Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Pôvod tarotu
Tarot, ako ho poznáme dnes, má svoj pôvod v Európe 15. storočia, no jeho korene siahajú k starším vplyvom, najmä k Egyptu za vlády Mamlúkov.
Mamlúci, vojenská dynastia prevažne tureckého a čerkeského pôvodu, vládli Egyptu v rokoch 1250 až 1517. Ich kultúrny a ekonomický vplyv bol významný, najmä vďaka obchodným výmenám a kultúrnym kontaktom medzi Európou a islamským svetom. To viedlo k šíreniu myšlienok, symbolov a praktík medzi týmito regiónmi.
Všeobecne sa predpokladá, že hracie karty, ktoré sa do Európy dostali z indicko-moslimského a perzského sveta, mohli byť ovplyvnené kartovými hrami používanými Mamlúkmi. Mamlúcke karty, nazývané „naïb“ alebo „karuta“, obsahovali motívy a symboly, ktoré zrejme inšpirovali prvé podoby tarotu.
Tri karty tarotu Visconti-Sforza, okolo roku 1445
Tarot je prvýkrát doložený v Taliansku, kde sa pôvodne používal ako bežná spoločenská hra. Najstaršie známe tarotové sady, zvyčajne nazývané „tarocchi“, vznikli v Taliansku v 40. rokoch 15. storočia. Treba poznamenať, že sa niekedy nazývali „naibi“, čo jasne odkazuje na mamlúcke „naïb“.
Prvé tarotové sady zvyčajne obsahovali 56 kariet štyroch farieb (palice, poháre, meče a mince) a 22 tromfových kariet, ktoré sa nazývali „trionfi“. Tieto tromfy sa časom stávali prepracovanejšími a ich symbolika sa vyvíjala. Štyri farby, nazývané aj znaky, sú latinské a dodnes sa používajú v španielskych a niektorých talianskych kartových hrách. Odkedy sa tarot používa na veštecké a ezoterické účely, 56 farebných kariet dostalo názov malé arkány, zatiaľ čo 22 tromfov sa označuje ako veľké arkány.
Veštecký a ezoterický tarot
Pôvodne len spoločenská hra, tarot sa zdá byť používaný na veštecké účely už od 15. storočia, ako naznačujú autori ako Pico della Mirandola (1463-1494). Počas renesancie sa však toto využitie zrejme týkalo len vyššej spoločnosti.
Tarot navyše nikdy neprestal byť spoločenskou hrou, najmä vo Francúzsku, kde zostáva jednou z najpopulárnejších kartových hier. Hrá sa s modernými špecifickými kartami, ktoré okrem počtu už nezodpovedajú starým tarotovým kartám a používajú francúzske znaky (srdce, káro, tref, pik).
Kartomantia zažila nový rozmach vo Francúzsku koncom 18. storočia, presnejšie v dvoch desaťročiach pred revolúciou. V 70. rokoch 18. storočia sa spopularizovala vďaka Jean-Baptistovi Alliettovi, prezývanému Etteila (1738-1794), o ktorom vieme málo: podľa zdrojov bol kaderník, parochňový majster, obchodník so semenami alebo predajca rytín. Nechal vytlačiť veštecký balíček 32 kariet (Petit Etteila) a publikoval niekoľko diel o kartomantii. Po objavení tarotu vďaka prácam Courta de Gébelina vydal v roku 1788 svoju vlastnú verziu (Grand Etteila).
Antoine Court de Gébelin
Hoci sa kartomantia ako taká spopularizovala už v 70. rokoch 18. storočia, tým, kto dal tarotu v modernom zmysle slova punc noblesy, bol pastor Antoine Court de Gébelin (1728-1784). Jeho otec, taktiež Antoine, bol pastorom v Nîmes a utiekol do švajčiarskeho Lausanne, aby unikol prenasledovaniu protestantov, ktoré bolo obnovené po zrušení Nantského ediktu v roku 1685. Antoine Court starší bol v roku 1729 hlavným zakladateľom Francúzskeho seminára v Lausanne, teologickej školy pre budúcich francúzskych pastorov. Jeho syn navštevoval akadémiu a po vysvätení za pastora vyučoval na seminári, kým v roku 1763 Lausanne neopustil. Po návrate do Francúzska sa venoval obrane práv protestantskej komunity. V roku 1778 bol prijatý za slobodomurára a navštevoval niekoľko lóží, vrátane slávnej lóže Les Neuf Sœurs, kde bol veľmi aktívny. Hlavné dielo Courta de Gébelina, ktoré začal publikovať v roku 1775, nemá nič spoločné s protestantizmom: ide o „Le Monde primitif analysé et comparé avec le monde moderne“ (Primitívny svet analyzovaný a porovnaný s moderným svetom), monumentálne dielo, z ktorého vyšlo deväť zväzkov a v ktorom sa snažil dešifrovať alegórie skryté vo všetkých vtedajších mytológiách.
Práve v ôsmom zväzku, publikovanom v roku 1781, sa Court de Gébelin začal zaujímať o tarot. Videl v ňom akúsi Bibliu v obrazoch, tajnú knihu, ktorá nám odovzdáva múdrosť starých Egypťanov. Neváhal ho označiť za Thovtovu knihu, podľa egyptského boha múdrosti a slova, stotožňovaného s gréckym Hermom. Treba však pripomenúť, že hoci bol staroveký Egypt v slobodomurárskom svete 18. storočia veľmi v móde, vtedy sa o ňom vedelo len z opisov gréckych autorov. Rosettská doska, objavená v roku 1799, bola preložená až v roku 1822, takže všetko, čo bolo o egyptskej tradícii napísané predtým, je predmetom pochybností. Ako sme videli vyššie, Egypt, z ktorého tarot zrejme pochádza, nie je Egyptom faraónov, ale stredovekým Egyptom Mamlúkov.
Hoci Court de Gébelin určite nie je vynálezcom kartomantie, zostáva propagátorom tarotu v modernej dobe. Jeho výskum tarotu pokračoval rôznymi autormi od 19. storočia až po súčasnosť, pričom mnohí z nich boli slobodomurári.
Niekoľko príkladov slobodomurárskych tarotov
Hoci najčastejšie používaným tradičným tarotom bol dlho Tarot de Marseille, ktorý sa pred rokom 1830 označoval jednoducho ako taliansky tarot, slávni slobodomurári alebo členovia ezoterických rádov vytvorili svoje vlastné karty, ktoré sa dodnes široko využívajú.
Prvý, kto nám napadne, je tarot vytvorený v roku 1889 švajčiarskym slobodomurárom a ezoterikom Oswaldom Wirthom (1860-1943) na žiadosť Stanislasa de Guaitu (1861-1897). Wirth bol teoretikom ezoteriky a jeho práca na tarote je hlboko ovplyvnená jeho záujmami v týchto oblastiach.
Štyri karty tarotu Oswalda Wirtha
Originalita tarotu Oswalda Wirtha spočíva v jeho symbolickom a filozofickom prístupe. Snažil sa reinterpretovať 22 veľkých arkán tarotu začlenením ezoterických a kabalistických významov, ako aj alchymistických symbolov, pričom si zachoval štruktúru umožňujúcu tradičné čítanie. Jeho tarot, ktorý graficky zostáva veľmi blízky Tarotu de Marseille, sa vyznačuje ilustráciami bohatými na symboly, ktoré majú evokovať univerzálne archetypy a duchovné lekcie. Wirth publikoval dve diela o tarote, „Le Livre de Thot comprenant les 22 arcanes du Tarot“ (1889) a „Le Tarot des imagiers du Moyen Age“ (1927), v ktorých vysvetľuje svoje koncepcie a interpretáciu kariet.
Spomenúť treba aj tarot známy ako Rider-Waite-Smith, ktorý je jedným z najpopulárnejších a najvplyvnejších tarotových balíčkov na svete. Jeho pôvod siaha do začiatku 20. storočia, kedy ho vytvorila ilustrátorka Pamela Colman Smith (1878-1951) a mystický slobodomurár Arthur Edward Waite (1857-1942), obaja členovia Hermetic Order of the Golden Dawn, slobodomurársko-rozikruciánskeho iniciačného rádu založeného v Anglicku v roku 1888.
Waite, slobodomurár a člen Societas Rosicruciana in Anglia, predsedal Hermetic Order of the Golden Dawn ako veľmajster v rokoch 1903 až 1914. Bol spisovateľom s hlbokými znalosťami mystických a ezoterických tradícií. V roku 1909 sa rozhodol vytvoriť nový tarot, ktorý by odrážal spiritualitu jeho rádu. Na ilustrácie si vybral Pamelu Colman Smith, prezývanú Pixie, umelkyňu a ilustrátorku. Pixie bola tiež členkou Golden Dawn a mala jedinečný umelecký prístup, pričom do svojich ilustrácií vkladala symbolické prvky.
Dvanásť kariet tarotu Rider-Waite-Smith
Tarot Rider-Waite-Smith bol prvýkrát publikovaný v roku 1909 vydavateľstvom Rider & Co. v Londýne. Balíček pozostáva zo 78 kariet, vrátane 22 veľkých arkán a 56 malých arkán, z ktorých každá je ilustrovaná tak, aby zachytila hlboké významy a ezoterické koncepty. To, čo odlišuje tarot Rider-Waite-Smith od ostatných, je skutočnosť, že aj karty malých arkán sú ilustrované, nielen tie veľké. To umožnilo obohatiť symboliku malých arkán a urobiť čítanie intuitívnejším.
Tarot Rider-Waite-Smith mal značný vplyv na nasledujúce tarotové sady, najmä v anglosaskom svete. Mnohé moderné balíčky sa naďalej inšpirujú jeho charakteristickou ikonografiou, napodobňujú ju, parodujú alebo pretvárajú. Tarot Rider-Waite-Smith predstavuje syntézu umenia, mysticizmu a psychológie a naďalej zostáva kľúčovou referenciou vo svete moderného tarotu.
V 20. a 21. storočí vzniklo niekoľko ďalších slobodomurárskych tarotov, medzi nimi tarot Jeana Beaucharda (1988) a Patricia Diaza Silvu (2016). Charakteristickým znakom týchto tarotov je, že do svojej ikonografie explicitne integrujú slobodomurársku symboliku.
Tarot a slobodomurárstvo, dva komplementárne prístupy
Tarot a slobodomurárstvo sú dve odlišné reality, z ktorých každá má svoju vlastnú históriu, symboliku a dynamiku. Napriek tomu sa v priebehu dejín prepojili a mnohí slobodomurári rozpoznali v tarote organizovaný symbolický systém kompatibilný s tým ich. Slobodomurárstvo a tarot sa skutočne pohybujú vo svete univerzálnej symboliky a obaja čerpajú z nevyčerpateľného fondu kolektívneho nevedomia a jeho archetypov.
Šesť kariet slobodomurárskeho tarotu od Patricia Diaza Silvu
Slobodomurár sa pri skúmaní tarotu rýchlo bude cítiť ako na známej pôde. Nebude prekvapený, keď v ňom nájde symboly, ktoré sú mu blízke. Slnko, Mesiac a Hviezda mu nevyhnutne pripomenú symboly, ktoré vidí vo svojej lóži. Ľahko rozpozná Silu, a ak je členom Rektifikovaného škótskeho rítu, bude rád, že nájde ďalšie dve kardinálne cnosti, ktorými sú Miernosť a Spravodlivosť. Obesenec, obrátený a strácajúci mince z vrecka, mu pripomenie odloženie kovov, Pustovník nesúci svoju slabú lampu mu pripomenie zostup do Kabinetu reflexie a objavenie V.I.T.R.I.O.L.-u. Nehovoriac o štyroch farbách, alebo znakoch, malých arkán: symbolizujú štyri živly, Poháre pre Vodu, Palice pre Oheň, Meče pre Vzduch a Mince pre Zem, čo sú prvky, ktoré mu budú pripadať povedomé.
Tarot a slobodomurárstvo sa nezamieňajú, ale môžu ponúknuť komplementárne cesty pre hľadačov Svetla, pretože tarot sa používa nielen na veštenie, ale aj ako nástroj osobného rozvoja a reflexie. Karty možno vnímať ako zrkadlo duše, ktoré používateľom umožňuje preskúmať svoje podvedomie a získať duchovné alebo psychologické pohľady na svoj život. To platí pre každého, či už je slobodomurár alebo nie.
