Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Ochranný meč
Prvotný účel meča v lóži je zrejmý a netreba sa pri ňom dlho zdržiavať. Meč je zbraň, síce útočná, ale predovšetkým obranná.
Nenesie žiadnu špeciálnu symboliku, len potvrdzuje nutnosť chrániť lóžu a slobodomurárske práce pred zvedavými pohľadmi profánnych osôb. Preto sú vo všetkých slobodomurárskych rítoch, či už anglosaských alebo kontinentálnych, dôstojníci poverení strážením dverí lóže (strážca, pokrývač) ozbrojení mečom.
Meč ako znak rovnosti
Nosenie meča všetkými majstrami v lóži je špecifikom francúzskeho, a neskôr širšieho európskeho slobodomurárstva. Tento zvyk mal sociologický význam a slúžil na potvrdenie rovnosti, ktorá medzi slobodomurármi vládne. V spoločnosti starého režimu bolo totiž nosenie meča v civilnom živote výsadou aristokracie, najmä takzvanej „mečovej šľachty“. Už od 17. storočia sa totiž rozlišovala „mečová šľachta“, teda tradičná šľachta dedičná po starých bojovníkoch, a nová realita, „talárová šľachta“ – šľachtici, ktorí sa vydali na administratívnu alebo súdnu dráhu a vďaka univerzitnému vzdelaniu nosili akademický talár.
Vzhľadom na počet šľachticov navštevujúcich lóže neprichádzalo do úvahy vyjadriť rovnosť inak než „zhora“. Francúzske slobodomurárstvo sa tak trochu odvrátilo od spomienok na operatívne slobodomurárstvo, čo anglosaské slobodomurárstvo nikdy neurobilo. Toto pohŕdanie operatívnou tradíciou sa prejavilo aj slávnym prejavom rytiera Ramsayho v roku 1736, ktorý urobil zo slobodomurárov potomkov križiakov, čím otvoril cestu k bohatému rozvoju vysokých stupňov REAA. Keď sa niekto stal slobodomurárom, stal sa rovným šľachticovi, pochádzal z rodu križiakov, templárov, tajomných rozenkruciánov či alchymistov… Bolo to prestížnejšie než sa hlásiť k dedičstvu pokorných stavebných robotníkov!
Všetky meče, dýky a čepele lóží nájdete tu. Pozrieť kolekciu.
Plamenný meč
Plamenný meč, ktorý nosí ctihodný majster vo väčšine kontinentálnych slobodomurárskych rítov, je výsledkom hlbšieho symbolického spracovania. Východiskovým bodom tohto vývoja bola ochranná funkcia meča strážcu alebo pokrývača.
V spoločnosti, ktorá bola stále prevažne kresťanská, čo mohlo pripomínať meč, ktorého funkciou je brániť v prístupe na posvätné miesto? Slávny plamenný meč, ktorým cherubíni strážili rajskú záhradu po páde človeka (Genesis 3, 24). Bolo by však logickejšie vyzbrojiť plamenným mečom strážcu alebo pokrývača, a nie ctihodného majstra. Táto myšlienka bola pravdepodobne zvažovaná, o čom svedčí výšivka v tvare plamenného meča, ktorá niekedy zdobí náhrdelník pokrývača v niektorých rítoch (najmä v Škótskom ríte dávnom a prijatom).
Symbolika meča sa však obohatila o ďalšiu interpretáciu: mnohé biblické texty považujú meč za symbol božského Slova, ktoré je zároveň stvoriteľské, ničivé aj oživujúce. Slobodomurárstvo preto urobilo z plamenného meča nositeľa prenosu – prenosu iniciačného poznania.
Ak plamenný meč právom patrí ctihodnému majstrovi vo viacerých slobodomurárskych rítoch, je to preto, že spája obe biblické interpretácie a pripisuje sa mu dvojaká funkcia: strážiť prístup k poznaniu ako k transcendentnej realite (nielen k lóži ako miestu) a odovzdávať toto poznanie tomu, kto sa ukázal byť ho hodným.
