Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Symboly smrti chýbajúce v starom slobodomurárstve
Existovali symboly spojené so smrťou v slobodomurárstve vždy, alebo sa objavili až v určitom období? Väčšina starých slobodomurárskych katechizmov zo začiatku 18. storočia sa držala symboliky spojenej so staviteľmi a spravidla sa nezmieňovala o prvkoch evokujúcich smrť, s výnimkou makabrózneho opisu možnej smrti toho, kto by porušil svoju prísahu. Tieto opisy dnes pôsobia šokujúco, no podobné formulácie boli v tom čase bežnou súčasťou anglických súdnych prísah.
Jedna výnimka sa však nachádza medzi prvými dokumentmi: rukopis „Dumfries“ č. 4 (okolo roku 1710) pridáva na koniec svojho katechizmu zvláštnu osemveršovú báseň (v angličtine), zdobenú malými kresbami, ktorú možno preložiť takto:
„Vidíte tu lebku, aby vám pripomenula smrteľnosť.
Pozrite, veľké stĺpy padli, ale je možné vybudovať ich v nebi.
Nech sú vaše činy podľa uholníka, spravodlivé a pravdivé, zostaňte v strede, ktorý vám bol určený. Buďte pripravení, lebo váš posledný koniec prichádza.“
Obchod vyrába ozdoby pre stupeň Majstra, kde sa odohráva toto povýšenie. Pozrieť kolekciu.
Je zaujímavé, že táto báseň je v publikáciách tohto rukopisu často vynechávaná. Zjavne nie je súčasťou samotného katechizmu, ktorý sa končí slovom FINIS. Je pridanie básne osobnou iniciatívou pisára, alebo tento text používali slobodomurári? To sa už zrejme nikdy nedozvieme. V každom prípade však dokonale zapadá do tradície „Memento Mori“ (Pamätaj na smrť), ktorá bola obzvlášť obľúbená v umeleckom vyjadrení barokovej éry. Hoci malá báseň z „Dumfries“ č. 4 pridáva slobodomurárske termíny, predstavuje tvár smrti, ktorá bola pre danú dobu úplne bežná: smrť, ktorá pripomína márnosť všetkých vecí a nabáda ľudí, aby si uvedomili pominuteľnosť života a podľa toho konali.
V tejto básni evokujúcej smrť nie je nič špecificky slobodomurárske ani originálne; autor sa uspokojil s prevzatím dobových klišé. Kedy sa teda so smrťou v slobodomurárstve začalo zaobchádzať inak a kedy sa stala ústredným prvkom slobodomurárskeho iniciačného procesu?
Téma smrti Majstra
Ten istý rukopis „Dumfries“ č. 4 nám možno poskytuje indíciu, ak ho čítame pozorne. Otázka týkajúca sa miesta Majstra v lóži je prinajmenšom zvláštna voľbou slov, ktoré používa: „Otázka: Kde odpočíva Majster? Odpoveď: V kamennom žľabe, pod oknom na západe, pozerajúc na východ a čakajúc na východ slnka, aby poslal svojich mužov do práce.“ Majster tam „nestojí“, „nesedí“ na tom či onom mieste, on „odpočíva v kamennom žľabe“! Nepoznáme rituálne prvky, na ktoré táto zmienka odkazuje, ale máme právo si predstaviť, že tento dokument vychádza z tradície, ktorá potvrdzovala smrť Majstra, ktorý takto odpočíva v kamennom žľabe, symbole hrobky. Zdá sa však, že táto smrť nie je konečná, pretože práve z tohto žľabu, v ktorom leží, môže pozorovať vychádzajúce slnko a posielať robotníkov do práce.
Dôraz na smrť v slobodomurárstve sa tak zdá byť spojený s legendou o smrti Majstra alebo inej mýtickej postavy. Okamžite nám napadne Hiramova legenda, ale rukopis „Graham“ z roku 1726 naznačuje, že smrť a objavenie Noemovho tela predchádzali Hiramovej legende, ktorej poskytli základnú osnovu.
Diela venované tejto otázke sú zhromaždené tu. Pozrieť kolekciu.
Prečo a ako sa táto téma presadila v slobodomurárskych rituáloch? Možno predpokladať, že tento proces korešpondoval s nárastom ezoterického a iniciačného rozmeru slobodomurárstva, keď malo čoraz menej spoločného s operatívnou tradíciou staviteľov. To tiež predpokladá, že slobodomurárstvo začali viesť vzdelaní ľudia, dokonca učenci, ktorí obohatili rituály o ezoterické rozmery, ktoré objavovali v početných opisoch Mystérií staroveku u gréckych a latinských autorov. Okamžite nám napadnú osobnosti ako Jean-Théophile Désaguliers.
O anglických slobodomurárskych lóžach pred založením Veľkej lóže v Londýne v roku 1717 (alebo pravdepodobnejšie 1721) vieme len málo: kto lóže navštevoval, kto ich viedol, aké boli ich ciele? Prinajlepšom poznáme slobodomurársku príslušnosť niekoľkých osobností, ako bol Sir Christopher Wren (1632-1723), vedec, architekt a zakladajúci člen Royal Society. Prítomnosť takýchto učencov je však oveľa lepšie zdokumentovaná až od založenia Veľkej lóže. Všeobecne sa uznáva, že stupeň Majstra slobodomurára, s rituálom zameraným na Hiramovu smrť, sa objavil okolo roku 1730, teda v kontexte tejto novej formy slobodomurárstva vedenej intelektuálmi, ktorí sa snažili oživiť staré iniciácie. Rukopis „Dumfries“ č. 4 však môže naznačovať, že prvé stopy tradície potvrdzujúcej smrť Majstra mohli existovať už okolo roku 1710.
Reflexná komora a iniciácia
Symbolická smrť opísaná v stupni Majstra nie je prvým stretnutím slobodomurára so smrťou, aspoň nie vo francúzskom (a európskom) a americkom slobodomurárstve. Kandidát na iniciáciu sa prvýkrát stretáva so smrťou v Reflexnej komore, ktorá sa rozvinula v rámci francúzskeho slobodomurárstva v priebehu 18. storočia. Toto zariadenie, ktoré predchádza iniciačnému obradu, je neznáme v anglickom, škótskom a írskom slobodomurárstve.
V tomto malom temnom priestore, kde má kandidát meditovať, sa nachádzajú rôzne predmety, z ktorých niektoré pripomínajú smrť (lebka, presýpacie hodiny, kosa), zostup do vnútra zeme (V.I.T.R.I.O.L.), rozpúšťanie prvkov (soľ, síra a ortuť), skrátka symboly, ktoré znamenajú, že táto etapa je symbolickou smrťou.
Slobodomurárske prijatie sa tak stáva skutočným iniciačným obradom prechodu, podľa schémy, ktorú nachádzame v mnohých tradíciách, vrátane pôvodného kresťanského krstu: symbolická smrť, teda opustenie predchádzajúcej situácie, poznačenej pečaťou neúplnosti, nevedomosti, omylu; rituál, ktorý znovuvytvára bytosť na inej úrovni vedomia; a nakoniec integrácia do nového spoločenstva, spoločenstva tých, ktorí prežili rovnakú vnútornú transformáciu.
