Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Vzdialené počiatky ženského slobodomurárstva
Prvá forma slobodomurárstva prístupná ženám sa vo Francúzsku objavila už v 18. storočí pod názvom „Adopčné slobodomurárstvo“ (Maçonnerie d’Adoption), známe aj ako „Dámske slobodomurárstvo“. Ako sme však uviedli v inom článku venovanom ženám v slobodomurárstve, išlo o polovičaté riešenie, akési „slobodomurárstvo z druhej ruky“. Bola to spoločenská zábavka, ktorá dámam z vyššej spoločnosti umožňovala „hrať sa na slobodomurárky“. Skutočné slobodomurárske rituály sa nepoužívali a každá funkcia v adopčnej lóži bola zdvojená funkciou dôstojníka „skutočnej“ lóže, pod ktorú spadala.
Slobodomurárska úroveň adopčného slobodomurárstva sa príliš nelíšila od mnohých amerických para-slobodomurárskych rádov vzniknutých v 19. storočí, ktoré boli niekedy zmiešané a otvorené manželkám a dcéram slobodomurárov. V každom prípade nešlo o skutočné slobodomurárstvo, ale skôr o šikovný spôsob, ako od neho ženy odvrátiť.
Tu nebudeme rozoberať izolované prípady, akými boli iniciácie Elisabeth Aldworth v Írsku v roku 1712 alebo Claudine-Thérèse Provensal, sestry Jeana-Baptista Willermoza, ktorá dosiahla stupeň Réau-Croix, čo je jeden z najvyšších stupňov REAA martinezistického slobodomurárstva; o tých sme už hovorili v článku, na ktorý sme sa odvolali vyššie.
Zmiešané slobodomurárstvo
Rozhodujúci krok pre ženy v slobodomurárstve sa uskutočnil opäť vo Francúzsku, koncom 19. storočia. V roku 1882 bola Maria Deraismes (1828–1894), zanietená feministická aktivistka, iniciovaná do lóže Grande Loge Symbolique Écossaise (Veľká symbolická škótska lóža), čo bola veľmi progresívna odnož Suprême Conseil de France (Najvyššej rady Francúzska) Škótskeho ritu dawno akceptovaného. V roku 1893 s pomocou Georgesa Martina (1844–1916), bývalého veľmajstra Veľkej symbolickej škótskej lóže a horlivého feministu, iniciovala šestnásť žien. Tie vytvorili prvú zmiešanú lóžu na svete (Georges Martin bol jej jediným mužským členom), čo bol zárodok budúceho Medzinárodného zmiešaného slobodomurárskeho rádu „Le Droit Humain“.
Otázka prijímania žien do slobodomurárstva sa stala pálčivou a francúzske slobodomurárske obediencie na ňu museli nejako reagovať. Veľká symbolická škótska lóža, ktorej sa to týkalo najviac, keďže Maria Deraismes bola iniciovaná v jednej z jej lóží, spočiatku zaujala skôr konzervatívny postoj. Bolo to prekvapujúce vzhľadom na to, že išlo o veľmi progresívnu obedienciu, ktorá mala vo svojich radoch mnoho sympatizantov feministickej veci. Grand Orient de France (Veľký orient Francúzska), ktorého mnohí členovia boli takisto angažovaní vo feministickom hnutí, nezaujal žiadne stanovisko.
Práve v rámci Veľkej lóže Francúzska, založenej v roku 1894, sa mali objaviť zárodky novej odpovede na otázku žien v slobodomurárstve.
Založenie Veľkej lóže Francúzska
Pred rokom 1880 existovali vo Francúzsku dve hlavné slobodomurárske obediencie: Grand Orient de France (pôvodná Veľká lóža Francúzska z roku 1728, ktorá sa v roku 1772 stala Grand Orient de France) a Suprême Conseil de France (Najvyššia rada Francúzska) Škótskeho ritu dawno akceptovaného (založená v roku 1804), ktorá riadila celý rítus od 1. do 33. stupňa.
Od roku 1848 mnohé symbolické lóže Najvyššej rady, vedené republikánskymi a demokratickými, ba až anarcho-syndikalistickými ideálmi, čoraz ťažšie znášali prísne pyramídovú štruktúru rádu. Želali si, aby boli lóže združené vo Veľkej lóži, ktorá by bola nezávislá od vysokých stupňov a organizovaná demokraticky. V roku 1882 sa dvanásť lóží oddelilo od Najvyššej rady a vytvorilo Veľkú symbolickú škótsku lóžu – tú istú, v ktorej bola v roku 1882 iniciovaná Maria Deraismes.
Od roku 1887 prebiehali rokovania medzi Veľkou symbolickou škótskou lóžou a Najvyššou radou s cieľom zlúčiť symbolické lóže oboch obediencií do novej obediencie, nezávislej od Najvyššej rady. V rámci príprav na toto zlúčenie sa lóže Najvyššej rady v roku 1894 sformovali do Veľkej lóže Francúzska. Rôzne nezhody však projekt zlúčenia zmarili a k Veľkej lóži Francúzska sa pripojila len časť lóží Veľkej symbolickej škótskej lóže.
Obnova adopčného slobodomurárstva v rámci Veľkej lóže Francúzska
Veľká lóža Francúzska, ktorá vznikla rok po Droit Humain, bola nepochybne citlivejšia na tento nový kontext než Grand Orient de France, ktorý pokojne ťažil zo svojej historickej dlhovekosti. Bola však konzervatívnejšia než Veľká symbolická škótska lóža, ktorá sa na prelome 20. storočia otvorila zmiešanému členstvu. Hľadala preto miesto pre ženy v minulosti francúzskeho slobodomurárstva. Prirodzene sa obrátila k adopčnému slobodomurárstvu, ktorého rituály prevzala. Urobila to však v inom duchu než v 18. storočí: adopčné lóže síce stále vychádzali z mužskej lóže, ale pracovali autonómne a s plnoprávnymi dôstojníčkami. Prvá adopčná lóža „Le Libre Examen“ bola založená 29. mája 1901 a medzi rokmi 1901 a 1936 vzniklo ďalších desať. Niektoré boli krátkodobé, takže v roku 1936 ich zostalo už len osem.
Na konvente v roku 1935 sa Veľká lóža Francúzska rozhodla udeliť adopčným lóžam čo najväčšiu autonómiu a povzbudiť ich k vytvoreniu nezávislej ženskej slobodomurárskej obediencie. Toto rozhodnutie nebolo prijaté ani tak z ohľadu na ženskú vec, ako skôr preto, že Veľká lóža Francúzska dúfala v uznanie od Spojenej veľkej lóže Anglicka, ktorá v roku 1929 vydala svoje zásady uznania. Tieto zásady jasne vylučujú akúkoľvek prítomnosť žien v slobodomurárstve. Existencia adopčných lóží v rámci Veľkej lóže Francúzska sa teda stala prinajmenšom trápnou.
Ako si možno predstaviť, sestry z lóží, ktoré sa teraz nazývali ženské a nie adopčné, prijali tento pokus o vylúčenie dosť zle. Napriek tomu sa pustili do novej úlohy, ktorá im bola ponúknutá. Dňa 8. júla 1936 sa konal prvý Kongres ženských lóží: vznikol zárodok výkonného orgánu, sekretariát zložený z piatich sestier. Vypuknutie druhej svetovej vojny v roku 1939 však prerušilo práce na konštituovaní novej obediencie.
Od Ženskej slobodomurárskej únie Francúzska k Veľkej ženskej lóži Francúzska
Po oslobodení v roku 1945 sa všetky francúzske slobodomurárske obediencie začali obnovovať. V mene sekretariátu z roku 1936 požiadali sestry Anne-Marie Gentily (1882–1972), Suzanne Galland (1882–1961) a Germaine Rheal (pseudonym Suzanne Barillet, o ktorej sme nenašli žiadne informácie) o reintegráciu ženských lóží do Veľkej lóže Francúzska s cieľom pokračovať v práci na vytvorení ženskej obediencie. Veľká lóža Francúzska ich požiadala, aby počkali, kým sa sama reštrukturalizuje, ale 17. septembra 1945 zrušila všetky predpisy týkajúce sa ženských lóží. Tie sa teda po vojnovej búrke museli spoliehať len samy na seba, ak chceli prežiť. Anne-Marie Gentily, Suzanne Galland a Germaine Rheal následne vytvorili Rekonštrukčný výbor s cieľom nájsť sestry rozptýlené vojnou a overiť ich správanie počas okupácie.
Päť z ôsmich lóží sa podarilo obnoviť a 91 sestier bolo reintegrovaných. Dňa 30. januára 1946 sa konal prvý konvent Ženskej slobodomurárskej únie Francúzska, ktorý zvolil Anne-Marie Gentily za prvú veľmajsterku. Nová obediencia zostala verná adopčnému rítu.
Na konvente v roku 1952 bol názov Ženská slobodomurárska únia Francúzska, ktorý pôvodne vnútila Veľká lóža Francúzska, opustený v prospech názvu Veľká ženská lóža Francúzska. Sestry tým chceli dať najavo, že ich organizácia nie je len jednoduchou úniou, ale skutočnou slobodomurárskou obedienciou, Veľkou lóžou.
Od roku 1955 sa spochybňovalo zachovanie adopčného rítu v rámci Veľkej ženskej lóže Francúzska. Bolo treba zostať verný tomuto historickému partikularizmu, alebo prijať univerzálnejší rítus, ako je Škótsky rítus dawno akceptovaný? V roku 1957 bola vymenovaná komisia poverená touto otázkou a voľba medzi adopčným rítom a Škótskym rítom dawno akceptovaným bola nakoniec predložená konventu v roku 1959. Zvíťazil Škótsky rítus dawno akceptovaný a asi desať sestier, ktoré sa nechceli vzdať adopčného rítu, opustilo Veľkú ženskú lóžu Francúzska a vytvorilo lóžu „Cosmos“ na Orient v Meudone.
Škótsky rítus dawno akceptovaný sa vo Veľkej ženskej lóži Francúzska rozvíjal tak úspešne, že v roku 1972 bola ustanovená Ženská najvyššia rada Francúzska 33. stupňa. V tom istom roku získala Veľká ženská lóža patent od Grand Orient de France na praktizovanie Francúzskeho rítu. V roku 1974 bola v Lyone založená lóža pracujúca v Rektifikovanom škótskom ríte s pomocou Veľkej tradičnej a symbolickej lóže Opéra, ale Veľká ženská lóža Francúzska získala patent na tento rítus od Grand Orient de France až v roku 1980. Nakoniec v roku 1977 požiadala lóža „Cosmos“ o reintegráciu do Veľkej ženskej lóže Francúzska, pričom si zachovala adopčný rítus, ktorý dnes ako jediná na svete praktizuje.
Rozvoj ženského slobodomurárstva
Veľká ženská lóža Francúzska, ktorá pri svojom založení pozostávala z piatich lóží a menej ako sto sestier, zjavne reagovala na dopyt a značne sa rozrástla vo Francúzsku aj v zahraničí. V 60. rokoch bolo založených 22 lóží, z toho jedna v Ženeve vo Švajčiarsku. V nasledujúcom desaťročí vzniklo nie menej ako 76 lóží vo Francúzsku, Švajčiarsku a Belgicku.
Ženské slobodomurárstvo, ktoré vzišlo z Veľkej ženskej lóže Francúzska, čoskoro začalo expandovať do zahraničia. Ženské lóže vo Švajčiarsku, prvej krajine, ktorú zasiahla Veľká ženská lóža Francúzska, sa v roku 1976 sformovali do Veľkej ženskej lóže Švajčiarska. Krátko nato nasledovali belgické lóže, ktoré v roku 1981 vytvorili Veľkú ženskú lóžu Belgicka. Nasledovalo zakladanie ďalších ženských veľkých lóží, ktoré vzišli z Veľkej ženskej lóže Francúzska alebo sa hlásili k jej dedičstvu: Veľká ženská lóža Talianska v roku 1991, Veľká ženská lóža Portugalska v roku 1997, Veľká symbolická ženská lóža Venezuely a Veľká ženská lóža Španielska v roku 2005, Veľká lóža Kamerunu v roku 2017, Veľká ženská lóža Bulharska v roku 2018. Stále v tradícii Veľkej ženskej lóže Francúzska bola v roku 2015 s podporou Veľkej ženskej lóže Švajčiarska založená Veľká tradičná ženská lóža „Pontus Euxinus“ v Rumunsku. A to pravdepodobne ešte nie je koniec.
Aj keď možno priamo nevychádzajú z Veľkej ženskej lóže Francúzska, ženské slobodomurárstvo vo svete šíria aj iné ženské slobodomurárske obediencie, ako napríklad Veľká ženská lóža šperk Memphis-Misraïm, Veľká ženská lóža Nemecka a Veľká ženská lóža Turecka.
