Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Pôvod tajomstva v slobodomurárstve
Pôvod tajomstva v slobodomurárstve je nanajvýš prozaický. Pôvodne išlo o remeselné tajomstvá, ktoré sa starostlivo strážili, aby sa zaručili výsady a faktický monopol bratstva a predišlo sa tomu, čo by sme dnes nazvali nekalou súťažou. K týmto prísne profesionálnym tajomstvám sa samozrejme pridali aj poznávacie znamenia, ktoré umožňovali tovarišom dať sa spoznať a zamestnať na stavbe, kde ich nikto nepoznal, a získať plat zodpovedajúci ich hodnosti. Symbolickú stopu nachádzame v legende o majstrovskom stupni, kde sa dozvedáme, že učni, tovariši a majstri mali k dispozícii slovo, ktoré im umožňovalo získať plat, ktorý im patril.
Samotný fakt byť murárom však vtedy nebol tajomstvom, keďže išlo o v spoločnosti dokonale uznávané remeslo. Zmyslom poznávacích znamení bolo len odfiltrovať podvodníkov.
Na prelome 17. storočia vieme, že škótske murárstvo prešlo zmenou, ktorá viedla k zrodu špekulatívneho slobodomurárstva. Od roku 1600 sa do lóží, ktoré boli stále operatívne, začali prijímať členovia, ktorí nepatrili k remeslu a ktorých nazývali „prijatými murármi“. Išlo zvyčajne o významné osobnosti, ktoré boli prijímané ako ochrancovia a sponzori. Týmto osobám sa samozrejme nemali odovzdávať skutočné profesionálne tajomstvá bratstva: škótski murári pre nich vytvorili nové tajomstvo, ktoré je len tajomstvom rozpoznania, tzv. Murárske slovo. Murárske slovo spočíva v rituálnom oznámení mien dvoch stĺpov Šalamúnovho chrámu. Možno sa tieto dve slová používali už u škótskych operatívnych murárov, ale o tom nič nevieme.
Keď sa v prvej tretine 17. storočia organizovalo prvé anglické špekulatívne slobodomurárstvo, zdá sa, že si časť svojich rituálnych foriem požičalo od škótskeho murárstva a obe slová boli prijaté, neskôr nasledované tretím slovom pre majstrov. Je veľmi pravdepodobné, že tajomstvo zahŕňalo nielen tieto dve slová, ale aj všetky slobodomurárske rituálne tajomstvá; a najstaršie formy prísahy zaväzovali prijímateľa, aby ich nikdy neprezradil ani ústne, ani vrytím či vyrytím do akéhokoľvek predmetu. Tieto prísahy sa zdajú byť obzvlášť dobre dodržiavané, pretože pred rokom 1698 pre Škótsko a 1700 pre Anglicko nie je známy žiadny slobodomurársky rituálny dokument.
Od 18. storočia je zrejmé, že sa indiskrétnosť rozšírila a počet rukopisov, a neskôr zverejnených odhalení pre širokú verejnosť, vzrástol.
Tri formy tajomstva v modernom slobodomurárstve
O čom presne hovoríme, keď spomenieme tajomstvo v kontexte moderného slobodomurárstva? Ktoré oblasti podliehajú tajomstvu? V skutočnosti sú tri.
Prvé zodpovedá tajomstvu starého špekulatívneho slobodomurárstva: ide o rituálne tajomstvá, t. j. slová, znamenia, symboly, priebeh ceremónií atď.
Obchod združuje diela venované slobodomurárskej symbolike. Pozrieť kolekciu.
Druhým je tajomstvo príslušnosti. Ak môže slobodomurár prezradiť svoju vlastnú príslušnosť k murárstvu, v žiadnom prípade nesmie odhaliť príslušnosť iného člena.
Napokon, tretie je interné pre život lóže: je to tajomstvo porád. Vyjadrenia členov lóže, diskusie a rozhodnutia počas zhromaždenia nesmú byť prezradené nikomu, kto bol neprítomný. Iba oficiálna zápisnica bude známa neprítomným.
Rituálne a symbolické tajomstvá
Tajomstvo týkajúce sa rituálov, symbolov, slov atď. sa nemusí strážiť len voči profánnemu svetu, t. j. svetu mimo slobodomurárstva. Týka sa aj samotných slobodomurárov, ktorí sa zaväzujú neprezradiť tajomstvá určitého stupňa slobodomurárom, ktorí ho ešte nedostali.
Tajomstvo je tu nevyhnutné pre iniciačný proces. Nie je v ňom nič, čo by sa malo skrývať samo o sebe, ale keďže iniciácia vyžaduje prechod skúškami, ktoré majú na kandidáta zapôsobiť a viesť ho k uvedomeniu, efekt prekvapenia je veľmi dôležitý. Odhaliť to, čo sa má stať počas ceremónie prijatia do stupňa, by znamenalo znížiť jeho účinok a pripraviť ho o skutočnú efektivitu. Je to teda preto, aby sa zachoval vývoj slobodomurárov, že sa im všetko neprezradí hneď na začiatku. A o to viac pre profánnych: kto vie, či takýto profánny človek jedného dňa nezaklope na dvere chrámu so žiadosťou o iniciáciu; ak vopred vie všetko, čo sa stane, očakávaný efekt sa zjavne nedostaví.
Tajomstvo príslušnosti
Ak má slobodomurár právo odhaliť svoju príslušnosť k slobodomurárskemu rádu, nesmie odhaliť príslušnosť brata alebo sestry. Toto tajomstvo sa týka slobodomurárstva odvtedy, čo sa stalo filozofickou a iniciačnou spoločnosťou, pretože pre operatívnych murárov takéto tajomstvo nemalo dôvod existovať. Aký môže byť dôvod tohto tajomstva?
Prvým motívom sa zdá byť sloboda. Ten, kto sa rozhodne byť slobodomurárom, si želá podstúpiť čo najmenej podmienok na svojej ceste. Nie je zodpovedný spoločnosti a pracuje v diskrétnosti na svojom vlastnom psychologickom, filozofickom a duchovnom rozvoji s cieľom lepšie slúžiť ľudstvu. V ideálnom prípade bude konať vo svete ako slobodomurár, ale nie ako slobodomurár – ten rozdiel je dôležitý.
Tajomstvo príslušnosti má zabrániť tomu, aby bol slobodomurár oslovovaný zvonku len preto, že je slobodomurár a predpokladá sa, že môže ovplyvniť svet vďaka svojej skrytej sieti. Tajomstvo ho tak chráni pred instrumentalizáciou slobodomurárstva na zištné účely, ako aj pred jeho banalizáciou. Aj keď má každý slobodomurár právo sa odhaliť, vidíme, že v krajinách, kde prakticky všetci slobodomurári otvorene deklarujú svoju príslušnosť (ako napríklad v USA), sa slobodomurárstvo už skutočne nelíši od servisných klubov ako Rotary a nemá už veľa spoločného s iniciáciou.
Druhý motív tajomstva príslušnosti sa týka najmä krajín alebo kultúr, kde je slobodomurárstvo prinajlepšom podozrivé a prinajhoršom zakázané alebo prenasledované. V týchto situáciách je zrejmé, že odhalenie svojej príslušnosti alebo príslušnosti niekoho iného môže spôsobiť skutočné nebezpečenstvo. Nemyslime si však, že toto nebezpečenstvo existuje len v diktatúrach krajnej pravice alebo ľavice a islamských teokraciách. Je potenciálne prítomné vo všetkých krajinách, vrátane Francúzska, ako to dobre pripomenul Vichystický režim v 40. rokoch 20. storočia. Dokonca aj veľmi pokojné a demokratické Švajčiarsko zažilo v 30. rokoch 20. storočia skutočnú nepriateľskosť voči slobodomurárstvu a ešte aj dnes sú v kantóne Valais štátni zamestnanci povinní priznať svoju prípadnú slobodomurársku príslušnosť. Tajomstvo príslušnosti je teda jednoduchým opatrením obozretnosti, pretože nikto nevie, čo prinesie budúcnosť.
Samotné lóžové šperky nesú časť tohto jazyka. Pozrieť kolekciu.
Tajomstvo porád
Toto tajomstvo sa týka predovšetkým samotných slobodomurárov, hoci je zrejmé, že sa týka aj profánneho sveta. Slobodomurár, ktorý sa nezúčastnil na zhromaždení, nemusí vedieť, čo povedal každý z nich, ale dozvie sa len konečnú a oficiálnu verziu zaznamenanú v zápisnici. Je to jednoduché opatrenie slobody prejavu, aby sa predišlo skresleniu a zlému interpretovaniu výrokov mimo kontextu. Otvorená lóža je miestom dôvery, ktoré môže uvoľniť reč, a tí, ktorí nezažili zasadnutie, nemusia poznať všetky jeho podrobnosti.
Rovnakú myšlienku nachádzame v dynamike skupín počúvania a sprevádzania, vzdelávania dospelých a osobného rozvoja. Často je tento pokyn formulovaný takto: „to, čo sa povie v skupine, patrí skupine“.
Toto tajomstvo tu nie je na to, aby zakrylo akékoľvek sprisahanie, pretože všetky rozhodnutia sú uvedené v zápisnici, ale skutočne na ochranu členov a zaručenie pohodlného a emocionálne bezpečného priestoru na vyjadrenie.
A čo „skutočné“ slobodomurárske tajomstvo?
Ako je to teda s tým slávnym slobodomurárskym tajomstvom, o ktorom často počúvame a ktorého poznanie by odlišovalo slobodomurárov od bežných smrteľníkov? Hoci niektorých sklameme, môžeme potvrdiť, že takéto tajomstvo neexistuje. Existovalo síce niekoľko slobodomurárskych rádov, ktoré tvrdili, že držia toto tajomstvo, ktoré malo byť skutočným pôvodom a skutočným cieľom slobodomurárstva. Išlo však sotva o niečo iné než o partikulárne záujmy, materiálne, politické alebo mystické, podľa okolností, ale nie reprezentatívne pre slobodomurárstvo ako celok.
Napríklad barón von Hund tvrdil, že tajomstvo prísnej templárskej observancie je dvojaké: podporiť nároky Stuartovcov na anglický trón a obnoviť templársky rád (pričom by získali späť všetok majetok, ktorý patril rádu). Pre Willermoza, ktorý reformoval prísnu templársku observanciu, aby z nej urobil Rektifikovaný škótsky rituál, bolo tajomstvo naopak čisto duchovné a mystické: spočívalo v martinézistickej doktríne reintegrácie duší a vrcholilo v teurgických praktikách, ktoré z toho vyplývajú. Ak vám niekto tvrdí, že pozná slobodomurárske tajomstvo, alebo že slobodomurárstvo, ktoré praktizuje, ho pozná, je veľmi pravdepodobné, že ide len o instrumentalizáciu slobodomurárstva v službách veci alebo ideológie, ktorá nemá so slobodomurárstvom nič spoločné.
Prečo teda toľko rituálov, najmä vo vysokých stupňoch REAA, stále naznačuje, že každý nový krok približuje adepta k objaveniu slávneho tajomstva? Aj tu treba demytizovať: vysoké stupne boli v 18. storočí prosperujúcim a lukratívnym obchodom. Tí, ktorí ich vytvárali, predávali patenty veľmi draho a poplatky za prijatie do týchto stupňov vyberané riadiacimi orgánmi boli zvyčajne vysoké. Tieto lákavé tvrdenia, ktoré sú posiate rituálmi, možno považovať za to, čo by sme dnes nazvali marketingom: išlo o udržanie si klienta a motiváciu pokračovať v konzumácii!
