Le Droit Humain

Lucia Szabóová
Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.

Maria Deraismes a prvé kroky zmiešaného slobodomurárstva

Feministické hnutie vzniklo v druhej polovici 19. storočia a mnohí slobodomurári, najmä vo Francúzsku, sa oň začali zaujímať až do takej miery, že sa stali aktívnymi bojovníkmi za práva žien. Príkladom bol Léon Richer (1824 – 1911), novinár, slobodný mysliteľ, feminista a člen Veľkého orientu Francúzska.

V roku 1866 pozval Richer Mariu Deraismes (1828 – 1894), aby v lóži predniesla prednášku o právach žien. Maria Deraismes bola spisovateľka a angažovaná rečníčka. V roku 1869 založila spolu s Richerom Spoločnosť pre presadzovanie práv žien a v roku 1878 s ním zorganizovala Medzinárodný kongres práv žien. Je veľmi pravdepodobné, že práve vďaka Richerovi Maria Deraismes objavila slobodomurárstvo a zatúžila stať sa jeho súčasťou. Spolupracovala aj s ďalšími progresívnymi slobodomurármi, ako bol Victor Poupin (1838 – 1906), spisovateľ, socialistický politik a spoluzakladateľ Ligy za vzdelávanie a Demokratickej antiklerikálnej únie, s ktorým v roku 1881 zorganizovala prvý antiklerikálny kongres Veľkého orientu Francúzska.

Napriek zjavnej dobrej vôli niektorých slobodomurárov boli vtedajšie lóže ďaleko od toho, aby otvorili dvere chrámu ženám. Hoci mnohí členovia Veľkého orientu Francúzska prejavovali feministické sympatie, samotný rád zostával obozretný a nejavil ochotu narušiť tradíciu mužského slobodomurárstva. Viac odvahy sa dalo očakávať od Veľkej symbolickej škótskej lóže, najprogresívnejšej obediencie tej doby, ktorá vznikla v roku 1880 odštiepením tucta lóží od veľmi konzervatívnej Najvyššej rady Francúzska. Napriek sympatiám k feminizmu sa ani Veľká symbolická škótska lóža neodvážila urobiť tento krok. Jedna z jej lóží (Les Libres-Penseurs v orientu Le Pecq) sa však rozhodla konať a 14. januára 1882 iniciovala Mariu Deraismes za prítomnosti Georgesa Martina (1844 – 1916), ktorý bol veľmajstrom Veľkej symbolickej lóže. Táto odvážna iniciatíva však bola v obediencii prijatá negatívne a lóžu za túto neposlušnosť vylúčili. Znovu ju prijali až v roku 1884 pod podmienkou, že meno Marie Deraismes nebude figurovať v zozname členov lóže.

Maria Deraismes

Hoci bola Maria Deraismes slobodomurárkou, ocitla sa bez lóže, no nestrácala nádej, že sa nejaké dvere otvoria. Spolu s Georgesom Martinom znásobili svoje úsilie prostredníctvom spisov, prednášok a kontaktov, avšak bez úspechu.

Unavení z čakania sa Maria Deraismes a Georges Martin rozhodli, že už nebudú čakať na súhlas mužských slobodomurárov a vezmú osud do vlastných rúk založením zmiešanej slobodomurárskej obediencie. V rokoch 1890 až 1893 sa uskutočnilo niekoľko neformálnych stretnutí na prípravu tejto budúcej zmiešanej lóže. Dňa 14. marca 1893 Maria Deraismes za asistencie Georgesa Martina iniciovala šestnásť žien, ktoré boli všetky angažované vo feministickom hnutí. Nové sestry boli 24. marca 1893 povýšené na tovarišky a 1. apríla 1893 na majsterky. O tri dni neskôr, 4. apríla, sa konali voľby úradníkov a prijatie stanov a poriadku. Veľká symbolická škótska zmiešaná lóža “Le Droit Humain” bola na svete a Georges Martin sa stal jej prvým mužským členom.

Od Veľkej zmiešanej lóže k medzinárodnému rádu

Obchod vyrába ozdoby pre Le Droit Humain. Pozrieť kolekciu.

Maria Deraismes sa rozmachu novej obediencie nedožila, pretože v roku 1894 zomrela. Rozvoj rádu tak zostal na pleciach Georgesa Martina, ktorý sa mu oddal celým srdcom. V roku 1895 boli založené štyri nové lóže “Le Droit Humain” v Lyone, Blois, Paríži a Le Havre. Fenomén sa následne rozšíril mimo Francúzska (do Anglicka, Švajčiarska, Holandska, Belgicka, Indonézie, Indie, Spojených štátov…).

Aby členovia lóží “Le Droit Humain” získali prístup k vysokým stupňom Škótskeho obradu (REAA), Georges Martin sa od roku 1897 pustil do budovania Zmiešanej najvyššej rady. V roku 1899 získal 33. a posledný stupeň od Josepha Décembra (1836 – 1906), spisovateľa a slobodomurára Veľkého orientu Francúzska. Georges Martin potom mohol tento stupeň odovzdávať ďalej v rámci “Le Droit Humain” a v roku 1901 bola oficiálne založená Medzinárodná zmiešaná slobodomurárska rada, čo umožnilo vznik Medzinárodného zmiešaného slobodomurárskeho rádu “Le Droit Humain”.

Nová organizácia ešte potrebovala sídlo hodné svojho mena. Po využívaní rôznych priestorov kúpil Georges Martin pozemok na ulici Rue Jules-Breton v Paríži a daroval ho rádu na výstavbu slobodomurárskej budovy. Stavba, začatá pred prvou svetovou vojnou, bola slávnostne otvorená až po vojne, keď už bol Georges Martin (zomrel 1916) po smrti. Táto budova je dodnes sídlom “Le Droit Humain”.

Medzinárodná organizácia “Le Droit Humain”

Pôvodná forma medzinárodnej organizácie, ktorú zamýšľal Georges Martin, bola prísne pyramídová: Medzinárodná zmiešaná najvyššia rada mala autoritu nad všetkými dielňami od 1. do 33. stupňa na celom svete, bez existencie štruktúry ekvivalentnej národnej veľkej lóži alebo konventu.

Je to o to zvláštnejšie, že Georges Martin bol jedným zo zakladateľov Veľkej symbolickej škótskej lóže, ktorá vznikla práve preto, aby spochybnila autoritu Najvyššej rady Francúzska nad modrými lóžami obradu. Už od roku 1904 sa v niekoľkých francúzskych lóžiach “Le Droit Humain” objavoval odpor voči tomuto pyramídovému modelu a žiadali zvolanie francúzskeho konventu. To sa stalo v roku 1907, ale Georges Martin tam pripomenul, že iba univerzálny konvent má právomoc rozhodovať o ústavách rádu. Do roku 1912 sa konalo niekoľko ďalších zhromaždení francúzskych lóží, no problém vzťahov s Najvyššou radou sa nepodarilo vyriešiť. V roku 1914 sa dokonca desiatka lóží odštiepila a vytvorila disidentskú Veľkú zmiešanú symbolickú lóžu.

Georges Martin

Georges Martin pochopil, že je čas zvolať medzinárodný konvent, ktorý sa mal konať v roku 1914. Prvá svetová vojna však, samozrejme, znemožnila jeho uskutočnenie. V tom istom roku zomrela Marie Georges Martin, manželka Georgesa Martina a veľmajsterka “Le Droit Humain”. Jej manžel ju nahradil vo funkcii veľmajstra, ale v roku 1916 zomrel aj on, čím zostala otázka vzťahov medzi Medzinárodnou zmiešanou najvyššou radou a symbolickými lóžami otvorená.

Medzinárodný konvent sa napokon uskutočnil v roku 1920 a rozhodol o forme svetovej organizácie, ktorá v “Le Droit Humain” platí dodnes: Medzinárodná zmiešaná najvyššia rada s jediným veľmajstrom rádu (Veľmi mocný suverénny veľkomajster, veľmajster rádu), ktorý zaručuje dodržiavanie ústav a smerovania rádu. Národné rady s každoročným konventom však spravujú symbolické lóže v každej krajine. Predseda národnej rady je ekvivalentom veľmajstra symbolickej obediencie, ale nemá jeho právomoci, pretože zostáva podriadený Veľmi mocnému veľkomajstrovi, teda členovi Najvyššej rady 33. stupňa, ktorý zastupuje veľmajstra v danej krajine.

Lauderdaleov obrad, praktizovaný v Le Droit Humain, má svoje vlastné ozdoby. Pozrieť kolekciu.

Medzinárodný zmiešaný slobodomurársky rád “Le Droit Humain” dnes

Medzinárodný zmiešaný slobodomurársky rád “Le Droit Humain” má dnes približne 32 000 členov vo viac ako šesťdesiatich krajinách a jeho lóže pracujú v 21 rôznych jazykoch. Miestna štruktúra závisí od počtu lóží: federácie pre minimálne 7 lóží, pionierske federácie (alebo jurisdikcie) pre minimálne 3 lóže a pod týmto počtom hovoríme o pionierskych lóžach.

Národné konventy sú každoročné a volia národnú radu na čele s predsedom, ktorý nesie titul veľmajster iba vo francúzskej a belgickej federácii. Členovia národnej rady a jej predseda musia mať stupeň majstra.

Medzinárodný konvent sa koná každých päť rokov za účasti delegátov federácií, jurisdikcií a pionierskych lóží. Medzinárodný konvent volí Najvyššiu radu spomedzi držiteľov 33. stupňa a Najvyššia rada volí veľmajstra spomedzi svojich členov. Ak veľmajster nie je Francúz, musí ním byť zástupca veľmajstra.

Chrám na ulici Rue Jules-Breton

Od začiatku je oficiálnym obradom “Le Droit Humain” Škótsky obrad (REAA). Z úcty k miestnym slobodomurárskym zvyklostiam však modré lóže môžu praktizovať aj iné obrady. Takto sa v anglosaských a severských krajinách používajú niektoré anglické obrady (najmä Lauderdaleov obrad, dielo Annie Besant a Charlesa W. Leadbeatera, ktorí boli obaja členmi “Le Droit Humain”). Vo Francúzsku podľa našich vedomostí pracuje jediná lóža podľa Lauderdaleovho obradu, a to lóža “Le Comte de St-Germain” v orientu Paríž. Okrem toho sa v krajinách, kde sú obzvlášť rozšírené a uctievané, v rámci “Le Droit Humain” praktizujú aj vedľajšie stupne (Side Degrees), ako napríklad Kráľovská archa alebo Značkové slobodomurárstvo (Mark Masonry).