Rytier Ramsay – Slobodomurársky obchod

Lucia Szabóová
Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.

História Andrewa Michaela Ramsayho

Pôvod Andrewa Michaela Ramsayho, v Európe známeho najmä ako Michel de Ramsay alebo rytier Ramsay, je predmetom diskusií. Dlho sa tvrdilo, že sa narodil v roku 1686 v meste Ayr (juhozápadné Škótsko) a že jeho otec bol pekár. List od Ramsayho, zverejnený až v roku 2018, však naznačuje, že sa narodil v roku 1693 v Abbotshalle (juhovýchodné Škótsko) a jeho otec bol pastorom. Pochádzal jeho otec skutočne z rodu Ramsayovcov z Dalhousie a matka z rodu Erskineovcov z Mar, dvoch významných škótskych šľachtických rodín? To zrejme zostane záhadou, no práve tieto údaje boli uvedené v patente, ktorý mu v roku 1723 udelil Jakub František Stuart („Starý pretendent“, syn zosadeného kráľa Jakuba II., 1688 – 1766).

Ak bol Ramsay skutočne synom pastora, lepšie to vysvetľuje, prečo študoval teológiu na Edinburgskej univerzite, ktorú ukončil ako magister umení v roku 1707. Tento dátum však spochybňuje jeho narodenie v roku 1693, ako tvrdí spomínaný list: je pravdepodobné, že by Ramsay ukončil vysokoškolské štúdium vo veku 14 rokov? Túto postavu obklopuje mnoho tajomstiev…

Ramsay bol do roku 1709 tútorom detí grófa z Wermyssu a následne odišiel do Holandska, aby sa stretol s kalvínskym pastorom a teológom Pierrom Poiretom (1646 – 1719), s ktorým si dopisoval. V roku 1710 ho nachádzame v Cambrai u Fénélona (1651 – 1715), vtedajšieho arcibiskupa mesta. Hoci bol dovtedy skôr deistom, Ramsay konvertoval na katolicizmus. Fénélon ho zoznámil s pani Guyonovou (1648 – 1717), vtedajšou inšpirátorkou francúzskeho kvietizmu – mystického prúdu, ktorý kládol dôraz na vnútornú duchovnú skúsenosť namiesto vonkajších náboženských praktík. V roku 1714 sa Ramsay stal tajomníkom pani Guyonovej.

Pani Guyonová

V roku 1715 sa Ramsay vrátil do Škótska, aby vstúpil do jakobitského pluku (verného dynastii Stuartovcov, zosadenej v roku 1688), ktorý bol porazený v bitke pri Prestone v novembri toho istého roku. Bol deportovaný do Karibiku, ale loď, ktorá ho viezla s ďalšími odsúdenými, zažila vzburu a nakoniec v septembri 1716 zakotvila vo Francúzsku. V roku 1717 bol v Blois pri úmrtí pani Guyonovej. Následne vstúpil do služieb šľachtickej rodiny z okruhu tejto mystičky ako vychovávateľ ich mladšieho syna, čo bola pozícia, ktorú zastával až do roku 1722.

Potom sa usadil v Paríži a stal sa veľmi aktívnym v jakobitských kruhoch. Ako odmenu za jeho horlivosť a oddanosť ho Jakub František Stuart („Starý pretendent“) odporučil regentovi Francúzskeho kráľovstva, Filipovi Orleánskemu (1674 – 1723), aby bol pasovaný za rytiera rádu sv. Lazara. Slávnostné pasovanie sa konalo 20. mája 1723 a regent mu udelil ročnú rentu 2000 libier (približne 17 000 €). Rád sv. Lazara, ktorého korene siahajú až do čias križiackych výprav, sa vo Francúzsku stal čestným rádom, ktorým koruna odmeňovala svojich najvernejších služobníkov. Na prijatie za rytiera spravodlivosti, čo bola najbežnejšia hodnosť, bolo potrebné preukázať osem šľachtických predkov. Výnimočne mohli byť tí, ktorí to nedokázali, prijatí za rytierov milosti za preukázané služby.

Ramsay bol však prijatý za rytiera spravodlivosti bez toho, aby mohol preukázať akýkoľvek šľachtický pôvod, čo je prinajmenšom zvláštne. Ale 23. mája 1723, teda tri dni po ceremónii, vydal Jakub Stuart Ramsaymu patent, v ktorom ho uznal za potomka Ramsayovcov z Dalhousie a Erskineovcov z Mar. Nikdy sa nedozvieme, či to bola pravda, alebo len láskavosť udelená vernému prívržencovi…

Pre Ramsayho nasledovali ďalšie pocty. Jakub Stuart ho v roku 1724 vymenoval za tútora svojho syna Karola Eduarda („Mladý pretendent“ alebo láskyplne „Bonnie Prince Charlie“, 1720 – 1788), ktorý mal vtedy tri a pol roka, a nariadil mu odísť do Ríma, kde dieťa žilo. Konflikty v rámci jakobitskej komunity v exile v Ríme ho však prinútili vrátiť sa do Francúzska.

V rokoch 1729 až 1730 pobýval Ramsay v Anglicku, aby šíril svoje spisy, a bol vymenovaný za člena prestížnej Royal Society, spolu s Montesquieuom. Po návrate do Francúzska sa neúspešne pokúsil vstúpiť do Francúzskej akadémie.

Obchod združuje diela o slobodomurárskej histórii. Pozrieť kolekciu.

V júni 1735 sa oženil s Mary Nairne, dcérou podtajomníka Jakuba Stuarta, a mal s ňou dve deti. Syn bohužiaľ zomrel v útlom veku a dcéra vo veku 19 rokov. Tri mesiace pred svadbou získal dedičný titul baronet zo Škótska.

Ramsay zomrel v roku 1743, pravdepodobne na mozgovú príhodu, a bol pochovaný v kostole v St-Germain-en-Laye, v srdci jakobitského útočiska vo Francúzsku.

Kto bol Ramsay v skutočnosti?

Ramsayho príbeh je pomerne dobrodružný, ak vezmeme do úvahy neistotu okolo jeho rodinného pôvodu. Človek sa právom pýta, ako tento muž, ktorého šľachtický pôvod (ak bol pravdivý) bol uznaný až v roku 1723, dokázal získať toľko pôct od veľkých osobností sveta, až sa stal miláčikom jakobitov a chránencom kardinála de Fleury (1653 – 1743), ktorý bol od roku 1724 silným mužom Francúzska? V každom prípade bol historický kontext určite rozhodujúci: bez ohľadu na pôvod, Jakub František Stuart potreboval všetkých kvalitných ľudí, ktorí mu mohli slúžiť, a Francúzi zase podporovali všetko, čo mohlo pomôcť jakobitom a poškodiť hanoverské Anglicko.

Treba však tiež poznamenať, že Ramsay mal inteligenciu na to, aby svoju kariéru budoval hlavne vo Francúzsku a nie v Škótsku či Anglicku, kde by bolo oveľa ťažšie predstierať šľachtický pôvod, ak by ho nemal. Jakobitskí exulanti boli určite schopnejší než Francúzi posúdiť Ramsayho sociálny pôvod, ale uznanie jeho predkov Jakubom Stuartom v roku 1723 zostáva záhadou. Prečo ho vydal až tri dni po jeho prijatí za rytiera rádu sv. Lazara?

Rytier sv. Lazara

Záhada sa ešte viac prehlbuje, keď zistíme, že neexistuje žiadny známy Ramsayho portrét. To je veľmi prekvapujúce pre aristokrata, aj keď s nedávno nadobudnutou šľachtou. V roku 1921 Arthur Waite vo svojej „New Encyclopaedia of Freemasonry“ predstavil ako Ramsayho portrét kresbu rytiera sv. Lazara, inšpirovanú vyobrazením z monumentálnych dejín náboženských rádov od otca Hélyota, publikovaných medzi rokmi 1714 a 1748. Práve tento obrázok môžete vidieť vyššie. Črty postavy nie sú rovnaké ako na kresbe v Hélyotovom diele, ale sú to skutočne Ramsayho črty? Ďalšia záhada.

Ramsay ako slobodomurár

Oficiálne bol Ramsay prijatý do lóže Tavern Horn vo Westminsteri v roku 1730, počas svojho anglického pobytu. Tento dátum sa však zdá byť veľmi neskorý, vzhľadom na to, koľko slobodomurárov bolo v radoch jakobitov. Je oveľa pravdepodobnejšie, že bol za slobodomurára prijatý už v jakobitskej lóži vo Francúzsku, možno už v roku 1715. V takom prípade by jeho prijatie v Londýne v roku 1730 slúžilo len na jeho „zlegalizovanie“ v očiach „oficiálneho“ anglického slobodomurárstva, ktoré jakobitské lóže neuznávalo. Aj tu vládne tajomstvo.

Okrem toho vieme pomerne málo o Ramsayho slobodomurárskej kariére, ale vieme, že v roku 1736 bol veľkým rečníkom prvej Veľkej lóže Francúzska pod veľmajstrovstvom Charlesa Radcliffa, lorda Derwentwatera (1693 – 1748), ktorý bol mimochodom jedným zo signatárov jeho úmrtného listu a zúčastnil sa jeho pohrebu v roku 1743.

Slávny prejav z roku 1736 predniesol Ramsay pred lóžou St Thomas č. 1 v Paríži, ktorú tvorili najmä anglickí bratia. Nasledujúci rok mal predniesť upravenú verziu tohto prejavu pred Veľkou lóžou, ale najprv chcel požiadať o radu a požehnanie kardinála de Fleury, svojho ochrancu. Kardinál mu nariadil, aby ho neprednášal, a po tomto odmietnutí sa zdá, že Ramsay ukončil akúkoľvek slobodomurársku činnosť.

Ozdoby vysokých stupňov REAA, ktorých pôvodcom je Ramsay, nájdete tu. Pozrieť kolekciu.

Ramsayho myšlienky a dva prejavy

Ak je Ramsayho príbeh plný tajomstiev, jeho vnútorný a intelektuálny život je tiež prejavom komplexnej osobnosti, ktorá hľadá duchovný pokoj. Zdá sa, že keď v roku 1709 prišiel do Európy, bol deistom, čo nie je prekvapujúce, keďže tento postoj bol v 18. storočí na fakultách protestantskej teológie veľmi bežný. Bol však zjavne na duchovnej ceste, čo potvrdzuje jeho korešpondencia s Pierrom Poiretom, kalvínskym pastorom a teológom mystického smeru. Práve s ním sa na kontinente stretol ako s prvým. Potom, pravdepodobne na radu pastora Poireta, odišiel k Fénélonovi, u ktorého konvertoval na katolicizmus, a k pani Guyonovej.

Tieto tri osoby, s ktorými sa Ramsay stretol, sú v centre súhvezdia, ktorému dominuje postava pani Guyonovej. Ide o kvietizmus, ktorý učil čistému odovzdaniu sa Božej láske v postoji jednoduchej vnímavosti, bez akýchkoľvek vonkajších praktík. Toto hnutie bolo Katolíckou cirkvou odsúdené, pretože v ňom videla formu spochybňovania sviatostí a cirkevnej disciplíny. Prežilo však v protestantizme, najmä vďaka pastorovi Poiretovi, a silne ovplyvnilo kvakerov, metodistov Johna Wesleyho a nemecký pietizmus.

Vplyv kvietizmu bol v Ramsayho myslení zásadný. Vďačí mu za svoju koncepciu universalistického kresťanstva, pre ktoré sú konfesionálne rozdiely nepodstatné. V tomto sa kvietistická citlivosť zhodovala s vôľou jasne vyjadrenou v Andersonových konštitúciách, ktoré chceli zo slobodomurárstva urobiť miesto stretnutia ľudí rôznych vyznaní, pokiaľ sú to dobrí ľudia.

Ramsayho prejav

Práve to Ramsay vyjadruje vo svojom prejave, v verzii z roku 1736 aj v tej z roku 1737. Jeho duchovný univerzalizmus ho výrazne presahuje hranice kresťanstva. Jeho myslenie je zakorenené v ezoterike, najprv biblickej a šalamúnskej, ktorá následne zahŕňa antické iniciácie, najmä grécke a egyptské. Ramsay bol skutočným noachitom, presvedčeným o existencii formy univerzálnej spirituality, ktorá by symbolicky siahala až k Noemovi a presahovala náboženstvá, ktoré sa medzi ľuďmi objavili neskôr. Treba spresniť, že zmienka o noachizme v prejave z roku 1736 predchádza o dva roky zavedenie tohto pojmu do Andersonových konštitúcií v ich vydaní z roku 1738. Bol v tomto bode Anderson ovplyvnený Ramsayom? Ak áno, Ramsayho prejav by bol zakladajúcim textom univerzálneho slobodomurárstva, nielen toho francúzskeho.

Z Ramsayho prejavu si zvyčajne pamätáme, že ako prvý vytvoril spojenie medzi slobodomurárstvom a križiackymi výpravami, čím otvoril cestu k rozvoju rytierskych a templárskych vysokých stupňov. Práve druhá verzia z roku 1737 tento motív rozvinula. Tento prejav nebol nikdy prednesený, ale pravdepodobne bol šírený písomne. Bol adresovaný najmä francúzskemu publiku, zatiaľ čo prvý bol adresovaný lóži s anglickou väčšinou. Hoci je ústredný obsah rovnaký, prvý prejav z roku 1736 zostal bližšie k duchu Andersonových konštitúcií z roku 1723, pričom kládol dôraz na šalamúnsku symboliku gotického umenia, slobodné umenia a biblické témy. Križiacke výpravy sú v ňom len epizódou na konci prejavu, vysvetľujúcou názov lóže sv. Jána spojenectvom s hospitalitmi sv. Jána z Jeruzalema. V druhom prejave z roku 1737 je táto téma zosilnená a umiestnená na dvoch miestach textu.