Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Pôvod a vývoj pojmu sekta
Pôvodne, v staroveku, bol latinský výraz secta, rovnako ako jeho grécky ekvivalent (hoci nie synonymum) hairesis, neutrálnym opisným termínom bez akéhokoľvek negatívneho zafarbenia. Slovo secta pochádza zo slovesa sequi, čo znamená nasledovať. Jednoducho označovalo skupinu ľudí, ktorí nasledovali určité učenie, najmä filozofické. Hovorilo sa napríklad o sekte platonikov, stoikov alebo epikurejcov. Sekta teda znamenala iba školu alebo myšlienkový prúd. Grécke slovo hairesis, z ktorého vznikol výraz heréza, znamenalo to isté, vychádzajúc z iného slovesa, haireô, čo znamená vybrať si, vziať, uprednostniť.
Platónova akadémia, rímska mozaika, Pompeje
Až s príchodom kresťanstva získali slová sekta a heréza pejoratívny a polemický význam. Boli to heréziológovia prvých storočí kresťanskej éry, ktorí ako prví tvrdili, že secta pochádza zo slovesa secare, rezať. Posolstvo bolo jasné: sekta je skupina, ktorá sa dobrovoľne oddelila od jedinej pravej Cirkvi, aby nasledovala disidentskú, a teda z definície falošnú doktrínu. Grécke hairesis, v latinčine heresia, prešlo rovnakým vývojom a začalo označovať len doktrínu odchýlenú od cirkevnej ortodoxie.
Tieto dva pojmy sa hojne využívali v stredoveku na boj proti akejkoľvek forme náboženského disentu a neskôr v kontexte protestantskej reformácie. Slovo sekta v protestantskom svete dokonca definovalo mnohé rozkoly a nezhody, ktoré tento prúd sprevádzajú dodnes, keďže nikdy netvoril jedinú Cirkev. Pôvodne takmer synonymá, sekta a heréza sa v kontexte boja kresťanských cirkví proti disentu skutočne odlíšili: heréza označovala odchýlenú doktrínu a sekta komunitu, ktorá takúto doktrínu pestovala.
V 18. storočí, kedy sa viac dbalo na filozofiu a deizmus než na náboženskú ortodoxiu, sa u autorov ako Voltaire objavil pojem „duch sekty“. Pojem sekta sa tak rozšíril a pozornosť sa presunula od samotných doktrín k vnútorným mechanizmom. Duch sekty bol odvtedy stotožňovaný s tmárstvom, poverčivosťou, dôverčivosťou a fanatizmom, a to nielen v náboženskej oblasti, ale vo všetkých sférach poznania a ľudskej činnosti. Duch sekty bol vtedy považovaný za brzdu rozvoja poznania a sociálneho pokroku, ako aj za faktor konfliktov medzi ľuďmi.
V 19. storočí sa postupne ustálil bežný význam slova sekta. Toto storočie, ktoré nasledovalo po prevratoch Francúzskej revolúcie a začiatkoch priemyselnej revolúcie, prinieslo medzi obyvateľstvo veľké obavy a neistoty, čo podnietilo vznik mnohých náboženských skupín s viac či menej extrémnymi alebo bizarnými teóriami. Máme na mysli najmä protestantské mileniaristické hnutia, ako sú adventisti siedmeho dňa alebo Jehovovi svedkovia, ktorí začali ohlasovať dátum Kristovho návratu. Najmä vo Francúzsku vzniklo aj množstvo okultistických, spiritistických, rozenkruciánskych a gnostických skupín, ktoré tvorili vlastné „kaplnky“ a niekedy hlásali bláznivé doktríny. Tieto sekty boli, samozrejme, oficiálnymi cirkvami odsudzované, no u obyvateľstva vyvolávali skôr pobavenie a zvedavosť než strach.
Až v druhej polovici 20. storočia, najmä od 70. rokov, sa začal objavovať pojem nebezpečnosti siekt. Mnohé náboženské skupiny novšieho dáta sa dostali do povedomia šokujúcimi udalosťami: psychická manipulácia, väznenie, zlé zaobchádzanie, sexuálne zneužívanie, užívanie drog, finančné podvody, novodobé otroctvo, vraždy, hromadné samovraždy… Odvtedy zostáva termín sekta spojený s predstavou nebezpečenstva pre jednotlivcov i spoločnosť a vzniklo mnoho protisektárskych združení.
Čo sa zvyčajne rozumie pod pojmom sekta?
Slovo sekta počas histórie nahromadilo niekoľko vrstiev významov, od kresťanskej heréziológie až po boj moderných štátov proti forme organizovaného zločinu s duchovným alebo náboženským podtónom. Verejná mienka sa ho zmocnila v jeho najdramatickejšej podobe a tento termín už sotva možno použiť na pokojné a racionálne uchopenie marginálnych duchovných javov.
Preto sociológovia zvyčajne upustili od používania termínu sekta na opis marginálnych náboženských hnutí a uprednostňujú neutrálnejšie výrazy, ako napríklad „nové náboženské hnutia“. V sociológii sa tento termín používa už len na rozlíšenie typu „Cirkev“ od typu „Sekta“ v rámci rôznych kresťanských, najmä protestantských komunít. V tejto typológii, ktorú zaviedol sociológ Max Weber (1864-1920) a teológ a sociológ Ernst Troeltsch (1865-1923), sa termín sekta používa bez akéhokoľvek pejoratívneho nádychu: opisuje typ komunity, do ktorej človek vstúpil z vlastného rozhodnutia alebo konverziou a v ktorej sú všetci členovia podrobení rovnakým požiadavkám na angažovanosť, na rozdiel od typu „Cirkev“, kde sú ľudia často z rodinnej tradície alebo konformizmu a kde sú len niektorí členovia (duchovní) skutočne viazaní najprísnejšou praxou.
Vo verejnosti však termín sekta stratil komplexnosť, ktorú získal dlhým vývojom, a dnes zahŕňa realitu vnímanú výlučne cez prizmu strachu alebo polemiky. Sekta sa tak pridáva k zoznamu pohrôm, ktoré ohrozujú ľudstvo, spolu s totalitarizmom, terorizmom, drogami…
Stúpenci sekty
V tejto všeobecne prijímanej koncepcii je sekta definovaná určitým počtom charakteristík, ktoré, samozrejme, nie sú prítomné vo všetkých hnutiach:
1. silné náboženské presvedčenie, niekedy iracionálne alebo bludné, ktoré skupina považuje za jedinú pravdu; toto presvedčenie môže byť sprevádzané povinnosťou čítať výlučne publikácie schválené sektou.
2. doktrínu zvyčajne prezentuje guru, osoba alebo skupina osôb, ktoré si nárokujú mimoriadnu moc a poznanie; slová gurua nemožno spochybniť.
3. guru psychicky manipuluje svojich stúpencov, aby nad nimi získal kontrolu a urobil z nich svojich otrokov; vyžaduje sa absolútna poslušnosť.
4. sekta žiada od svojich stúpencov veľa peňazí a niekedy ich núti pracovať zadarmo; vodcovia pritom žijú v prepychu.
5. sekta môže kryť podvody, obchodovanie, vrátane obchodovania s ľuďmi.
6. sekta udržiava konfliktný a paranoidný vzťah so svetom a núti svojich stúpencov prerušiť všetky vzťahy s rodinou a pôvodným prostredím; stúpenci sú niekedy nútení zmeniť si meno.
7. sekta praktizuje veľmi aktívny prozelytizmus, vždy sa snaží prilákať a chytiť do pasce nových stúpencov; odchod zo sekty je však náročný a môže predstavovať riziká.
8. deti sú indoktrinované a niekedy oddelené od rodičov; môžu byť zneužívané alebo sexuálne zneužívané.
9. sekta môže ohroziť zdravie svojich stúpencov nevhodnými lekárskymi praktikami, odmietaním modernej medicíny, nevyváženou stravou alebo nadmerným pôstom.
10. v mene svojej pravdy môže sekta zabíjať alebo nabádať svojich stúpencov k samovražde.
To je to, čo si mnohí naši súčasníci myslia o sektách. V skutočnosti ide len o kompiláciu najšokujúcejších udalostí zaznamenaných vo svete marginálnej religiozity. Je to však len predstava „fantazijnej“, desivej sekty, pričom len niektoré hnutia vykazujú niektoré z týchto charakteristík.
A čo slobodomurárstvo v tom všetkom?
Keď sa otázka týka slobodomurárstva, je to samozrejme v súvislosti s touto fantazijnou sektou, ktorá straší v predstavách verejnosti a ktorú sme práve opísali. Často počujeme slobodomurárov odlišovať slobodomurárstvo od sekty jednoduchým tvrdením, že do sekty je ľahké vstúpiť, ale ťažké z nej vystúpiť, zatiaľ čo do slobodomurárstva je ťažké vstúpiť, ale veľmi ľahké z neho vystúpiť. Je to úplne pravdivé, ale možno ako argument nedostatočné.
Existuje totiž mnoho ďalších argumentov, ktoré ukazujú, že slobodomurárstvo nie je sekta. Po prvé, sekta je náboženské hnutie s jasne definovanou doktrínou a krédom. Slobodomurárstvo však nie je náboženstvo, nemá žiadne krédo a naopak, hlási sa k adogmatizmu. Neukladá žiadne konkrétne presvedčenie a ponecháva svojim členom slobodu vytvoriť si vlastný názor na všetky veci. V slobodomurárstve nenájdete ani psychickú manipuláciu či vymývanie mozgov, pretože slobodomurári sú naopak vyzývaní, aby skúmali realitu a pozorovali všetky jej aspekty predtým, než si vytvoria názor.
Hoci je slobodomurárstvo organizované hierarchicky, márne by ste v ňom hľadali stopu po guruovi. Nikto nie je nespochybniteľným, neomylným a večným vodcom, pretože všetky funkcie sú voliteľné a dočasné. Úcta k dôstojníkom a hodnostárom je povinná, ako v každej organizovanej spoločnosti, ale v žiadnom prípade nejde o poslušnosť alebo podriadenosť. Dôstojníci a hodnostári slobodomurárstva nie sú držiteľmi pravdy alebo tradície, sú len garantmi rámca, v ktorom môžu slobodomurári uskutočňovať svoje osobné hľadanie Svetla.
Andersonove konštitúcie, 1723
Zatiaľ čo sekta sa často vníma ako jediná archa spásy v skazenom a zlom svete a snaží sa svojich stúpencov vyňať spod jeho zhubného vplyvu, slobodomurárstvo naopak nabáda svojich členov k morálnemu a duchovnému zdokonaľovaniu, aby si o to efektívnejšie plnili svoje povinnosti občanov, rodičov, mužov a žien zapojených do sveta. Svet nie je pre slobodomurárov zlý, je to jednoducho stavenisko, na ktorom sa snažia zdokonaľovať sami seba, aby boli užitoční pre ľudstvo.
Slobodomurárstvo nerobí prozelytizmus a nikdy neuvidíte slobodomurára rozdávať letáky alebo chodiť od dverí k dverám. Nábor prebieha skôr ústnym podaním, aby sa oslovili ľudia, ktorí majú skutočný záujem o slobodomurársky proces. Vstup do slobodomurárstva navyše nie je jednoduchý, vyžaduje si trpezlivosť a nie každá kandidatúra musí byť úspešná. A keďže slobodomurárstvo nemá v úmysle odtrhnúť svojich členov od rodín, overuje si, či kandidáti informovali svojich partnerov o svojom zámere a či títo nemajú námietky.
Slobodomurárstvo nikdy neohrozuje zdravie svojich členov a nemá žiadne stravovacie predpisy. Keďže má vo svojich radoch mnoho zdravotníckych pracovníkov, nikdy nebude vyzývať svojich členov, aby sa zriekli uznávanej lekárskej liečby. V slobodomurárstve by ste tiež márne hľadali hromadné samovraždy alebo vraždy.
Z finančného hľadiska nemá slobodomurárstvo žiadne prehnané požiadavky a nikdy svojich členov nezruinuje. Samozrejme, existuje členský príspevok, ako v mnohých združeniach alebo kluboch, ale zostáva celkom rozumný a slobodomurárstvo nikdy nebude žiadať od svojich členov, aby mu darovali všetok svoj majetok.
Ak sa niekedy stane, že sú slobodomurári stíhaní v rôznych kauzách, najčastejšie finančných, je to vždy v osobnej rovine, pretože slobodomurárstvo ako inštitúcia nikdy nekryje podvodné konanie. Naopak, presadzuje dodržiavanie zákonov a vyzýva svojich členov k bezúhonnému správaniu.
Záver
Slobodomurárstvo teda rozhodne nie je sekta v bežnom zmysle tohto slova. Historicky, keďže vzniklo v 18. storočí, by sa dalo opísať dokonca ako „anti-sekta“ par excellence. Ako sme videli vyššie, filozofi osvietenstva obzvlášť odsudzovali „ducha sekty“ ako zdroj veľkého zla pre spoločnosť. Zámerom moderného slobodomurárstva bolo od počiatku spájať mužov, ktorých náboženské predsudky mali rozdeľovať: „hoci v dávnych časoch boli murári v každej krajine povinní patriť k náboženstvu tejto krajiny alebo národa, akékoľvek by bolo, teraz sa považuje za vhodnejšie podriadiť ich len tomu náboženstvu, ktoré prijímajú všetci ľudia, ponechávajúc každému jeho osobitný názor, a ktoré spočíva v tom, že sú dobrými a lojálnymi mužmi alebo mužmi cti a poctivosti, bez ohľadu na to, aké denominácie alebo vierovyznania ich môžu odlišovať; tak sa murárstvo stáva strediskom jednoty a prostriedkom na nadviazanie skutočného priateľstva medzi osobami, ktoré mali zostať navždy vzdialené“, píše sa v článku 1 Andersonových konštitúcií z roku 1723. Slobodomurárstvo, ďaleko od toho, aby bolo sektou, sa vždy chápalo ako protijed na ducha sekty.
