Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Pôvod templárov
Rád templárov vznikol počas križiackych výprav. O ich histórii by sa dali popísať stovky strán, no tu sa zameriame len na to najpodstatnejšie. V roku 1118 sa deväť rytierov v Jeruzaleme rozhodlo spojiť sily, aby chránili pútnikov, ktorí boli častým terčom útokov. Pred Gormondom (často uvádzaným ako Garimond), latinským patriarchom Jeruzalema, zložili rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti podľa reguly sv. Augustína, ktorou sa v tom čase riadili kanonici Božieho hrobu, ku ktorým boli spočiatku pričlenení.
Jeruzalemský kráľ Balduin II., presvedčený o užitočnosti takejto milície vo Svätej zemi, im poskytol časť svojho paláca, zodpovedajúcu dnešnej mešite Al-Aksá, o ktorej sa vtedy verilo, že stojí na mieste pôvodného Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme. Preto sa títo rytieri bežne nazývali templári, hoci oficiálny názov rádu bol Chudobní rytieri Krista a Šalamúnovho chrámu.
Táto nová kongregácia bola kanonicky schválená na regionálnom koncile v Nábuluse v roku 1120. V roku 1127 sa piati jej členovia, vrátane ich vodcu Huga de Payns a Andrého de Montbard, synovca Bernarda z Clairvaux, vydali na cestu po Európe, aby získali finančné prostriedky, naverbovali rytierov a presadili u Cirkvi nový, dovtedy nevídaný štatút: mních-bojovník. To sa podarilo vďaka pápežovi Honoriovi III. na koncile v Troyes v tom istom roku. Templári navyše dostali novú regulu, ktorú pre nich napísal Bernard z Clairvaux.
Templári sa tak stali prvou stálou armádou Latinského kráľovstva v Jeruzaleme, po nich nasledoval Rád sv. Jána z Jeruzalema (vznikol okolo roku 1080 a v roku 1113 bol schválený ako špitálnicky rád, vojenským sa stal v roku 1182) a nemeckí rytieri (nemecký vojenský a náboženský rád, založený ako špitálnicky v roku 1190, vojenským sa stal v roku 1199).
Expanzia templárov
V čase, keď sa objavovali prvé rytierske romány venované najmä hľadaniu Svätého grálu, templári vyzdvihovali duchovný rozmer rytierstva a ponúkali cestu sebarealizácie, ktorá zodpovedala očakávaniam mnohých európskych rytierov. Nábor a dary prúdili, čo z rádu rýchlo urobilo prvú nadnárodnú spoločnosť na svete s veľmi hustou sieťou komend. Väčšina komend, ktoré sa nachádzali na Západe, tvorila ekonomickú základňu pre bojovú zložku pôsobiacu vo Svätej zemi. Na rozdiel od všeobecnej predstavy bolo v Európe len veľmi málo templárskych rytierov, okrem Pyrenejského polostrova, kde boli vojensky angažovaní od polovice 12. storočia: väčšina komend boli poľnohospodárske usadlosti vedené seržantmi, teda templármi neurodzeného pôvodu, oblečenými v čiernom alebo hnedom, a nie v slávnom bielom plášti, ktorý bol od roku 1147 zdobený červeným krížom.
Táto ekonomická sieť umožnila templárom stať sa aj bankármi. Kto chcel cestovať do Svätej zeme, mohol vložiť peniaze v európskej templárskej pobočke a dostal potvrdenie, ktoré mu umožnilo vybrať si tieto prostriedky v inej pobočke rádu na Východe. Dokonca začali požičiavať peniaze, najmä panovníkom, ktorí chceli organizovať križiacku výpravu.
Pragmatická politika
Vo Svätej zemi sa templári nevenovali len boju, ale výrazne sa angažovali aj v diplomacii. Križiaci prichádzajúci z Európy boli plní zjednodušených predstáv – prišli bojovať proti Saracénom a dúfali, že sa so šťastím vrátia domov bez toho, aby sa starali o následky. Templári, rovnako ako ostatné vojenské rády, tam boli usadení a zostávali tam. Nemohli si preto dovoliť byť v neustálom vojnovom stave so všetkými moslimami, a preto museli uzatvárať spojenectvá – raz s damašským sultánom proti egyptskému, inokedy naopak – vychádzať s miestnym nekresťanským obyvateľstvom a rokovať so slávnymi „Asasínmi“ (šiitský mystický „rád“, vedený „Starcom z hôr“, z ktorého len časť – fedajíni – bola bojová).
Templári museli tiež manévrovať medzi záujmami európskych panovníkov, z ktorých každý chcel získať prestíž zo svojich často neuvážených akcií vo Svätej zemi. A samozrejme, museli brať do úvahy konkurenčné vojenské rády (johanitov a nemeckých rytierov), ktoré nie vždy obhajovali rovnakú politiku ako oni. Pôvodný program templárov, veľmi jednoduchý vo svojom základnom vyhlásení „brániť Svätú zem“, sa ukázal ako veľmi zložitý a vyžadoval si mnoho kompromisov.
Pád Latinského kráľovstva v Jeruzaleme
Latinské kráľovstvo v Jeruzaleme, podkopávané neustálymi vnútornými spormi a trpiace kritickým nedostatkom trvalej podpory európskych štátov, bolo nakoniec stratené. Najprv Jeruzalem v roku 1187 dobyl Saladin, ktorý sa zmocnil aj prístavných miest, ako bol Akkon. Kresťania sa museli stiahnuť do Tyru. Počas tretej križiackej výpravy, ktorú viedli Filip II. August a Richard Levie srdce, však opäť získali prevahu. V roku 1191 Richard dobyl Akkon, ktorý sa stal novým hlavným mestom toho, čo zostalo z Jeruzalemského kráľovstva. Jeruzalem však definitívne zostal v rukách Saracénov.
Obchod vyrába plášte a habit pre rytierske rády. Pozrieť kolekciu.
Európski panovníci sa neustále sporili o titul kráľa Jeruzalema a v tomto zdanlivom kráľovstve zavládla anarchia, ktorú sa snažili udržať nad vodou len templári, johaniti a nemeckí rytieri. Boli však medzi sebou rozdelení a v skutočnosti slúžili rôznym vonkajším záujmom. Až počas obliehania Akkonu egyptským sultánom v roku 1291 bojovali skutočne bok po boku, ale bolo už neskoro. Mesto padlo 18. mája 1291, čím sa definitívne skončila existencia Latinského kráľovstva v Jeruzaleme. Templári to vtedy ešte netušili, ale od tej chvíle boli ich dni zrátané.
Tragický koniec templárov
Po strate Jeruzalemského kráľovstva templári presunuli sídlo rádu do Paríža, pričom neprestali volať po novej križiackej výprave (ktorá by bola desiata) na znovudobytie Jeruzalema. Nikto však už nebol ochotný pustiť sa do takéhoto dobrodružstva, a najmä znášať jeho náklady. Templári, ako značná ekonomická a vojenská sila, sa zrazu ocitli bez využitia. Nebezpečná situácia, najmä ak ste veriteľom francúzskeho kráľa, v tomto prípade Filipa IV. Pekného.
Vláda Filipa Pekného sa vyznačovala administratívnou centralizáciou a postupným opúšťaním feudálnych zvyklostí, zavedením všeobecných daní v celom Francúzskom kráľovstve a neustálymi menovými krízami… V roku 1306 vyhnal Židov z Francúzska, pričom im skonfiškoval všetok majetok. Filip Pekný dlhoval templárom veľa peňazí a pôvodne chcel tento problém vyriešiť zlúčením Rádu templárov a Rádu johanitov a nechať sa zvoliť za veľmajstra tohto nového zjednoteného rádu. Tento projekt narazil na odmietnutie tak zo strany templárov, ako aj johanitov. Majster johanitov bol však na Rhodose, mimo dosahu, zatiaľ čo majster templárov sídlil v Paríži. A práve templárom Filip Pekný dlhoval peniaze…
Následne sa rozbehla rozsiahla machinácia a na základe (zjavne ohováračských) udaní bývalého templára vylúčeného z rádu, Filip Pekný nariadil ich zatknutie v celom kráľovstve na piatok 13. októbra 1307 a začal proti nim súdne konanie za kacírstvo. Pápež Klement V., ktorý vďačil za pápežskú tiaru Filipovi Peknému, nemohol robiť nič iné, len nasledovať kráľove príkazy, s väčšou či menšou ochotou.
Pod mučením mnohí templári priznali všetko, z čoho boli obviňovaní: zapretie Krista, pľuvanie na kríž pri tajnom prijímaní, uctievanie Bafometa, svätokupectvo, sodomia atď. Týmito priznaniami, ktoré boli navyše získané mučením, sa však netreba nechať oklamať: v procesoch za kacírstvo sa neskúmalo, čo sa skutočne stalo, ale najprv sa zostavil zoznam hriechov bežne pripisovaných kacírom a obvinení museli tento formulár potvrdiť. V podstate to bolo, akoby prokuratúra napísala obžalobu skôr, než vyšetrujúci sudca vypočul obvinených.
Mnohí templári skončili na hranici a v roku 1312, na konci viedenského koncilu, Klement V. zrušil Rád templárov, ktorého majetok bol prevedený na johanitov. Tí museli francúzskemu kráľovi zaplatiť 200 000 tourských libier (približne 3,8 milióna eur) v priebehu troch rokov ako odškodnenie za náklady spojené s procesom. Nepochybne oveľa menej, než očakával Filip Pekný. Osud členov rádu bol vyriešený takto: tí, ktorí boli nevinní alebo sa priznali, mali dostať dôchodok a mohli žiť v dome rádu (ktorý teraz patril johanitom) alebo odísť do iného náboženského rádu. Tí, ktorí odmietli priznať vinu alebo svoje priznanie odvolali, mali byť odsúdení podľa prísnosti kánonického práva.
Vo väzení zostali poslední štyria vysokí hodnostári rádu, o ktorých osude Klement V. váhal rozhodnúť: Jacques de Molay, veľmajster rádu, Geoffroy de Charnay, preceptor Normandie, Hugues Pairaud, preceptor Francúzska, a Geoffroy de Gonneville, preceptor Akvitánie. Títo štyria muži stále dúfali v pápežovu milosť. V decembri 1313 bola vymenovaná komisia troch kardinálov, ktorá mala záležitosť vyriešiť a zvolala koncil do Paríža na 11. (alebo 18.) marca 1314. Štyria templárski hodnostári predstúpili pred zhromaždenie teológov v nádeji, že budú mať príležitosť požiadať o pápežovu ochranu, ale dozvedeli sa len to, že sú odsúdení na doživotné väzenie. Jacques de Molay a Geoffroy de Charnay sa vtedy vzbúrili, vyhlásili, že sú nevinní, rovnako ako celý rád, a že ich priznania boli vynútené mučením. Svoje priznania odvolali, čím sa stali recidivistami, ktorým hrozila hranica. Kardináli prerušili zasadnutie a odložili rozhodnutie na nasledujúci deň. Hneď ako sa však Filip Pekný dozvedel, čo sa stalo, nariadil, aby boli Jacques de Molay a Geoffroy de Charnay ešte v ten istý deň upálení zaživa, čo sa aj stalo na ostrove Javiaux, známom aj ako Židovský ostrov, vedľa ostrova Île de la Cité. Hovorí sa, že na hranici Jacques de Molay vyzval Klementa V. a Filipa Pekného, aby sa do roka dostavili pred Boží súd. Je to pravda? Isté však je, že Klement V. zomrel 20. apríla 1314 a Filip Pekný ho nasledoval do hrobu 29. novembra toho istého roku.
Pretrvanie templárov
Zaobchádzanie s templármi nebolo v každej krajine rovnaké. Žiadny panovník ich nepronásledoval s takým zápalom ako Filip Pekný, a hoci k zatýkaniam a výsluchom dochádzalo, mučenie sa neaplikovalo systematicky a priznania boli veľmi zriedkavé. Napriek tomu bol rád pápežom v roku 1312 univerzálne zrušený. Toto rozhodnutie malo silu zákona všade. Bývalí templári sa preto pripojili k iným náboženským rádom vo všetkých katolíckych krajinách.
Len na Pyrenejskom polostrove templári kolektívne prežili, pretože ich bojové schopnosti boli potrebné pre Reconquistu. Pre nich však boli vytvorené dva nové rády: Rád z Montesy v Aragónskom kráľovstve a Rád Krista v Portugalsku. Tieto dva iberské rády sú teda nástupcami Rádu templárov, ale nie v pravom zmysle slova ich pretrvaním.
Pokiaľ ide o údajné pretrvanie templárov v Škótsku, kde mali byť ukrytí v údajnom Ráde sv. Ondreja z bodliaka, ktorý založil Robert Bruce ako uznanie za ich údajnú účasť v bitke pri Bannockburne v júni 1314, nemá to žiadny historický základ. Dôkazy, ktoré mali predstavovať takzvané templárske náhrobné kamene a Roslynska kaplnka, historici odmietli: náhrobné kamene sú hroby škótskych križiackych rytierov a Roslynska kaplnka pochádza zo 40. rokov 15. storočia, teda viac ako storočie po zrušení Rádu templárov. Táto romantická legenda o bitke pri Bannockburne sa navyše v škótskych slobodomurárskych kruhoch objavuje až od roku 1843.
Diela o slobodomurárskej histórii nájdete tu. Pozrieť kolekciu.
Pretrvanie Rádu templárov v Škótsku je teda fikcia, ktorá vznikla v rámci slobodomurárstva v 18. storočí.
Slobodomurári, dedičia templárov?
Rôzne faktory viedli niektorých európskych slobodomurárov v 18. storočí k tomu, aby sa hlásili k templárom. V prvom rade išlo o sociologickú otázku: za Ancien Régime bola väčšina slobodomurárov, najmä ich vodcovia, aristokratického pôvodu. Vydávať sa za potomkov staviteľov katedrál pre nich nebolo veľmi prestížne, a tak hľadali slávnejšie korene. Prvý krok urobil slávny prejav rytiera Ramsayho (1738): slobodomurári mali byť v skutočnosti potomkami križiackych rytierov. Tento prejav stál pri zrode vývoja prvých rytierskych slobodomurárskych vysokých stupňov od roku 1740, počnúc Rytierom Orientu. O templároch sa ešte nehovorilo, ale témy rytierstva a križiackych výprav pomerne prirodzene privolali tému templárov.
Ďalším faktorom bolo, že storočie osvietenstva bolo storočím filozofie a prvých protestov proti cirkevnému a kráľovskému despotizmu. Templári, nespravodlivo zničení koalíciou kráľa a pápeža, mohli predstavovať prototyp všetkých, ktorí bojujú proti náboženskému a politickému útlaku, a stali sa dokonca prvými mučeníkmi veci slobody.
Napokon, tajomstvo, ktoré obklopovalo mnohé aspekty histórie templárov, umožňovalo tie najodvážnejšie špekulácie. Boli odsúdení preto, že vlastnili tajnú doktrínu? Získali na Východe prístup k nejakým tajomným poznatkom? Nenaznačovalo ich rozprávkové bohatstvo, že objavili Kameň mudrcov?
Mýtická postava templára nadobudla niekoľko podôb v rámci rôznych slobodomurárskych stupňov alebo rítov. Vo Francúzsku sa najdôležitejší templársky slobodomurársky stupeň objavil okolo roku 1750 v podobe Vznešeného vyvoleného rytiera, z ktorého sa neskôr stal Rytier Kadosh, súčasný vysoký stupeň Škótskeho obradu (REAA). Tento stupeň, vypracovaný na základe stupňov Vyvolených, pomstiteľov Hirama, opisuje históriu pradávneho rádu, ktorý mal začať staviteľmi Šalamúnovho chrámu, stať sa esejcami, ktorí sa počas križiackych výprav spojili s templármi, ktorých preživší, utekajúci do Škótska, mali nakoniec založiť slobodomurárstvo. Rámec škótskej legendy bol položený a mal sa ďalej rozširovať. Niektorí slobodomurári si dokonca predstavovali, že slobodomurárska legenda o Hiramovi len maskuje príbeh konca templárov a mučeníckej smrti Jacquesa de Molaya, a verili, že vidia dôkaz v iniciálach posvätných slov stupňov Učeň, Tovariš a Majster: J. B. M. pre Jacobus Burgundus Molensis, teda Jacques, Burgund, z Molay.
Templári, alegória dynastie Stuartovcov
Nemecké slobodomurárstvo zašlo oveľa ďalej a videlo vznik celého slobodomurárskeho rádu, ktorého cieľom bolo obnovenie Rádu templárov a vrátenie všetkého jeho majetku: Prísna templárska observancia, založená od roku 1754 barónom von Hund (1722–1776), ktorá sa v roku 1782 stala Obnoveným škótskym rítom. Legenda o Prísnej templárskej observancii bola v skutočnosti dvojaká: kombinovala tému obnovenia templárov s témou návratu dynastie Stuartovcov na anglický trón, ktorá bola vytlačená od slávnej revolúcie v roku 1688, ktorá zvrhla Jakuba II. Hund totiž tvrdil, že ho do slobodomurárstva prijal tajomný Rytier s červeným chocholom, ktorým nemal byť nikto iný ako Karol Eduard Stuart (1720–1788), známy ako „Mladý pretendent“, vnuk Jakuba II. A práve Karol Eduard mal dať Hundovi misiu obnoviť Rád templárov.
Tu sme sa dostali priamo do politicko-slobodomurárskych intríg, ktoré lemovali históriu Anglicka až do vymretia priameho potomstva Jakuba II. (smrť Karola Eduarda v roku 1788) a ktoré poznačili vývoj moderného slobodomurárstva a slobodomurárskych vysokých stupňov v celej Európe. Bolo by nemožné opísať všetky ich peripetie v rámci tohto článku, ale treba pripomenúť hlavné prvky.
Prvé anglické špekulatívne slobodomurárstvo vzniklo za vlády Jakuba I. Stuarta, ktorý bol zároveň Jakubom VI. Škótskym. Zjavne pod jeho vplyvom bola vytvorená táto nová inštitúcia, aby reprodukovala model škótskeho murárstva, nakloneného kráľovi. Zdá sa, že anglickí slobodomurári zohrali diskrétnu, ale dôležitú úlohu v tábore royalistov počas občianskej vojny v rokoch 1642–1646 a z vďačnosti im bol Karol II. po reštaurácii monarchie v roku 1660 veľmi naklonený. Počas slávnej revolúcie v roku 1688, ktorá ukončila vládu Jakuba II., sa slobodomurárstvo rozdelilo. Jedna časť, nazývaná „jakobitská“ s odkazom na Jakuba II., konzervatívnejšia a katolícka, zostala verná Stuartovcom, zatiaľ čo druhá, liberálnejšia a protestantská, sa rozhodla podporiť Viliama Oranžského a neskôr hannoverský rod, a nakoniec založila Veľkú lóžu v roku 1717. Hoci slobodomurárstvo oficiálne rozšírila v Európe Veľká lóža z roku 1717, jakobitské lóže boli v nej tiež dobre etablované, hoci len v Saint-Germain-en-Laye, kde našiel dvor Jakuba II. útočisko. Je jasné, že jakobiti sa snažili využiť slobodomurárstvo na získanie sympatií a prípadne podpory pre svoju vec a že slobodomurárske vysoké stupne boli ich hlavným propagandistickým prostriedkom: kto by bol predpokladal, že pod rekonštrukciou chrámu Zorobábelom alebo pretrvaním a obnovením templárov sa skrývajú dynastické nároky Stuartovcov? Nie je náhoda, že proliferácia slobodomurárskych vysokých stupňov v 18. storočí sa označuje ako „škótstvo“, že mnohé slobodomurárske stupne a ríty sa dodnes nazývajú „škótske“ a že všetky templárske slobodomurárske stupne uvádzajú, že templári prežili tým, že sa uchýlili do Škótska.
Takže, všetko je na zahodenie?
Samozrejme, že nie! Tieto historické úvahy nič neuberajú na symbolickej hodnote škótskych alebo templárskych slobodomurárskych stupňov či rítov. Mali v sebe dostatok sily na to, aby zažili ďalší rozvoj, ktorý už nebude mať nič spoločné s históriou Stuartovcov. Alebo skôr, symboly a ríty, ktoré nesú, sú schopné živiť našu predstavivosť a spiritualitu ďaleko za hranicami politických zámerov tých, ktorí ich vytvorili.
