Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Willermoz v revolučnom chaose
Willermozovi sa čiastočne podarilo naplniť zámer vytvoriť nový slobodomurársky rítus, ktorý by zastrešil učenie Martinèsa de Pasqually, čo považoval za skutočné slobodomurárske tajomstvo. Je nemožné povedať, čo by sa stalo s Obnoveným škótskym režimom (RER), keby v roku 1789 nevypukla revolúcia. Hneď na začiatku revolúcie sa francúzske slobodomurárstvo stiahlo do úzadia a počas obdobia teroru (1793 – 1794) dokonca úplne utíchlo. Hoci niektorí predstavitelia slobodomurárstva otvorene podporovali nové myšlienky, ako napríklad Ľudovít Filip, vojvoda z Orléans a veľmajster Veľkého orientu Francúzska, mnohí iní – aristokrati verní starému poriadku – zvolili exil. Príkladom bol Anne Charles Sigismond, vojvoda z Montmorency-Luxembourg (1737 – 1803), pravá ruka veľmajstra. Doba nepriala rozvoju Obnoveného škótskeho režimu, ktorý bol už aj tak oslabený nezáujmom viacerých lídrov rítu o symbolické lóže, keďže sa sústredili na mesmerizmus a komunikáciu s tajomným „Neznámym agentom“, ako sme ukázali v našom predchádzajúcom článku.
Na začiatku revolúcie Willermoz pokračoval v rozširovaní svojich slobodomurárskych vedomostí týkajúcich sa vysokých stupňov REAA, pričom sa osobitne zaujímal o Avignonských iluminátov (Illuminés d’Avignon) Doma Pernetyho (1716 – 1796). Dom Pernety, benediktínsky mních s prinajmenšom heterodoxnou katolíckou vierou, bol nadšencom alchýmie, no veľký význam pripisoval aj Panne Márii a anjelom, ktorých považoval za sprostredkovateľov božstva. Okolo roku 1783 založil Avignonských iluminátov, skupinu, ktorá nasledovala jeho teórie, ale nebola slobodomurárskym rítom. Ani nie je isté, či bol sám Dom Pernety slobodomurárom, no jeho práce zaujímali spirituálnych slobodomurárov, akým bol Willermoz.
Historické udalosti však nabrali spád a Willermozovi nezostalo veľa času na pokračovanie vo výskume. V roku 1791, presvedčený dvoma lyonskými „Grands Profès“ (Millanois a Périsse du Luc, obaja poslanci Národného zhromaždenia), ale proti vôli mnohých ďalších, vstúpil do Spoločnosti priateľov ústavy v Lyone, ktorá bola pridružená k jakobínskemu klubu v Paríži. Toto rozhodnutie znamenalo rozkol s mnohými slobodomurármi Obnoveného režimu, ktorí boli väčšinou nepriateľskí voči revolúcii, a negatívne ovplyvnilo priateľstvo, ktoré k Willermozovi prechovával Joseph de Maistre (1753 – 1821).
L’Hôtel-Dieu de Lyon
V roku 1791 bol Willermoz vďaka svojej povesti dobrodinca vymenovaný za jedného z ôsmich správcov Hôtel-Dieu v Lyone, nedávno sekularizovaného náboženského hospicu. Snažil sa zlepšiť katastrofálnu ekonomickú situáciu inštitúcie a obnoviť riadne zásobovanie, pričom sa mu podarilo vytvoriť aj rezervy v prospech chorých, za ktorých bol zodpovedný. V roku 1793 však začal teror. Mesto Lyon sa postavilo na stranu girondistov proti jakobínom a Konvent poslal v auguste 1793 svoje armády, aby mesto obliehali. Lyon bol bombardovaný a napokon dobytý 9. októbra 1793. Represie voči obyvateľom Lyonu boli kruté a viacerí „Grands Profès“ boli popravení gilotínou, ako napríklad François Henri de Virieu (1754 – 1793) a Antoine Willermoz. Jean-Baptiste Willermozovi sa podarilo 6. januára 1794 tesne uniknúť, nie však predtým, než 8. augusta ukryl svoje vzácne archívy. Uchýlil sa k jednému zo svojich bratov v departemente Ain.
Teror skončil 9. thermidora roku II (27. júla 1794), keď prevrat ukončil vládu Robespierra a jakobínov. Sám Robespierre bol popravený 28. júla 1794. Willermoz sa mohol vrátiť do Lyonu, čo urobil 10. novembra 1794. Opäť bol vymenovaný za správcu Hôtel-Dieu a v máji 1796, vo veku 65 rokov, sa oženil s 24-ročnou Jeanne Marie Pascal.
Willermozove slobodomurárske aktivity počas konzulátu a cisárstva
Hoci sa francúzske lóže začali opatrne prebúdzať zo spánku počas direktória (26. október 1795 – 9. november 1799), situácia sa pre francúzske slobodomurárstvo skutočne normalizovala až počas konzulátu (13. december 1799 – 18. máj 1804). Počas cisárstva (18. máj 1804 – 4. apríl 1814) sa slobodomurárstvo vo Francúzsku stalo skutočnou inštitúciou oddanou cisárovi, ktorý ho chcel kontrolovať dosadením svojich verných do čela slobodomurárskych obediencií. Tak bol v roku 1804 Joseph Bonaparte vymenovaný za veľmajstra Veľkého orientu Francúzska, no skutočnú moc vykonával Jean Jacques Régis Cambacérès (1753 – 1824), bývalý druhý konzul, ktorý sa stal arcikancelárom cisárstva. V roku 1806 sa ten istý Cambacérès postavil do čela Najvyššej rady Francúzska Starého a prijatého škótskeho rítu.
Jean Jacques Régis Cambacérès
V tomto období Willermoz pracoval na obnove francúzskych obnovených provincií a na dokončení rituálov, ktoré zostali po Wilhelmsbade nedokončené. Staré provincie boli obnovené, burgundská bola presunutá zo Štrasburgu do Besançonu a v roku 1808 bola v Paríži vytvorená nová provincia, nazývaná Neustria. Symbolické lóže boli podriadené jurisdikcii Cambacérèsa a Veľkého orientu Francúzska. Willermoz, vo veku vyše 75 rokov, sa priamo podieľal len na obnove provincie Auvergne v Lyone. Na druhej strane to bol on, kto dokončil prácu na rituáloch: od roku 1801, na žiadosť lóže La Triple Union v Marseille, dokončil všetky rituály až po Veľkú profesiu. Hoci prvé obnovené rituály boli schválené na Konvente Galov v roku 1778 a následne oficiálne prijaté na Konvente vo Wilhelmsbade v roku 1782, práve vo forme, ktorú Willermoz prepísal pre La Triple Union v Marseille, sa dnes praktizujú najčastejšie, s výnimkou niekoľkých puristov, ktorí sa odvolávajú len na dokumenty z roku 1778.
Starý a unavený Willermoz, ktorý bol dušou a inšpirátorom znovuzrodenia Obnoveného škótskeho režimu vo Francúzsku, sa venoval svojej úlohe so zvyškami svojich síl. Hoci boli na papieri všetky provincie rádu obnovené a dokonca pribudla jedna ďalšia, štruktúra zostala krehká a po Willermozovej smrti, ktorá nastala 29. mája 1824 vo veku úctyhodných 94 rokov, upadala. Nástupca, ktorého určil, Joseph Antoine Pont, zomrel už v roku 1817.
Willermozova zvláštna osobnosť
Kto bol teda skutočne Willermoz, tento muž s prekvapivou životnou cestou a na tú dobu pôsobivou dlhovekosťou? Bol to šarlatán, akých bolo v histórii systémov slobodomurárskych vysokých stupňov mnoho? Určite nie, a jeho odpor k materialistickým snahám (alchýmia, získavanie templárskeho majetku) jasne ukazuje, že slobodomurárstvo nikdy nevnímal ako prostriedok na zbohatnutie. V skutočnosti z neho nikdy nemal žiadny finančný prospech.
Willermoz, pomerne nadaný samouk, bol vo svojom duchovnom hľadaní zjavne úprimný, sužovaný smädom po vyššom poznaní, ktorý hraničil s posadnutosťou. S horlivou, hoci málo ortodoxnou katolíckou vierou, bolo jeho chápanie slobodomurárstva čisto duchovné, no nie odtrhnuté od reality. Domnieval sa totiž, že slobodomurári by nemali len prázdne rečniť, ale naopak, praktizovať aktívne dobrodenie. Dokázal to pri správe Hôtel-Dieu v Lyone, kde svoje nepopierateľné schopnosti obchodníka využil v službách tej najkonkrétnejšej charity.
Nerobme z neho však svätca. Hoci jeho materiálny nezáujem je nespochybniteľný, Willermoz pravdepodobne očakával iné návratnosti investícií, pokiaľ ide o prestíž. Neusiloval sa o moc ako takú a nikdy dlho nezastával post najvyššieho šéfa (veľmajster a pod.), pričom uprednostňoval skromnejšie úlohy, ako napríklad kancelár a archivár. Ale jeho meštianske ego bolo viditeľne polichotené tým, že sa mohol pohybovať medzi šľachticmi najvyššieho rangu, dopisovať si ako rovný s rovným s vládnucimi kniežatami a byť tak uznávaný ako platný partner veľkými osobnosťami tohto sveta. Dokonca aj cár Alexander I. sa s ním chcel v roku 1815 stretnúť kvôli jeho duchovnej povesti.
Podobne, hoci je Willermoz jednohlasne uznávaný ako úprimný, čestný, láskavý a mierumilovný muž, prejavoval istú prefíkanosť, keď išlo o získavanie tajných informácií od svojich partnerov patriacich k iným slobodomurárskym systémom. Bol celkom schopný kázať nepravdu, aby zistil pravdu, alebo blufovať o vedomostiach, ktoré skutočne mal, aby oklamal ostražitosť svojich konkurentov. Koniec koncov, bol a zostal šikovným obchodníkom!
Silueta Willermoza
Hoci nikdy nebol šarlatánom, treba u Willermoza zaznamenať jednu slabosť. Jeho neuveriteľný smäd po tajných vedomostiach ho robil zraniteľným voči manipuláciám skutočných šarlatánov a jeho nedostatok kritického myslenia, ba až dôverčivosť, skôr poškodili vec slobodomurárskeho rádu, ktorý sa snažil vybudovať. Bol síce schopný odhaliť šarlatánstvo Cagliostra, ale bez váhania sa vrhol do mesmerizmu a neuveriteľného dobrodružstva „Neznámeho agenta“, čo bolo pre rád škodlivé.
Jeden aspekt Willermozovej osobnosti sa v životopisných poznámkach venovaných jeho osobe zdôrazňuje len zriedka: jeho vzťah k ženám, kde sa zdá, že mal na svoju dobu dosť prekvapivý postoj. V profánnom živote sa oženil až vo veku 65 rokov a žiadne dieťa z tohto zväzku neprežilo. Väčšina jeho dospelého života sa zdá byť poznačená formou takmer kňazskej alebo mníšskej askézy: tento postoj zrejme vychádzal z určitej formy katolíckej asketickej morálky, u neho posilnenej martinézovskou disciplínou, ktorá vyžadovala sexuálnu abstinenciu aspoň pred teurgickými operáciami, ktoré mali viesť ku kontaktu s duchovnými entitami.
Táto nedôvera k sexualite však pre Willermoza neznamenala pohŕdanie ženami. Naopak, zdá sa, že bol presvedčený o duchovnom a iniciačnom potenciáli žien a možno dokonca o ich nadradenosti v mystickej rovine, najmä pokiaľ ide o hypnózu. Bol veľmi blízky svojej sestre Claudine Thérèse Provensal (1729 – 1810), ktorá s ním žila od svojho ovdovenia a viedla jeho domácnosť. Umožnil jej vstúpiť do rádu Elus Coëns (Vyvolených kňazov) Martinèsa, kde bola zasvätená do najvyššieho stupňa Réau-Croix. Nie je isté, či by bol Willermoz pripravený prijať ženy do bežného slobodomurárstva, ale možno predpokladať, že takáto zdržanlivosť by pre neho mala ospravedlnenie len v rešpektovaní spoločenských konvencií danej doby, a nie v myšlienke, že ženy sú nehodné zasvätenia. Pripomeňme tiež, že pre svoje magnetické seansy využíval ženské médium.
Willermoz je rozhodne komplexná osobnosť, ktorá nie je bez rozporov. Ponúka nám obraz muža zmietaného medzi neuhasiteľným smädom po absolútne a veľmi konkrétnym pragmatizmom v každodennom živote, kde sa vždy snažil uviesť svoju vieru do praxe. Pravdepodobne existuje len málo slobodomurárov, ktorí brali slobodomurárstvo tak vážne, že z neho urobili plnohodnotnú duchovnú cestu, ktorá usmerňuje celú ich existenciu. Jeho fascinujúca osobnosť zostane pre tých, ktorí ju chcú objaviť, pravdepodobne vždy trochu tajomná.
