, sťatý v roku 1793). Karol X. spolu so svojím synom 2. augusta abdikoval v prospech svojho vnuka, deväťročného Henricha V., a zveril regentstvo tomu istému Ľudovítovi Filipovi Orleánskemu. Ľudovít Filip bol teda investovaný mocou povstalcami aj zosadeným kráľom! Musel si vybrať, na ktorú stranu sa pridá. Pre neho však boli najväčším rizikom návrat Bourbonovcov na trón, obnova Impéria alebo nastolenie republiky. Rozhodol sa pre formulu, ktorá najviac vyhovovala liberálom a umierneným monarchistom: konštitučnú monarchiu.
Dňa 9. augusta 1830, po deviatich dňoch výkonu funkcie generálneho miestodržiteľa kráľovstva, bol Ľudovít Filip Orleánsky vyhlásený za kráľa Francúzov, čo je ten istý titul, ktorý bol v roku 1791 vnútený Ľudovítovi XVI., aby vyjadril, že kráľovstvo pochádza z národa a nie je z božského práva. Pri jeho intronizácii mu kráľovskú korunu podal Étienne Macdonald, vojvoda z Tarentu, francúzsky peer a Zástupca veľmajstra Veľkého orientu Francúzska.
Veľký orient Francúzska počas júlovej monarchie (1830 – 1848)
Hoci sa najradikálnejšia časť Veľkého orientu Francúzska aktívne podieľala na páde Karola X., väčšina jeho členov, väčšinou liberálov a umiernených monarchistov, sa obozretne držala bokom od udalostí v očakávaní rozuzlenia, v ktoré dúfali, že bude šťastné. S uspokojením preto spočiatku prijali intronizáciu liberálneho panovníka, ktorý by mohol naplniť ich túžby. Významná úloha, ktorú zohral Zástupca veľmajstra pri korunovácii Ľudovíta Filipa, navyše sľubovala žiarivú budúcnosť.
Realita sa však ukázala byť menej idylická, než v akú dúfali. Politická situácia vo Francúzsku bola vtedy, treba uznať, veľmi zložitá. Ľudovít Filip a jeho vlády museli čeliť mnohonásobnej opozícii: legitimistom, bonapartistom a republikánom. Zatiaľ čo republikáni konali najmä prostredníctvom revolučných klubov, vytvorených na obraz klubov z revolúcie a stojacich za mnohými sprisahaniami, legitimisti a bonapartisti sa tiež pokúšali zvrhnúť moc prostredníctvom povstaní a pokusov o štátne prevraty.
Slobodomurárstvo bolo vtedy považované za potenciálne ohnisko nepokojov a povstaní a podrobené prísnemu policajnému dohľadu. Táto obava moci nebola bezdôvodná, ak si spomenieme na aktívnu účasť niektorých prvkov Veľkého orientu Francúzska na udalostiach „Troch slávnych dní“. Ľudovít Filip, hoci využil túto krátku revolúciu na prevzatie moci, ju napriek tomu neschvaľoval a neželal si, aby sa takéto nepokoje opakovali.
V roku 1830 sa slobodomurárstvo skladalo z troch obediencií: Veľkého orientu Francúzska, Najvyššej rady Francúzska a Misraïmovho obradu, založeného v Taliansku v roku 1805, ale implantovaného vo Francúzsku od roku 1815. V roku 1838 sa k nim pridal šperk Memphis-Misraïm, disidencia Misraïmu. Politické postoje týchto štyroch organizácií boli dosť odlišné. Okrem progresívneho a republikánskeho krídla mal Veľký orient Francúzska väčšinu buržoáznych a umiernených monarchistov, ktorí boli skôr konformní; keďže Najvyššia rada (vedená Decazesom v rokoch 1838 – 1860) profitovala zo záväzku a podpory vojvodu Decazesa počas reštaurácie, bola vo svojom nábore konzervatívnejšia a aristokratickejšia, aj keď mala niekoľko progresívnejších lóží; Misraïmov obrad, ktorý založili v Taliansku v roku 1805 veteráni Bonapartovej talianskej armády, mal väzby na karbonárov a neskrýval svoju bonapartistickú nostalgiu a revolučné túžby; a obrad Memphis bol takisto tvorený republikánmi a bonapartistami.
Júlová monarchia je zlomovým obdobím v dejinách Francúzska. Samozrejme po politickej stránke, ale predovšetkým po stránke ekonomickej a sociálnej. Priemyselná revolúcia, ktorá sa začala v Anglicku koncom 18. storočia, sa začala šíriť vo Francúzsku a generovala novú sociálnu triedu, robotnícku triedu, a všeobecnejšie novú strednú triedu tvorenú zamestnancami.
Veľký orient Francúzska nemohol zostať bokom od tohto meniaceho sa sveta. Zatiaľ čo ho stále viedla zámožná buržoázia, počet členov z skromnejších pomerov (remeselníci, zamestnanci…) rástol. Zažil teda vnútorné debaty, ktoré boli predzvesťou jeho neskoršieho vývoja. Od 40. rokov 19. storočia si lóže kládli otázku, či je potrebné vyžadovať od slobodomurárov, aby verili v Boha; niektoré zastávali názor, že ich povinnosťou je angažovať sa v sociálnych a politických otázkach, ba dokonca postaviť sa proti vláde. Veľký orient Francúzska sa ako inštitúcia pokúsil potlačiť tieto protestné hnutia zvýšením členských príspevkov v roku 1847, aby obmedzil prístup strednej triedy. Taktiež pozastavil činnosť lóží alebo iným uložil odstrániť citlivé témy z programu ich rokovaní.
Júlová monarchia, ktorá sľubovala liberálny režim, čoraz viac pritvrdzovala v dôsledku parlamentnej nestability, ktorá ju charakterizovala, a mnohých nepokojov a povstaní, ktorým musela čeliť. Ľudovít Filip tvrdohlavo odmietal uvažovať o všeobecnom volebnom práve, ktoré požadovali republikáni, a stal sa čoraz nepopulárnejším. V roku 1847 vláda maršala Moulta (1769 – 1851) dospela k zákazu politických zhromaždení a následne sa pokúsila zakázať dôstojníkom a poddôstojníkom armády patriť k slobodomurárstvu, ktoré bolo stále považované za faktor nepokojov.
Od júla 1847 začali republikáni organizovať po celom Francúzsku bankety, podľa vzoru republikánskych banketov z revolúcie, s cieľom obísť zákaz politických zhromaždení. Vláda Guizota (1787 – 1874), ktorá bola pri moci od septembra 1847, sa tomu pokúsila zabrániť. A práve zákaz banketu, ktorý sa mal konať v Paríži 19. februára 1848, zapálil prach. Odložený na 22. februára bol následne organizátormi zrušený, čo sa zdalo byť potvrdením pravdy vlády. Ale najrepublikánskejšie živly pri tom nezostali. Jeden z organizátorov banketu, Armand Marrast (1801 – 1852), vodca opozície, riaditeľ novín „Le National“ a člen Veľkého orientu Francúzska, podnietil parížske obyvateľstvo k povstaniu a 22. februára sa viac ako 3000 ľudí zhromaždilo, aby pochodovali na Palais Bourbon, skandujúc protivládne heslá. 23. júla armáda strieľala do davu a 24. sa situácia stala neudržateľnou: pred prúdom povstalcov sa armáda stiahla z Paríža. Keďže jednotky poverené strážením Tuileries prejavili nepriateľstvo a jeho generáli nevideli žiadne východisko, Ľudovít Filip 24. februára abdikoval v prospech svojho vnuka, grófa z Paríža, predtým než sa vydal na cestu do exilu v Anglicku, nie však predtým, než určil svoju nevestu, vojvodkyňu z Orléans, za regentku kráľovstva.
Moc však už bola v rukách republikánov, ktorí obsadili Palais Bourbon, a hoci mnohí umiernení poslanci boli pripravení prijať regentstvo vojvodkyne z Orléans, 24. júla 1848 bola vyhlásená Druhá republika Adolpheom Lamartinom (1790 – 1869), básnikom, akademikom a politikom veľmi blízkym slobodomurárom.
Svojou krátkosťou revolúcia z roku 1848 pripomína „Tri slávne dni“ z roku 1830, ale nie je o nič menej odlišná, pretože mala oveľa populárnejší a proletárskejší rozmer. A z perspektívy, ktorá nás tu zaujíma, slobodomurári, najmä z Veľkého orientu Francúzska, v nej zohrali dôležitejšiu úlohu. Ak sa v roku 1830 na udalostiach aktívne podieľala len časť Veľkého orientu Francúzska, počet slobodomurárov naklonených republike bol v roku 1848 oveľa vyšší, až do tej miery, že v tom čase pravdepodobne už tvorili väčšinu. Dočasná vláda novej republiky ustanovená okolo Lamartina v roku 1848 mala navyše päť slobodomurárov z jedenástich členov.
