Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Pôvod slobodomurárskeho banketu v Anglicku
Zvyk spoločného stolovania je v slobodomurárstve prítomný odjakživa. Andersonove konštitúcie z roku 1723 tento zvyk už spomínajú, pričom bratov varujú pred excesmi a opilstvom! Okrem slobodomurárskych banketov, ktoré sa konali v jednotlivých lóžach, konštitúcie opisujú aj banket, ktorý sa konal pri príležitosti výročného zhromaždenia Veľkej lóže.
Slobodomurársky banket zjavne nie je vynálezom Veľkej lóže v Londýne, ale v tej či onej forme existoval už v prvých špekulatívnych lóžach 17. storočia. V diele “The Natural History of Staffordshire”, publikovanom v roku 1686, nám Robert Plot ponúka najstarší opis prijatia slobodomurára a tvrdí, že pred obradom bolo všetkým členom lóže ponúknuté občerstvenie, ktoré zaplatil kandidát.
Zvyk banketu si anglické slobodomurárstvo zachovalo s najväčšou prísnosťou. Každé rituálne zhromaždenie musí byť nasledované banketom, počas ktorého je možné vystúpiť s príhovorom – čo počas samotného rituálu nie je možné – a prednášajú sa prípitky. Stoly sú usporiadané do tvaru podkovy, ctihodný majster sedí v strede a dvaja dozorcovia na koncoch. Význam banketu v anglickom slobodomurárstve je taký veľký, že dôstojníci, ktorí sú zaň zodpovední (Stewards), sú obzvlášť uctievaní. Pri určitých príležitostiach sa organizujú “dámske večery” (Ladies Nights), teda bankety otvorené pre manželky a vdovy po slobodomurároch.
Slobodomurársky banket vo Francúzsku a v Európe
Po príchode na európsky kontinent, najmä do Francúzska, si slobodomurárstvo zachovalo zvyk slobodomurárskeho banketu s rovnakým usporiadaním stolov. Hovorilo sa o bankete rádu, ale zvyklosti sa od tých anglických líšili. Vo Francúzsku sa rituál banketu (označovaný ako stolové práce) rýchlo inšpiroval zvykmi vojenských lóží. Vyvinula sa vojenská terminológia: poháre sa stali “delami”, víno “strelným prachom”, nože “mečmi”, obrúsky “zástavami” atď. Bolo naplánovaných niekoľko oficiálnych prípitkov, ako aj rôzne prejavy.
V 18. storočí bol takýto banket povinný po každom zhromaždení, čím sa stal neoddeliteľnou súčasťou rituálu. Prejavy bratov, reťaz jednoty a kolovanie vdovinho mešca, ktoré dnes patria k rituálu v chráme, sa vtedy objavovali len počas banketu. V 19. storočí boli tieto prvky presunuté do samotného rituálu a zvyk banketu sa podľa obediencií zmenil. Najčastejšie predpisy obediencie stanovujú, že stolové práce sa musia vykonať raz ročne, napríklad počas jedného zo sviatkov sv. Jána. Hostiny, ktoré nasledovali po bežných zhromaždeniach, sa tak často stávali jednoduchšími, striedmejšími a menej rituálnymi, pričom dostali názov agapé. Pri príležitosti zimného sviatku sv. Jána mnohé lóže navyše organizujú bankety otvorené pre manželky slobodomurárov, niekedy aj pre ich rodiny. Tieto hostiny sa označujú ako biele bankety.
Striedmosť odporúčaná Andersonovými konštitúciami sa zdala byť všeobecne uplatňovaná, ale už od 18. storočia mali slobodomurári povesť pôžitkárov, ktorí sa niekedy viac zaujímali o dobré jedlo než o filozofiu! Je pikantné vidieť, ako to využil Jacques-Étienne Marconis de Nègre pre iniciačný rituál svojho šperku Memphis-Misraïm v tiráde, ktorá predchádza predstaveniu kalicha horkosti kandidátovi: “Predstava, ktorú si o nás svet vytvoril, je falošná […], vykreslili nás ako spoločnosť gurmánov: spoznáte nápoj, ktorý sa podáva pri našich jedlách.” A potom kandidát vypije nápoj horkosti!
Slobodomurársky banket vo vysokých stupňoch
Keďže vysoké stupne REAA zažili vo Francúzsku a v Európe od 40. rokov 18. storočia skutočný rozmach, nie je prekvapujúce, že si vyvinuli vlastné formy slobodomurárskych banketov. Najčastejšie priamo čerpali zo stolových prác symbolickej lóže, pričom niekedy zmenili niektoré termíny a obrad prispôsobili symbolike daného stupňa.
Napríklad vo Francúzskom ríte, v stupni Zvoleného, sa nože nazývajú “dýky” a poháre “urny”; v stupni Škóta sú poháre “čaše”; a v stupni Rytier Ruže a kríža sa stôl nazýva “oltár” a poháre “kalichy”. A v prípade Škótskeho ritu dávneho a uznaného, v 24. stupni, si použité náčinie zachováva rovnaké názvy ako v symbolickej lóži, ale stôl musí byť bezpodmienečne okrúhly…
Skutočná originalita sa však objavuje v stupni Rytier Ruže a kríža, ktorý nám pripomína, že jedlo nie je len aktom spoločenskosti a pohostinnosti, ale môže mať aj skutočný duchovný rozmer. Po ukončení prác sa koná osobitný obrad, nazývaný “Tretí most Rytierov Ruže a kríža” alebo “Posledná večera”: spočíva v rituálnom delení sa o chlieb a víno počas obradu, ktorý evokuje židovskú paschu aj kresťanskú eucharistiu, pričom na konci sa zvyšný chlieb spáli.
A raz ročne, na Zelený štvrtok, sa podľa rituálov 18. storočia slávil ešte zvláštnejší obrad. Bratia spolu jedli pečeného baránka. Baránok musel byť celý a pred spálením v ohnisku sa mu odrezala hlava a nohy.
Na záver
Vo všetkých civilizáciách spoločné stolovanie presahuje rámec jednoduchého nasýtenia. Slúži na posilnenie väzieb medzi členmi komunity alebo rodiny. Často však nadobudlo posvätný rozmer a bolo integrované do rituálov mnohých náboženstiev a duchovných tradícií.
