Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Slobodomurárske významy Slnka v starých rituáloch
Slnko sa v starých slobodomurárskych rituáloch objavilo najprv samostatne. Je spomenuté už v najstaršom známom slobodomurárskom rukopise (Edinburský rukopis z roku 1696), kde je spolu s firmamentom predstavené ako svedok prísahy, ktorú má budúci slobodomurár zložiť. Predstavuje tak Božie oko, ktoré vnáša svetlo do všetkých vecí.
Následne Slnko nachádzame v rukopise „Sloane“ č. 3329 (okolo roku 1700), kde sa dozvedáme, že je jedným z troch svetiel lóže, spolu s Majstrom a uholníkom. O Mesiaci sa zatiaľ nehovorí. Rukopis „Dumfries“ č. 4 z roku 1710 prináša nové spresnenie, pretože ako prvý spája vychádzajúce Slnko s otvorením prác a zapadajúce Slnko s ich ukončením. Pre tento rukopis má lóža iba tieto dve svetlá. Myšlienka, že Majster stojí na Východe, aby pozoroval vychádzajúce Slnko a poslal robotníkov do práce, sa vtedy stala všeobecne uznávanou, čo potvrdzuje napríklad rukopis „Trinity College“ z roku 1711. Model sa neskôr doplnil zmienkou o Slnku v jeho kulminácii, teda v zenite, a jeho spojením s miestom Majstra a dvoch dozorcov, čo sa používa v rituáloch typu „Starý“ (anglosaské ríty, Škótsky starý a uznaný rítus…): Ctihodný majster na Východe, aby začal prácu, 2. dozorca na Juhu, aby označil čas odpočinku, a 1. dozorca na Západe, aby práce ukončil.
Až do roku 1725 malo Slnko v slobodomurárskych rituáloch zrejme dva významy: spojené s prísahou sa stalo obrazom Božej spravodlivosti, ktorá pozoruje svet; a spojené s lóžou a jej prácami predstavovalo Silu, ktorá riadi prírodu medzi východom a západom, ktoré určujú rytmus slobodomurárskej práce. Je to celkom logické: staré rituály pravdepodobne zostávali blízke operatívnym rituálom a z tohto pohľadu bolo dôležité iba Slnko, pretože v noci sa nepracovalo.
Obchod vyrába prívesky zobrazujúce tieto dve svietidlá. Pozrieť kolekciu.
Objavenie sa Mesiaca v slobodomurárskej symbolike
Objavenie sa Mesiaca v rituáloch si pravdepodobne muselo počkať na to, kým operatívny rozmer postupne ustúpi duchovnejšiemu a ezoterickejšiemu výkladu. Prvú zmienku o Mesiaci nachádzame v roku 1726 v slobodomurárskom rukopise s výrazným kresťanským odtlačkom, známom ako „Graham“. Tento rukopis nás učí, že lóža má dvanásť svetiel alebo klenotov: Otca, Syna a Ducha Svätého, potom Slnko, Mesiac, Majstra slobodomurára, uholník, pravítko, olovnicu [pravdepodobne vodováhu], šnúru [pravdepodobne kolmicu], slobodomurárske kladivo a dláto. Slnko si zachováva určité prvenstvo, pretože čítame, že „poskytuje svetlo vo dne i v noci“. Ale kto šíri toto svetlo na Zemi v noci? Tu prichádza na rad Mesiac, tajomné nočné teleso, symbolicky spojené s vodou: „Pokiaľ ide o mesiac, je to temné teleso pochádzajúce z vody, prijíma svoje svetlo od slnka a je tiež kráľovnou vôd, ktoré sú najlepšou vodováhou.“
Mesiac bude odvtedy v lóži spojený so Slnkom a tri svetlá, ktoré objavuje nový Učeň, už nie sú Slnko, Majster a uholník, ale Slnko, Mesiac a Majster. Rituály sa tak budú viac orientovať na introspekciu, vnútornú prácu a objavovanie nevedomej dimenzie bytia. Objav Mesiaca je nepochybne znakom nárastu ezoterického a psychologického rozmeru slobodomurárstva.
S ním sa zhodnotia ďalšie symboly, ktoré urobia z lóže rozsiahly binárny systém, ktorého dualita je povolaná k sublimácii a zmiereniu prostredníctvom ternárneho princípu: stĺpy B a J, čierne a biele polia mozaikovej dlažby. Slnko sa tak stáva aktívnym, expanzívnym, mužským symbolom, zatiaľ čo Mesiac je chápaný ako pasívny, receptívny a ženský. Ľahko k tomu možno pridať alchymistickú symboliku, kde Slnko predstavuje zlato alebo síru a Mesiac striebro alebo ortuť.
Slobodomurárska iniciácia sa tak jasne stáva vnútorným dobrodružstvom, ktoré vedie toho, kto sa vydá na túto cestu, k dosiahnutiu toho, čo v 20. storočí analytický psychológ Carl Gustav Jung nazval individuáciou – zmierením protikladov, čo je znakom psychologickej zrelosti.
Je slobodomurárska symbolika Slnka a Mesiaca univerzálna?
Pri štúdiu symboliky máme možno príliš veľkú tendenciu k „konkordizmu“, teda k hľadaniu toho, čo spája a prepája rôzne symbolické systémy pochádzajúce z odlišných kultúr. Symbolika je niekedy až príliš unáhlene považovaná za univerzálny duchovný jazyk. Áno, symbolika je univerzálna, je zjavne vyjadrením ľudského vnútropsychického života. Je porovnateľná s jazykom, a v tomto zmysle je univerzálna. Ale rovnako ako existujú rôzne jazyky, ktoré vznikli v rámci veľmi vzdialených kultúr, symbolika sa vždy vpisuje do odlišného kultúrneho a teda aj jazykového kontextu.
Všetko, čo možno povedať o Slnku a Mesiaci v slobodomurárstve na symbolickej úrovni, bude niekedy univerzálne a niekedy kultúrne podmienené. Univerzálne bude to, čo spočíva na pozorovaní javov samotných: že Slnko a Mesiac vychádzajú na Východe a zapadajú na Západe, je univerzálne; že Slnko je vždy plné, zatiaľ čo Mesiac je niekedy dorastajúci, spln, ubúdajúci alebo nov, je univerzálne.
Ale že Slnko je mužské a Mesiac ženský, ako je to v slobodomurárskej symbolike, to je ďaleko od univerzálnosti. Nezabúdajme, že neexistuje myslenie bez jazyka. Naše koncepty, nech sú akokoľvek vznešené, sú nevyhnutne determinované slovami, ktoré máme k dispozícii, a celkovo jazykom, ktorým hovoríme.
Zjavná „mužskosť“ Slnka a nemenej zjavná „ženskosť“ Mesiaca sa vnucujú iba národom, ktoré týmto dvom nebeským telesám priradili rod. Je to prípad väčšiny európskych jazykov, nadväzujúcich na latinčinu a gréčtinu. Iba nemčina tieto priradenia obracia (Die Sonne, der Mond, doslova „Tá Slnko“ a „Ten Mesiac“) a írska gaelčina im obom zrejme dáva ženský rod. Hebrejčina ich naopak obe dáva do mužského rodu, ale čo potom povedať o mnohých jazykoch, ktoré gramaticky nepoznajú rody alebo ich aplikujú iba na osobné zámená, ako napríklad čínština, thajčina alebo malgaština…
