Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Pôvod Kráľovského rádu Škótska
Ako to už pri štúdiu pôvodu vysokých stupňov REAA a slobodomurárskych vedľajších stupňov (Side Degrees) býva, legenda často zatieňuje históriu. Platí to najmä pre Kráľovský rád Škótska, ktorý tvrdí, že spája slobodomurárstvo s vernosťou škótskej korune, a preto zjavne zohral úlohu v politickom projekte Stuartovcov v rámci takzvaného jakobitského slobodomurárstva.
Legenda hovorí, že rád siaha až do čias vlády škótskeho kráľa Dávida I. (1083-85?-1124) a že škótsky kráľ bol odjakživa jeho dedičným veľmajstrom. Rád mal vtedy údajne len jeden stupeň. Až kráľ Róbert Bruce (1274-1329) mal po slávnej bitke pri Bannockburne v roku 1314 pridať druhý stupeň, stupeň Ruže a kríža (Rose-Croix). Legenda sa tu spája s inými slobodomurárskymi mýtmi, ktoré tvrdia, že Róbert Bruce založil rád (často označovaný ako Rád sv. Ondreja a bodliaka), aby sa poďakoval templárom, ktorí mu pomohli v bitke pri Bannockburne. To všetko sú však len legendy.
Bitka pri Bannockburne
Autentickú históriu Kráľovského rádu Škótska je napriek tomu dosť ťažké určiť. Niektorí tvrdia, že Kráľovský rád Škótska bol založený v Londýne medzi rokmi 1721 a 1741 so zámerom nadviazať na explicitne kresťanské dedičstvo, od ktorého sa slobodomurárske rituály Veľkej lóže Londýna (tzv. Moderní) značne vzdialili. Zdá sa, že takýto rád je spomenutý v archívoch Veľkej lóže Londýna v roku 1741. Oficiálne dejiny Kráľovského rádu Škótska akoby prehliadali súvislosť s pomerne málo známou formou slobodomurárstva, ktorej existencia v Londýne je doložená najneskôr v roku 1732: slobodomurárstvo zvané Harodim, explicitne kresťanské a pestované jakobitmi, ktoré opísal Jan Snoek v diele British Freemasonry, 1717-1813, zväzok 3: Rituals II – Harodim Material and Higher Degrees (New York: Routledge, 2016). Táto forma slobodomurárstva, odlišná od Moderných z Prvej veľkej lóže Londýna, ako aj od Starých, ktorí sa v roku 1751 združili do Veľkej lóže, je pravdepodobne prvou formou slobodomurárstva, ktorá sa vo Francúzsku udomácnila už v 20. rokoch 18. storočia, keďže prvá Veľká lóža Francúzska, založená v roku 1728, bola vo svojich začiatkoch výrazne ovládaná jakobitskými osobnosťami.
Prvý stupeň Kráľovského rádu Škótska sa nazýva Order of Heredom of Kilwinning a je samozrejme lákavé vidieť v slove Heredom formu slova Harodim. Niektorí sa však domnievajú, že Heredom pochádza z latinského Heredium, dedičstvo: Heredom of Kilwinning by nám teda hovoril o slobodomurárskom dedičstve lóže Kilwinning, ktorá je jednou z najstarších škótskych materských lóží a dnes nesie číslo 0 v registri Veľkej lóže Škótska; ale termín Heredom by mohol jednoducho označovať aj rod Stuartovcov. Pre iných ide o mýtický škótsky vrch, ktorý mal ukrývať Svätý grál, vrch Heroden alebo Heredom; tento termín by bol prepisom gréckeho Hieros Domos, čo možno preložiť ako Posvätné obydlie alebo Svätý chrám.
Zdá sa nám málo pravdepodobné, že by druhá časť Kráľovského rádu Škótska, nazvaná Rytierstvo Ruže a kríža (Knighthood of the Rosy Cross), siahala do rokov 1720/40, keďže slobodomurársky stupeň Rytier Ruže a kríža francúzskeho pôvodu sa objavuje až v 60. rokoch 18. storočia.
Nech je to akokoľvek, patent z roku 1750 bol udelený istému Williamovi Mitchellovi na založenie lóže tohto tajomného rádu v Haagu (Holandsko). V rokoch 1752/53 Mitchell odcestoval do Škótska, kde založil Provinčnú veľkú lóžu rádu, ktorej prvé písomné stopy nachádzame v roku 1766. A v roku 1767 sa táto štruktúra stala Veľkou lóžou Kráľovského rádu Škótska, ktorá je dodnes riadiacou mocnosťou tohto systému pre celý svet.
Iba podrobné štúdium dobových dokumentov a starých rituálov, ktoré sme nemohli vykonať, by umožnilo odstrániť mnohé neistoty týkajúce sa pôvodu a škótskeho vlasteneckého charakteru tohto systému. Ale na základe našich vedomostí môžeme vysloviť nasledujúce hypotézy:
Prvá forma toho, čo sa malo stať Kráľovským rádom Škótska a čo možno pravdepodobne stotožniť s tajomným slobodomurárstvom Harodim, existovala v Londýne najneskôr v roku 1732. Išlo už vtedy o rád mýticky spojený so škótskou korunou? Ak bol tvorený jakobitmi, je to viac než pravdepodobné. Zahŕňal už vtedy stupeň Ruže a kríža? Ako sme napísali vyššie, je to málo pravdepodobné.
Okolo roku 1750 založil William Mitchell prvú provinčnú lóžu v Haagu, potom urobil to isté v Edinburghu medzi rokmi 1752/53 a 1766. Možno práve v Haagu, kde sídlilo mnoho jakobitských exulantov, bola zavedená rozhodne škótska dimenzia rádu, ak tam ešte nebola prítomná.
V roku 1767 bola oficiálne založená Veľká lóža Kráľovského rádu Škótska. Dátum je možno významný: predchádzajúci rok priniesol smrť Jakuba Františka Stuarta (Starý pretendent), syna Jakuba II. Stuarta. Nebol by Kráľovský rád Škótska, tak ako ho poznáme dnes, s jeho dôrazom na dedičné veľmajstrovstvo škótskych kráľov, poctou zosnulému pretendentovi a pokusom oživiť horlivosť prívržencov jeho syna Karola Eduarda (Mladý pretendent), ktorý po svojej porážke v bitke pri Cullodene v roku 1746 stratil všetku medzinárodnú dôveryhodnosť?
Veľká lóža v Edinburghu v roku 2020
Pokiaľ ide o stupeň Ruže a kríža, domnievame sa, že nemohol byť do rádu zavedený pred 60. rokmi 18. storočia, a možno dokonca až v roku 1767. Určite nechýbali jakobitskí slobodomurári, ktorí prijali stupeň Rytier Ruže a kríža vo Francúzsku a ktorí ho mohli v tom čase do rádu integrovať.
Kráľovský rád Škótska nám často prezentujú ako najstarší systém slobodomurárskych vysokých stupňov a možno ako pôvod všetkých vysokých stupňov, vrátane Rytiera Ruže a kríža. Podľa nás to nie je celkom tak. Vo svojej súčasnej podobe je Kráľovský rád Škótska neskorou formou prúdu slobodomurárstva Harodim, ktorý sa rozvinul do ďalších vetiev: vo Francúzsku sa zdá, že stál pri zrode prekvapivého rituálu publikovaného v roku 1744 pod názvom Le Parfait Maçon a rituálov adopčného slobodomurárstva. A v Anglicku sa od roku 1733 rozvíjal v grófstve Durham (severovýchodné Anglicko), kde sa v roku 1787 nakoniec sformoval do Veľkej lóže.
Úpadok a znovuzrodenie Kráľovského rádu Škótska
Rád bol v Holandsku prítomný od roku 1750 a vo Francúzsku sa usadil v roku 1786, kde zostal aktívny zrejme až do roku 1873. Zdá sa však, že sa v tom čase nikde inde nerozšíril a jeho rozvoj mal krátke trvanie. V roku 1819 takmer zanikol. Je to celkom pochopiteľné, ak rád vznikol hlavne z jakobitského nadšenia: keďže Karol Eduard zomrel v exile v Ríme v roku 1788, opustený všetkými a zavrhnutý francúzskym kráľom, koho to o tridsať rokov neskôr ešte zaujímalo?
V roku 1839 bol rád vzkriesený výrobcom kočiarov menom Houston Rigg Brown a renomovaným botanikom Georgeom Arnottom Walkerom Arnottom (1799-1868), ktorí od roku 1843 založili nové provinčné veľké lóže v Škótsku a Anglicku.
Kráľovský rád Škótska sa teraz rozšíril do celého sveta a má viac ako 90 provinčných veľkých lóží zriadených v Spojenom kráľovstve, USA, Kanade, Austrálii, na Novom Zélande, v Hongkongu, Singapure, na Gibraltári, v Holandsku, Belgicku, Švédsku, Nemecku, na Bermudách, Filipínach, Barbadose, Bahamách, Jamajke, Trinidade, v Južnej Afrike, Keni, Zimbabwe, Zambii a vo Francúzsku. Celkový počet členov sa odhaduje na približne 15 000.
Hoci sú provinčné veľké lóže pripojené k Veľkej lóži rádu so sídlom v Edinburghu a prijímajú členov výlučne z riadnych symbolických veľkých lóží (t. j. uznaných Spojenou veľkou lóžou Anglicka), existuje jedna výnimka: Anglická federácia Droit Humain tiež praktizuje rituály Kráľovského rádu Škótska.
Špecifiká a zvyklosti Kráľovského rádu Škótska
Kráľovský rád Škótska sa vyznačuje najmenej piatimi osobitosťami, ktoré stojí za to spomenúť.
Po prvé, Kráľovský rád Škótska má len jednu Veľkú lóžu, tú v Edinburghu, a všetky ostatné štruktúry sú provinčné veľké lóže. Na prvý pohľad nič prekvapivé, ale veľmi zvláštne je, že neexistujú žiadne jednotlivé lóže a rád sa zhromažďuje len na úrovni Veľkej lóže a provinčných veľkých lóží.
Po druhé, dedičným veľmajstrom rádu je škótsky kráľ. Predseda Veľkej lóže preto prijíma titul zástupca veľmajstra. Ba čo viac, počas prác Veľkej lóže je prázdne kreslo zdobené hermelínovým plášťom umiestnené po pravici zástupcu veľmajstra, aby symbolizovalo veľmajstrovstvo škótskeho kráľa. Na úrovni provinčných veľkých lóží však existuje provinčný veľmajster.
Po tretie, členovia Kráľovského rádu Škótska museli byť pôvodne Škóti alebo škótskeho pôvodu. Táto požiadavka je dnes zrušená.
Po štvrté, do Kráľovského rádu Škótska sa vstupuje výlučne kooptáciou, pod podmienkou, že kandidát je majstrom slobodomurárom najmenej päť rokov a vyznáva trinitárnu kresťanskú vieru, čo vylučuje určitý počet protestantov nazývaných unitári. Táto posledná požiadavka môže kontinentálnych slobodomurárov prekvapiť, ale nachádzame ju aj v iných systémoch vysokých stupňov a vedľajších stupňov používaných v anglosaských krajinách. Treba poznamenať, že Kráľovský rád Škótska v rámci anglického Droit Humain nevyžaduje žiadne vyznanie trinitárskej viery.
Po piate, provinčné veľké lóže disponujú skutočnou autonómiou a môžu pridať ďalšie podmienky na prijatie nových členov. V niektorých je potrebné byť majstrom značky (Mark Master), kráľovským klenotníkom (Royal Arch), 18. alebo 32. stupňom Starého a prijatého škótskeho rítu, alebo dokonca templárskym rytierom (Knight Templar) Jorkského rítu.
Znak rádu
Pokiaľ ide o rituály, Kráľovský rád Škótska má dva stupne. Prvý, nazvaný Heredom of Kilwinning, sa udeľuje počas pomerne dlhého obradu s mnohými inštrukciami formou otázok a odpovedí. Tento stupeň predstavuje veľkú fresku, zahŕňajúcu symboliku symbolického slobodomurárstva, chrámu a všeobecnejšie dejín spásy v biblickej perspektíve. Nachádzame v ňom množstvo biblických postáv, z ktorých väčšina sa objavuje v iných vysokých stupňoch alebo slobodomurárskych vedľajších stupňoch (Noe, Mojžiš, Šalamún, Becalel, Kýros, Zorobábel, Enoch atď.), ale v atmosfére veľmi vyhranenej religiozity. Tento stupeň vrcholí evokáciou Kristovej obete.
Druhý stupeň je Rytierstvo Ruže a kríža (Knighthood of the Rosy Cross), oveľa stručnejšie a strohejšie ako predchádzajúci. Podstata učenia rádu je totiž obsiahnutá v prvom stupni a rytierstvo je len akousi čestnou konsekráciou. Obrad sa zhrňuje do overenia, či je kandidát skutočne členom rádu Heredom of Kilwinning, zloženia prísahy, prečítania inštrukcie a odovzdania tajomstiev stupňa. Slovo tohto stupňa je rovnaký kristologický monogram, aký sa používa v stupni Rytier Ruže a kríža iných rítov (Starý a prijatý škótsky rít, Tradičný francúzsky rít, rít šperkov Memphis-Misraïm…) a potvrdzuje tak príbuznosť s Ružou a krížom, ktorá sa objavila vo Francúzsku okolo roku 1760. Táto príbuznosť sa však zdá byť dosť vzdialená, keďže sa obe formy rituálov líšia.
Keď študujeme Kráľovský rád Škótska, zmocňuje sa nás pocit známosti a zároveň cudzosti. Ide samozrejme o slobodomurársky rád a nachádzame v ňom konštitutívne prvky troch symbolických stupňov, ako aj narážky na mnohé epizódy uvádzané vysokými stupňami a vedľajšími stupňami iných systémov. Zároveň je však atmosféra úplne iná a obrady v rýmoch majú zaklínací a mystický charakter, ktorý nenájdeme v žiadnom inom dnes používanom slobodomurárskom ríte.
Heredom alebo Harodim?
Termíny Heredom a Harodim, o ktorých sme hovorili vyššie, si vyžadujú malý exkurz, pretože tieto dva termíny sú známe aj iným rítom a systémom slobodomurárskych vysokých stupňov. Heredom sa objavuje takmer výlučne v dokumentoch týkajúcich sa stupňa Rytier Ruže a kríža, kde zvyčajne odkazuje na špecifické zvyklosti Kráľovského rádu Škótska. Je to napríklad prípad v Tuileur de Vuillaume (1830).
Harodim má však svoju vlastnú existenciu vo svete slobodomurárskych vysokých stupňov: nachádzame ho najmä v 7. a 8. stupni Starého a prijatého škótskeho rítu. Slobodomurárska legenda, húževnatá, hoci úplne chybná, naďalej tvrdí, že Harodim boli 3600 dozorcov alebo správcov prác na Šalamúnovom chráme podľa 1. knihy kráľov. Podľa bežnej slobodomurárskej literatúry Ha-RoDiYM znamená tí, ktorí vládnu, tí, ktorí riadia, čo je samo osebe správne. Avšak v Knihe kráľov sa o Harodim nikdy nehovorí: dozorcovia nad prácami na chráme sa nazývajú Sārim, teda kniežatá alebo vodcovia, a 1. kniha kráľov 5:30 ich presne opisuje ako SāRéY HaNīTSāBiYM LiSHeLoMoH, čiže kniežatá ustanovené Šalamúnom. O Harodim nie je reč ani v Druhej knihe kroník, ktorá predstavuje neskoršiu verziu rozprávania o stavbe chrámu: slávni dozorcovia sú tam menovaní ako Menatsim (MeNaTSeCHiM), doslova tí, ktorí sú ustanovení (2. kniha kroník 2:17).
