Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Počiatky Veľkého Orientu Francúzska: Prvá Veľká lóža Francúzska (1728 alebo 1738)
Prvé francúzske lóže vznikali od roku 1725 pod vplyvom Veľkej lóže v Londýne, založenej v roku 1717 (alebo pravdepodobnejšie v roku 1721). Predtým, než získali nezávislosť, boli lóže založené Londýnom zoskupené do pomerne voľných štruktúr nazývaných provinčné alebo anglické veľké lóže, ktorých veľmajstrami boli najčastejšie britskí poddaní. Vo Francúzsku boli prví traja veľmajstri prvej Veľkej lóže Francúzska, doloženej od roku 1728, Angličania alebo Škóti: vojvoda z Whartonu, ktorý bol veľmajstrom Veľkej lóže v Londýne v rokoch 1722 – 1723 a ukázal sa byť skôr oportunistickým dobrodruhom, škótsky baronet James Hector Mac Leane a Angličan Charles Radclyffe, gróf z Derwentwateru – poslední dvaja boli zarytí jakobiti. Derwentwater bol napokon sťatý po porážke jakobitov v bitke pri Cullodene v roku 1746.
Prvý francúzsky veľmajster bol zvolený až v roku 1738, a to Louis Pardaillan de Gondrin, vojvoda d’Antin (1707 – 1743). Podľa niektorých autorov možno o Veľkej lóži Francúzska hovoriť až od tohto momentu. Máme právo pýtať sa, či vojvoda d’Antin priamo vystriedal Derwentwatera, pretože anglickí veľmajstri boli vtedy volení len na jeden rok. Medzi rokmi 1728 a 1738 sa však zdá, že vo Francúzsku pôsobili len traja britskí veľmajstri, čo je veľmi málo. Wharton bol veľmajstrom vo Francúzsku iba raz, Mac Leane a Derwentwater mohli byť znovuzvolení viackrát, ale je možné, že existovali aj ďalší britskí veľmajstri, na ktorých sa nezachovali spomienky.
Pokiaľ ide o vojvodu d’Antina, ktorý predčasne zomrel v roku 1743, bol veľmajstrom len päť rokov a v rozvoji Veľkej lóže Francúzska nezanechal výraznejšie stopy.
Veľká lóža Francúzska v rokoch 1743 – 1771: búrlivé obdobie
História prvej Veľkej lóže Francúzska sa skutočne začína až po vymenovaní Louisa de Bourbon-Condé, grófa z Clermontu (1709 – 1771), za veľmajstra v roku 1743. Obdobie jeho veľmajstrovstva bolo pomerne nepokojné.
Počas tohto obdobia musela Veľká lóža Francúzska čeliť viacerým problémom a vnútorným krízam. Nešlo ešte o slobodomurársku obedienciu porovnateľnú s tými, ktoré poznáme dnes: moc veľmajstra bola relatívne slabá v rámci veľmi decentralizovaného systému, ktorý fakticky poskytoval veľkú autonómiu lóžam a medzištruktúram, ktoré riadili lóže na miestnej úrovni (Škótska veľká lóža v Bordeaux, Materská lóža v Marseille, Veľká lóža regulárnych majstrov v Lyone…). V prípade grófa z Clermontu ho jeho postavenie princa krvi a vojenského veliteľa často vzďaľovalo od úradu veľmajstra, preto delegoval svoju moc na troch zástupcov: protestantského bankára Baura, učiteľa tanca Lacorna a majstra žiadostí Chaillona de Jonville.
Táto pomerne slabá Veľká lóža musela v 40. rokoch 18. storočia čeliť vzniku vysokých stupňov REAA. Jej oficiálny postoj (aspoň postoj veľmajstra) bol k týmto novým stupňom nanajvýš zdržanlivý, pričom v prípade stupňa Kadosh, ktorý sa objavil okolo roku 1750, zašiel až k zákazu. Bolo však nemožné ignorovať vysoké stupne, ktoré sa množili a priťahovali čoraz viac slobodomurárov. V konflikte medzi Radou rytierov Orientu, ktorá praktizovala rítus so siedmimi stupňami, a Radou cisárov Orientu a Okcidentu, ktorá mala systém s 25 stupňami, sa gróf z Clermontu prikláňal k rytierom Orientu s ich striedmejším rítom. Mnohí členovia Veľkej lóže (vrátane dvoch zástupcov Lacorna a Chaillona de Jonville) však bezvýhradne podporovali cisárov Orientu a Okcidentu. Tak sa stalo, že v roku 1761, počas neprítomnosti veľmajstra a bez jeho vedomia, obaja zástupcovia spolu so siedmimi ďalšími signatármi, všetci členovia Rady cisárov Orientu a Okcidentu, udelili Étiennovi Morinovi slávny patent, ktorý ho oprávňoval šíriť Rítus dokonalosti v 25 stupňoch na francúzskych Antilách. To je východiskový bod Škótskeho starého a akceptovaného rítu.
Hlavným problémom však bol rastúci odpor v rámci Veľkej lóže Francúzska medzi dvoma sociologicky identifikovateľnými prúdmi: na jednej strane aristokrati a mešťania blízki šľachte, zastúpení najmä v parížskych lóžach, ktorí boli progresívnejší vo filozofických a náboženských otázkach, a na druhej strane mešťania a remeselníci, ktorí tvorili väčšinu v provinčných lóžach a boli výrazne konzervatívnejší v otázkach náboženstva. Aristokratická strana sa nazývala „lacornard“ (podľa zástupcu Lacorna) a meštiansky tábor „antilacornard“.
Po smrti Lacorna v roku 1762 začal veľmajster reformovať Veľkú lóžu a nariadil, aby boli úrady odteraz voliteľné na obdobie troch rokov. Dovtedy sa totiž úrady ctihodného majstra alebo hodnostárov dali kúpiť a zastávať doživotne. V prvých voľbách, ktoré sa konali v roku 1765, zvíťazili „antilacornardi“; následne bolo pätnásť „lacornardov“ vylúčených z Veľkej lóže.
V decembri 1767, pri príležitosti osláv sv. Jána, sa niektorí bratia vylúčení v roku 1765 pokúsili vniknúť do chrámu Veľkej lóže, ale vstup im bol odopretý, načo vyrazili dvere. Scéna sa zvrhla na bitku a urážky. Tento takmer verejný škandál prinútil policajného generálporučíka Antoina de Sartineho pozastaviť práce Veľkej lóže, pravdepodobne na žiadosť samotného veľmajstra. Toto pozastavenie trvalo až do roku 1771, kedy zomrel aj veľmajster, gróf z Clermontu. Na jeho mieste ho vystriedal ďalší princ krvi, Louis-Philippe d’Orléans, vojvoda z Chartres (1747 – 1793). Progresívny princ, odporca absolutizmu a veľký obdivovateľ britského politického systému, vojvoda z Chartres zasadal v Generálnych stavoch v roku 1789 medzi poslancami šľachty a neskôr bol v roku 1793 zvolený do Národného konventu, pričom sa vzdal všetkých svojich titulov a prijal meno Philippe Égalité.
Obchod vyrába ozdoby Veľkého Orientu Francúzska. Pozrieť kolekciu.
Veľká lóža Francúzska sa stáva Veľkým Orientom Francúzska (1773)
Od roku 1771 sa reformné hnutie, ktoré začal gróf z Clermontu v roku 1762, opäť rozbehlo s cieľom zájsť oveľa ďalej. Bola zavedená nová štruktúra so systémom zastupovania lóží, čím sa dala väčšia váha provinčným lóžam a vyvážila sa dovtedajšia prevaha parížskych a aristokratických lóží. Bývalí „lacornardi“ však v týchto reformách zohrali dôležitú úlohu, pretože podporili kandidatúru vojvodu z Chartres. V roku 1772 tak dosiahli zlúčenie Veľkej lóže Francúzska a Rady cisárov Orientu a Okcidentu, ktorú predchádzajúci veľmajster nenávidel.
V roku 1773 prijala reštrukturalizovaná Veľká lóža Francúzska názov Veľký Orient Francúzska. Niekoľko lóží však tieto reformy napadlo a vytvorilo Národnú veľkú lóžu, známu ako Veľká lóža z Clermontu. Tieto lóže sa k Veľkému Orientu pripojili v roku 1799.
Okrem úplnej reorganizácie bola najdôležitejšou úlohou Veľkého Orientu Francúzska pred revolúciou práca na rituáloch. Myšlienka revidovať rituály a predovšetkým dospieť k zjednotenému rituálu v rámci Veľkého Orientu Francúzska sa objavila už v roku 1773, ale práca sa začala až v roku 1781. Vyvrcholila prijatím rituálov troch symbolických stupňov v roku 1785 a štyroch rádov múdrosti (vysoké stupne) v roku 1786. Toto je známe ako Francúzsky rítus.
Napriek svojim progresívnym myšlienkam sa vojvoda z Chartres do týchto reforiem zapájal len málo; viedol ich veľký administrátor Veľkého Orientu, Anne Charles Sigismond, vojvoda z Montmorency-Luxembourg (1737 – 1803).
Obdobie pred revolúciou bolo pre Veľký Orient Francúzska veľmi prosperujúce – v roku 1789 mal 629 lóží a 30 000 členov. Bola podpísaná zmluva s „Rectified“ lóžami, ktorá ponechala symbolické lóže tohto rítu pod jurisdikciou Veľkého Orientu, takže sa jeho kontrole úplne nevyhli.
Revolúcia v roku 1789: rezignácia a následná smrť veľmajstra (1793)
Vypuknutie revolúcie v roku 1789 zasadilo slobodomurárstvu vo všeobecnosti a Veľkému Orientu Francúzska obzvlášť tvrdý úder. Niežeby revolúcia priamo útočila na slobodomurárstvo, ale mnohí slobodomurári opustili lóže z rôznych dôvodov. Niektorí prijali ideály revolúcie a rozhodli sa konkrétnejšie zapojiť do zmeny spoločnosti, iní, aristokrati, sa vydali cestou exilu, podobne ako vojvoda z Montmorency-Luxembourg.
Hoci Veľký Orient Francúzska v roku 1792 oficiálne schválil revolúciu, len veľmi málo lóží sa naďalej stretávalo. Fatálny úder im zasadilo zrieknutie sa slobodomurárstva veľmajstrom, vojvodom z Chartres (Philippe Égalité), dňa 22. februára 1793. Veľmajster sa nielenže obrátil chrbtom k slobodomurárstvu, ale úplne sa od neho dištancoval. Vyhlásil, že veril v rovnostárske ilúzie slobodomurárstva, ale teraz je v realite a republika nemôže tolerovať existenciu tajných spoločností vo svojom vnútri. Na mimoriadnom zhromaždení 13. mája 1793 Veľký Orient Francúzska prijal rezignáciu veľmajstra a uvažoval o jeho nahradení, napriek tomu, že úrad bol teoreticky neodvolateľný. Začal sa však teror, ktorý mal trvať do 27. júla 1794 (9. thermidor roku II): francúzske slobodomurárstvo sa vtedy uložilo na spánok, a ak sa niektoré lóže ešte stretávali, bolo to polo-tajne.
Kariéra Philippa Égalitého sa mala čoskoro skončiť. Počas procesu s Ľudovítom XVI. pred Konventom, ktorý sa konal v niekoľkých zasadnutiach medzi 15. a 20. januárom 1793, hlasoval za kráľovu smrť. Generál Charles François Dumouriez (1739 – 1823), veliteľ Severnej armády, sa márne pokúsil zvrhnúť Konvent, aby zachránil Ľudovíta XVI. Hoci bol revolucionárom, bol naklonený konštitučnej monarchii. Keďže mu hrozilo stíhanie Konventom, 4. apríla 1793 prebehol k Rakúšanom. Medzi dôstojníkmi, ktorí ho nasledovali pri dezercii, bol aj Louis-Philippe, najstarší syn Philippa Égalitého a budúci kráľ Ľudovít Filip I. Philippe Égalité bol okamžite podozrivý z kolúzie so svojím synom a jeho priateľmi. Zatknutý bol 7. apríla 1793, 6. novembra bol odsúdený na smrť a v ten istý deň sťatý gilotínou.
Prebudenie francúzskeho slobodomurárstva po terore
Vo februári 1793, keď sa veľmajster zriekal slobodomurárstva, Alexandre Roëttiers de Montaleau (1748 – 1808), ktorý zohral dôležitú úlohu pri tvorbe rituálov Francúzskeho rítu, ukryl archívy Veľkého Orientu Francúzska. Dňa 27. októbra 1795 vystriedalo direktórium thermidorský Konvent, ktorý nahradil režim teroru po páde Robespierra. Slobodomurárske aktivity sa vtedy mohli nesmelo obnoviť. V apríli 1796 zvolil Veľký Orient Francúzska Roëttiersa de Montaleau za veľmajstra, ale ten titul odmietol a nechal sa oslovovať iba ako „Veľký ctihodný“.
Následne sa podujal zjednotiť rozptýlené francúzske slobodomurárstvo a dosiahol, aby sa lóže Veľkej lóže z Clermontu, ktoré v roku 1773 odštiepili, 22. júna 1799 pripojili k Veľkému Orientu Francúzska.
Veľký Orient Francúzska za konzulátu a cisárstva (1799 – 1815)
Štátny prevrat 18. brumaira (9. novembra 1799) ukončil direktórium a nastolil režim konzulátu. Posilnená výkonná moc bola teraz v rukách troch konzulov, ale silným mužom bol v skutočnosti Napoleon Bonaparte, prvý konzul (1769 – 1821). Pre mnohých vtedajších pozorovateľov bolo slobodomurárstvo buď útočiskom rojalistov, alebo úkrytom jakobínov nostalgických za terorom. Nebolo by prekvapujúce, keby bol režim konzulátu, skôr autoritársky a ovládaný vojakom, k nemu nepriateľský alebo ho dokonca zakázal.
Bonaparte však bol slobodomurárstvu skôr naklonený, jeho otec aj bratia boli slobodomurármi. Nikdy sa nepodarilo dokázať, že by ním bol aj samotný Napoleon, ale niektorí sa domnievajú, že mohol byť iniciovaný počas egyptskej kampane, na ktorej sa zúčastnilo mnoho slobodomurárov. Slobodomurárstvo teda nebolo znepokojované, ale polícia ho prísne sledovala.
Napoleon sa počas konzulátu o slobodomurárstvo príliš nezaujímal, ale zmenil postoj, keď sa stal cisárom Francúzov (18. mája 1804). Pochopil, že slobodomurárstvo môže slúžiť jeho záujmom, ak mu bude poslušné, a preto sa rozhodol umiestniť ho pod kontrolu mužov, ktorí mu boli oddaní, blízki alebo boli členmi jeho rodiny. Tak bol v roku 1804 Joseph Bonaparte vymenovaný za veľmajstra Veľkého Orientu Francúzska, ale moc v skutočnosti vykonával Jean Jacques Régis Cambacérès (1753 – 1824), bývalý druhý konzul, ktorý sa stal arcikancelárom cisárstva; a Škótsky filozofický rítus, ktorý bol v menšine, bol pod veľmajstrovstvom Louisa Bonaparta.
V tomto kontexte sa Alexandre de Grasse-Tilly vrátil z Ameriky a začal zakladať Najvyššiu radu pre Francúzsko Škótskeho starého a akceptovaného rítu. Ako predohru k tomuto založeniu začal 22. októbra 1804 budovať Generálnu škótsku veľkú lóžu s maršalom Kellermannom (ďalším Napoleonovým verným) ako veľkým administrátorom. V mene cisára Cambacérès okamžite zasiahol, aby boli lóže tejto novej obediencie integrované do Veľkého Orientu Francúzska. Dňa 3. decembra 1804 bol podpísaný konkordát: lóže Generálnej škótskej veľkej lóže sa integrovali do Veľkého Orientu Francúzska, zatiaľ čo Najvyššia rada, ktorá bola definitívne ustanovená 22. decembra 1804, si ponechala jurisdikciu nad stupňami 4 až 33 s Grasse-Tillym ako veľkým veliteľom.
Dňa 21. júla 1805 však Veľký Orient Francúzska vytvoril Veľké direktórium rítov, ktoré začalo udeľovať 33. stupeň Škótskeho starého a akceptovaného rítu, čo bolo v rozpore s konkordátom z roku 1804, ktorý Najvyššia rada okamžite vypovedala. Cambacérès opäť zasiahol a dosiahol kompromisný vzorec: Veľký Orient bude odteraz spravovať stupne 1 až 18 a Najvyššia rada stupne 19 až 33. V roku 1806 bol Cambacérès vymenovaný za veľkého veliteľa Najvyššej rady. Francúzske slobodomurárstvo bolo teda teraz úplne v rukách cisárskej moci.
Veľký Orient Francúzska nebol za cisárstva úplne slobodný, pretože slúžil záujmom a sláve cisára, a to nie bez pochlebovania. V tom čase však obzvlášť prekvital: zatiaľ čo v roku 1800 mal len 74 lóží, ich počet na konci konzulátu v roku 1804 stúpol na 300 a pri Napoleonovej abdikácii v roku 1814 ich bolo 1219, vrátane 69 vojenských lóží, ktoré prispeli k šíreniu myšlienok revolúcie v okupovaných krajinách.
