Päť kartuší tovariša – Slobodomurársky obchod

Lucia Szabóová
Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.

Čo sú to Päť kartuší stupňa tovariša?

Päť kartuší stupňa tovariša sú malé tabuľky, na ktorých je napísaný určitý počet slov alebo mien. Často počuť ľudí používať ženský rod, ale je to chyba. „Cartouche“ (v ženskom rode) je puzdro alebo obal, zatiaľ čo „cartouche“ (v mužskom rode) je grafický ornament obklopujúci nápis, ako to bolo obzvlášť bežné v starovekom Egypte.

V súčasnosti existujú najmenej tri hlavné verzie Piatich kartuší, pravdepodobne s niekoľkými lokálnymi obmenami. V Škótskom obrade starom a uznanom nesie prvá kartuša názvy piatich zmyslov (zrak, sluch, chuť, hmat, čuch); druhá uvádza päť rádov architektúry (dórsky, iónsky, korintský, toskánsky, kompozitný); tretia vymenúva slobodné umenia (gramatika, rétorika, logika, geometria, hudba, astronómia); štvrtá vymenúva dobrodincov ľudstva (Mojžiš, Pytagoras, Sokrates, Ježiš, Konfucius); posledná nesie heslo „Sláva práci“.

Päť kartuší REAA

Vo Francúzskom obrade „Groussier“, ktorý sa v súčasnosti používa vo Veľkom oriente Francúzska, máme výpočet piatich slov začínajúcich sa na písmeno G (Gravitácia, Generácia, Génius, Geometria, Gnoze), čo nahrádza staršiu verziu (Päť zmyslov, Umenia, Veda, Ľudstvo, Práca), ktorá sa stále používa v Obnovenom modernom francúzskom obrade.

V obrade Memphis-Misraïm sú kartuše rovnaké ako v Škótskom obrade starom a uznanom, okrem veľkých zasvätencov, ktorými sú tu Solón, Sokrates, Lykurgos, Pytagoras a I.N.R.I..

V týchto obradoch spočíva rituálne použitie piatich kartuší v tom, že ich budúci tovariš objavuje počas piatich symbolických ciest, ktoré musí absolvovať počas svojho prijímacieho obradu.

Veľká stručnosť stupňa tovariša vo francúzskych rituáloch 18. storočia

Na rozdiel od toho, čo by sa mohlo zdať, päť kartuší sa v slobodomurárskych rituáloch objavilo pomerne neskoro a v rituáloch 18. storočia úplne chýbajú. Sú súčasťou rozšírenia prijímacieho obradu do druhého stupňa, ktoré sa postupne zavádzalo v priebehu 19. storočia.

Francúzske slobodomurárske rituály 18. storočia nám predstavujú druhý stupeň v tej najúspornejšej podobe. Rukopisy, ktoré sa nám zachovali, skutočne ukazujú, že obrad prijatia tovariša bol veľmi krátky a zdá sa, že niesol len málo symboliky. Ako príklad uvádzame reprodukciu obradu prijatia tovariša podľa Bernského rituálu (okolo 1740-1744), najstaršieho známeho slobodomurárskeho rukopisného rituálu vo francúzštine (citujeme podľa originálu, s dobovým pravopisom):

„Lóža je pripravená na prijatie tovariša, rovnako ako na prijatie učňa. Tabuľa je rovnaká, pridáva sa iba písmeno G. Uprostred Žiariacej hviezdy; I. na ľavom stĺpe, B na pravom stĺpe; V obradoch prijatia je malý rozdiel; recipienta nenecháme vyzliecť. Ctihodný otvorí lóžu rovnako ako pri učňovi, potom pošle brata uvádzača, ktorý pripraví recipienta krásnymi slovami a následne príde zaklopať na dvere lóže tromi údermi, ktoré zvnútra zopakuje Ctihodný a dozorcovia, mladý brat vidí, kto klope, a príde povedať Ctihodnému: R. Je to učeň slobodomurár, ktorý si želá byť prijatý za tovariša [nasleduje dialóg štyroch rituálnych otázok] Vstúpi, 2. dozorca ho nechá urobiť tri okruhy po lóži ako učňov a potom ho odovzdá prvému; Potom mu Ctihodný ešte raz položí vyššie uvedené otázky: A nariadi, aby k nemu pristúpil tromi tovarišskými krokmi; Keď dorazí k úpätiu trónu, nechajú ho pokľaknúť na pravé koleno, aby obnovil svoje záväzky. Potom mu Ctihodný odovzdá znamenia, slovo a značku, a heslo tovarišov.“

Ostatné francúzske slobodomurárske rituály pred rokom 1780 vykazujú rovnakú stručnosť a striedmosť, s výnimkou rukopisu Luquet (okolo 1745), ktorý ako prvý necháva recipienta cestovať päťkrát a každú cestu pripisuje úlohám, ktoré musí tovariš vykonať počas svojich piatich rokov učenia. Práve z tohto rituálu pochádza zvyk nechať budúceho tovariša cestovať s nástrojmi, ktoré sa pri každej ceste menia.

Postupné rozširovanie rituálu druhého stupňa

Práve symbolickejšiu a konzistentnejšiu formu, ktorú predstavuje rukopis Luquet, prijal Veľký orient Francúzska počas zjednocovania rituálov, čo viedlo k Francúzskemu obradu z roku 1785, publikovanému pod názvom „Régulateur du Maçon“ v roku 1801. Tento krásny obrad, zameraný na symboliku nástrojov, sa mal vo francúzskom slobodomurárstve presadiť na celé desaťročia.

Kockový kameň tovariša

S menšími obmenami to bol ten istý obrad, ktorý prijali prvé francúzske symbolické lóže Škótskeho obradu starého a uznaného v roku 1804, obrad Misraïm vo svojich rituáloch z rokov 1815-1820 a obrad Memphis vo svojej verzii z rokov 1838-1839.

POZRIEŤ PRODUKT >

Objavenie sa kartuší v 19. storočí

Zmena však na seba v rámci francúzskych slobodomurárskych rituálov 19. storočia nenechala dlho čakať. Pozitivizmus a racionalizmus sa presadili na úkor jednoduchej symboliky a rituály sa stávali čoraz viac ukecanými, moralizujúcimi, didaktickými a vysvetľujúcimi. V tejto perspektíve sa krásny obrad prijatia tovariša zdal nedostatočný. Vo svojej verzii z roku 1829 k nemu Najvyššia rada Francúzska Škótskeho obradu starého a uznaného pridala tri kartuše (Päť zmyslov, Slobodné umenia, Rády architektúry), potom štvrtú (Filozofovia) v roku 1877. Piatu kartušu (Oslava práce) pridala Veľká symbolická škótska lóža, veľmi progresívna obediencia vzniknutá odštiepením tucta lóží Najvyššej rady Francúzska v roku 1880, ktorá zanikla v roku 1911. A práve z rituálu tejto efemérnej Veľkej lóže si Veľký orient Francúzska vypožičal päť kartuší pre svoju verziu Francúzskeho obradu z roku 1887 (verzia „Amiable“).