Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Pojem sekularizmus (laïcité)
Termín laïcité (sekularizmus) pochádza zo slova laik, ktoré patrí do cirkevného jazyka. Je odvodené z latinského „laicus“, ktoré má korene v gréckom „laïkos“, od slova „laos“, čo znamená ľud. Pojem laik teda označuje každú osobu, ktorá nepatrí ku kléru, a to nielen v katolíckej cirkvi, ale aj v protestantských cirkvách, hoci tie nemajú klérus v tradičnom zmysle slova.
Keďže cirkev mala po stáročia takmer monopol na vzdelanie, slovo laik začalo čoskoro znamenať „nevedomý“. Tento význam si zachovalo v angličtine, kde „lay“ alebo „layman“ označuje niekoho, kto sa nevyzná v určitej oblasti poznania, napríklad vedeckej. Vo francúzštine sa skôr používa výraz profánny (samozrejme, nie v slobodomurárskom zmysle).
Termín laïcité sa vo Francúzsku objavil až koncom Druhého cisárstva a nadobudol celkom iný význam než jeho cirkevný pôvod. Označuje princíp oddelenia cirkvi od štátu a ich vzájomného nezasahovania do svojich záležitostí. Ide teda predovšetkým o právny pojem, ktorý stanovuje hranice zásahov cirkvi a štátu. Z filozofického a politického hľadiska však ide v širšom zmysle o snahu vyviesť spoločnosť spod vplyvu náboženského diskurzu a noriem.
Podľa sekulárneho myslenia sú náboženská a verejná sféra dve odlišné reality, ktoré môžu koexistovať, ale bez vzájomného ovplyvňovania. Neznamená to popretie náboženstva, ale jeho redukciu na súkromnú sféru.
Pôvod sekularizmu
Hoci sekularizmus, ako ho chápeme dnes, siaha do poslednej tretiny 19. storočia a môže sa zdať veľmi moderný, jeho korene sú v skutočnosti veľmi staré. Dá sa dokonca povedať, že snaha odlíšiť náboženskú sféru od politickej siaha až k evanjeliám; či Ježiš nepovedal: „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“? Nepredpokladalo už pôvodné kresťanské posolstvo autonómiu časnej a duchovnej sféry?
Je však nutné konštatovať, že v priebehu storočí cirkev neustále zvyšovala svoj vplyv, ba až dominanciu nad politickou sférou. Uznávala, že panovníci držia Moc (Potestas), ale nárokovala si Autoritu (Auctoritas), ktorá je jej nadradená. V týchto nárokoch jej výrazne pomáhalo, že vysokoškolské vzdelávanie bolo prakticky jej monopolom. Vysoké administratívne funkcie štátu tak často zastávali cirkevní hodnostári a celé časti toho, čo dnes považujeme za kompetencie štátu, boli v jej rukách, ako napríklad školstvo či zdravotníctvo.
Prvou trhlinou v tejto katolíckej stavbe bola protestantská reformácia v 16. storočí. Pre cirkvi vzniknuté z luteránskej a kalvínskej reformácie, ako aj pre anglikánsku cirkev, sa model obrátil. Keďže cirkvi boli organizované na národnej úrovni a už nezáviseli od vonkajšej moci (Ríma), bola to nevyhnutne svetská moc, ktorá mala tendenciu získať prevahu. Do tejto trhliny vstúpili prví anglickí politickí filozofi 17. storočia, ako napríklad John Locke (1632–1704). Politická filozofia zaviedla pojem Spoločenská zmluva a zbavila základy spoločnosti akéhokoľvek náboženského determinizmu. Na základe pôvodného (a nevyhnutne mýtického) súhlasu sa budúca ľudská spoločnosť vybavila vodcami, ktorých úlohou je presadzovať poriadok a spravodlivosť: nikto sa teda nemôže odvolávať na božské právo a cirkev musí vziať na vedomie, že spoločnosť od nej nezávisí, aj keď si môže zachovať dôležitú úlohu ako poskytovateľka morálnych hodnôt.
Vieme, aký úspech mal pojem Spoločenská zmluva u filozofov osvietenstva v 18. storočí. Tieto nové teórie sa pretavili, hoci veľmi odlišnými spôsobmi, do dvoch najdôležitejších politických udalostí storočia: nezávislosti Spojených štátov a Francúzskej revolúcie.
Sekularizmus v dnešnom zmysle slova sa však zrodil v Európe, a najmä vo Francúzsku, v 19. storočí. Po páde napoleonského cisárstva sa revolučná epizóda zdanlivo uzavrela. Staré monarchie a katolícka cirkev verili, že ľahko získajú späť stratené pozície. Európu zachvátila vlna konzervativizmu a náboženská otázka sa radikalizovala. Katolícka cirkev začala ideologickú vojnu proti politickému a náboženskému liberalizmu, demokracii, ľudským právam, vedeckému pokroku… Ale nerátala s veľkými zmenami, ktoré naštartovala priemyselná revolúcia, ktorá vytvorila robotnícku triedu a čoskoro mala dať vzniknúť socializmu.
Obchod združuje diela venované slobodomurárskej etike a filozofii. Pozrieť kolekciu.
Najmä vo Francúzsku začal boj za republiku a demokraciu postupne splývať s antiklerikalizmom a slobodným myslením, čím sa v spoločnom úsilí spojili robotníci, socialisti, anarchosyndikalisti a umiernení republikánski mešťania. Antiklerikálna zložka bola počas revolúcie v roku 1830 ešte diskrétna, v roku 1848 už oveľa výraznejšia a boj za sekularizmus sa stal jasne definovaným cieľom Tretej republiky, ktorá v roku 1905 prijala zákon o oddelení cirkvi od štátu.
Rôzne podoby sekularizmu
Na rozdiel od toho, čo si myslí mnoho Francúzov, sekularizmus môže mať mnoho podôb, ktoré pre nich môžu byť prekvapivé. Sekularizmus sám osebe neexistuje, je vždy spojený s krajinou, kultúrou a históriou.
V katolíckych krajinách s prevažne latinským základom mal boj za sekularizmus najčastejšie veľmi polemický a agresívny charakter, až do takej miery, že sa niekedy zamieňali rôzne problémy. Sekularizmus, ktorý je len politicko-právnym spôsobom fungovania stanovujúcim vzťahy medzi cirkvou a štátom a potvrdzujúcim neutralitu štátu v náboženských otázkach, sa často zmenil na boj proti náboženstvu samotnému, proti samotnému faktu viery. Akoby obhajoba sekularizmu nevyhnutne znamenala byť agnostikom alebo dokonca ateistom.
V krajinách s prevažne protestantskou tradíciou mal sekularizmus zvyčajne oveľa pokojnejšiu tvár. Základ sekularizmu tam nebol chápaný ako vojna proti cirkvi, ale skôr ako vyjadrenie slobody svedomia: štát konštatuje, že existuje viacero náboženstiev, uznáva ich existenciu a praktizovanie (pokiaľ nenarúšajú verejný poriadok), ale žiadnemu z nich nepriznáva právo priamo zasahovať do výkonu moci. V praxi môže mať tento sekularizmus pomerne rozmanité formy. Tu je niekoľko príkladov.
V Spojených štátoch ústava zaručuje úplnú slobodu vyznania, ale štát neuznáva žiadne štátne náboženstvo a nedotuje žiadnu cirkev ani žiadnu konfesijnú školu či nemocnicu. Ide skutočne o formu sekularizmu. To však nebráni tomu, aby americkí prezidenti skladali prísahu na Bibliu, aby bolo na peniazoch napísané heslo „In God We Trust“ a aby uznané cirkvi požívali daňové výhody. Ba čo viac, samotný fakt viery v Boha (bez ohľadu na vierovyznanie alebo náboženstvo) je tmelom americkej spoločnosti a ateizmus je v tejto krajine tradične podozrivý. V americkom kontexte sa teda sekularizmus vôbec nepovažuje za nepriateľstvo voči náboženstvu, práve naopak.
Vo Švajčiarsku, ktoré tvoria reformované protestantské alebo katolícke kantóny, Spolková ústava zaručuje slobodu vyznania a zakazuje, aby bol niekto nútený alebo obmedzovaný v praktizovaní náboženstva. Na federálnej úrovni nie je oficiálne uznané žiadne náboženstvo, čo nebráni tomu, aby sa Spolková ústava začínala slovami „V mene Všemohúceho Boha“. Vzťahy medzi cirkvou a štátom sú v kompetencii kantónov: niektoré si zvolili oddelenie. Ale napríklad v kantóne Vaud, ktorý má prevažne reformovanú tradíciu, sú reformovaná a katolícka cirkev „inštitúciami verejného práva“ a pastori a kňazi sú platení štátom; ba čo viac, reformovaní pastori pri svojej konsekrácii naďalej skladajú prísahu do rúk Štátnej rady (kantonálnej vlády).
Napokon vo Švédsku, krajine s luteránskou protestantskou tradíciou, bolo oddelenie cirkvi od štátu vyhlásené v roku 1999, ale ústava stále vyžaduje, aby bol kráľ luteránskeho vyznania.
Tieto rôzne príklady ukazujú, že sekularizmus môže mať v krajinách poznačených protestantizmom mnoho podôb. Niektoré znaky prítomnosti historických cirkví tak môžu zostať vpísané do určitých aspektov verejného života bez toho, aby bol spochybnený princíp konfesijnej neutrality vlády. Je to preto, že princíp sekularizmu sa tam presadil prirodzene, v dôsledku straty vplyvu historických cirkví a vzniku nových náboženských komunít, a nie ako ideologický boj vedený proti konkrétnej cirkvi. V týchto krajinách zmienka o Bohu alebo prítomnosť Biblie nebude pre väčšinu občanov pôsobiť nijako šokujúco.
Sekularizmus a slobodomurárstvo
Slobodomurárstvo nevynašlo koncept sekularizmu v modernom zmysle slova, ale je zrejmé, že je jedným z mnohých faktorov, ktoré podporili jeho vznik. Slobodomurárstvo bolo skutočne vždy jedným z nositeľov nových filozofických koncepcií, ktoré sa objavili už v 17. storočí, a laboratóriom myšlienok. Napriek tomu boj za sekularizmus nepatrí k jadru slobodomurárstva, ak ho berieme v celosvetovom meradle. To však neplatí pre množstvo slobodomurárskych obediencií v krajinách s katolíckou tradíciou, z ktorých je Veľký Orient Francúzska pravdepodobne najznámejším príkladom. Táto obediencia bola dokonca počas Tretej republiky pôvodcom zákona o oddelení cirkvi od štátu.
Tento boj za sekularizmus (a najmä proti vplyvu rímskeho katolicizmu) viedol väčšinu takzvaných liberálnych slobodomurárskych obediencií k tomu, že od svojich členov prestali vyžadovať vieru v Boha, prestali vystavovať Bibliu počas rituálov a prestali pracovať na slávu Veľkého architekta vesmíru. Princíp agresívneho sekularizmu teda vstúpil do lóží, čo predstavovalo veľký rozchod s predchádzajúcou tradíciou. Bolo to skutočne nutné?
Ozdoby Veľkého Orientu Francúzska sú zhromaždené tu. Pozrieť kolekciu.
Bola moderná slobodomurárska organizácia, ktorá vznikla z Veľkej lóže v Londýne v roku 1717 (alebo pravdepodobnejšie 1721), natoľko podriadená náboženstvu, že predstavovala skutočnú hrozbu pre slobodu svedomia svojich členov? Tvrdiť to by bolo absurdné. Práve naopak, projekt Veľkej lóže v Londýne predstavoval formu sekularizmu ešte pred jeho oficiálnym vznikom. V Andersonových konštitúciách z roku 1723 sa píše:
„Murár je svojím postavením povinný poslúchať morálny zákon, a ak dobre rozumie Umeniu, nikdy nebude hlúpym ateistom ani bezbožným libertínom. Ale hoci boli murári v dávnych dobách v každej krajine povinní patriť k náboženstvu tejto krajiny alebo národa, akékoľvek bolo, teraz sa považuje za vhodnejšie podriadiť ich len tomu náboženstvu, ktoré prijímajú všetci ľudia, pričom každému ponechávame jeho osobitný názor, a ktoré spočíva v tom, že sú to dobrí a lojálni muži alebo muži cti a poctivosti, bez ohľadu na to, aké denominácie alebo vierovyznania ich môžu odlišovať; takto sa murárstvo stáva strediskom jednoty a prostriedkom na nadviazanie skutočného priateľstva medzi ľuďmi, ktorí by inak museli zostať navždy vzdialení.“
Sme dnes ešte schopní posúdiť, aké novátorské a šokujúce boli tieto slová vo svojej dobe? Nešlo o nič menej než o založenie novej sociability, ktorá by v ničom nezávisela od konfesijnej príslušnosti, čo bolo vtedy nepredstaviteľné. Myšlienka Boha, chápaná teisticky alebo deisticky, a samotný fakt viery nie sú nijako napadnuté, čím sa každému ponecháva sloboda svedomia.
Slobodomurárske obediencie možno rozdeliť do dvoch kategórií, ktoré sú, podobne ako je to v prípade spôsobu chápania sekularizmu v štátoch, globálne určené prevažujúcou náboženskou tradíciou krajiny, v ktorej pôsobia – katolíckou alebo protestantskou.
Tak napríklad v anglosaských krajinách s protestantskou tradíciou nie je vôbec šokujúce, že slobodomurárske rituály sú plné biblických odkazov, že namiesto rečníka je tam kaplán, že Biblia je vystavená v chráme a že sa prednášajú početné modlitby. Napriek tomu je rešpektovaná sloboda svedomia každého jednotlivca a žiadna cirkev ani náboženská inštitúcia nie je zvýhodňovaná. Len v prípadoch, keď sa sekularizmus zamieňal s antiklerikalizmom, agnosticizmom a ateizmom, sa veci skomplikovali…
Smerom k vyváženému a pokojnému sekularizmu
Pre niektorých slobodomurárov je sekularizmus slobodomurárskou hodnotou, ktorú chcú najprv presadiť v lóžach a následne v spoločnosti. Sekularizmus však nie je abstraktnou filozofickou hodnotou: je to len spôsob sociálneho fungovania, politicko-právny princíp, ktorý sa opiera o hodnoty, ako je sloboda svedomia. Sám osebe nemá žiadny pozitívny obsah a ani ho mať nemôže, keďže je to len jednoduchý princíp konfesijnej neutrality.
Sekularizmus začína mať vlastný obsah, keď sa zamieňa s propagáciou agnosticizmu a ateizmu. Mal by mať potom za cieľ nastoliť štátny ateizmus tam, kde bolo kedysi štátne náboženstvo? Skutočne úžasný pokrok pre slobodu svedomia!
Slobodomurári by mali byť schopní lepšie než ktokoľvek iný rozlišovať rôzne roviny, na ktorých sa uplatňuje ich myslenie. Epidermické reakcie a zjednodušujúce zovšeobecňovania podľa nás nepatria k hodnotám, ktoré sa odovzdávajú novému učňovi. Konštatovať vplyv, ktorý mohla získať tá či oná cirkev na daný režim, a pracovať na tom, aby naše spoločnosti neskĺzli do rovnakých chýb, to je skutočne úlohou slobodomurára. Ale mýliť si cieľ a bojovať proti samotnému faktu viery v Boha nám pripadá ako dogmatizmus nedôstojný slobodomurárstva.
