Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.
Pojem slobodomurársky rítus
V prvom rade je potrebné pripomenúť, čo označujeme pojmom „slobodomurársky rítus“. Tento pojem označuje súbor slobodomurárskych stupňov zhromaždených v rámci uceleného a progresívneho systému, ktorý sa vyznačuje určitým filozofickým a duchovným zameraním.
Slobodomurársky rítus môže zahŕňať tri symbolické stupne (Učeň, Tovariš a Majster) a/alebo systém vyšších stupňov. Napríklad Tradičný francúzsky rítus, Starý a prijatý škótsky rítus, Rektifikovaný škótsky systém či Rítus Memphis-Misraïm zahŕňajú tak tri symbolické stupne, ako aj vyššie stupne, zatiaľ čo Schroederov rítus (praktizovaný najmä v Nemecku, Švajčiarsku a Brazílii) počíta iba s tromi stupňami Učňa, Tovariša a Majstra. V anglosaských krajinách je situácia zvyčajne odlišná: symbolické stupne a vyššie stupne sú od seba nezávislé, hoci sú prepojené. Napríklad Starý a prijatý škótsky rítus existuje len ako štruktúra vyšších stupňov a nemá teda symbolické lóže (okrem federácií Droit Humain).
Pojem rítus v tomto význame sa vo Francúzsku objavuje až neskoro a presadil sa až v 19. storočí. V 18. storočí sa uprednostňovali pojmy režimy alebo systémy. V anglosaských krajinách bol termín rítus vyhradený pre systémy vyšších stupňov a nikdy sa nepoužíval pre symbolické stupne, s výnimkou amerického slobodomurárstva, kde Yorkský rítus označuje modré lóže aj systém vyšších stupňov, ktorý po nich nasleduje.
Pôvod francúzskeho rítu
To, čo nazývame francúzskym rítom, je výsledkom histórie zavedenia slobodomurárstva vo Francúzsku od roku 1725 pod vplyvom Veľkej lóže v Londýne, známej ako „Moderní“. V tomto štádiu je anachronické hovoriť o francúzskom ríte: rituály používané v lóžach ešte neboli zjednotené a existovalo niekoľko rôznych rituálov, ako svedčia odhalenia publikované medzi rokmi 1740 a 1760, ako aj rituály z 18. storočia, ktoré sa nám zachovali (Bernský rukopis, rituál markíza de Gages, rituál vojvodu de Chartres, rituál „Berté“…).
Všetky tieto rituály však, aj keď vykazujú rozdiely vo formuláciách alebo skúškach, ktorým je kandidát podrobený, predstavujú jednotu v základoch: všetky patria do rodiny tzv. moderných rítov, ktoré umiestňujú stĺp J na sever a stĺp B na juh.
Veľký Orient Francúzska, ktorý vznikol v roku 1773 reorganizáciou prvej Veľkej lóže Francúzska, usúdil, že je potrebné vniesť trochu poriadku do tohto množstva rituálov. Počas svojho druhého zhromaždenia, 27. decembra 1773, Veľký Orient Francúzska vymenoval komisiu troch členov (Bacon de la Chevalerie, gróf Stroganov a barón de Toussaint), ktorí mali vypracovať nový rituál. Rozhodnutie však zostalo len na papieri, pretože až do roku 1781 sa nič neurobilo.
59. zhromaždenie Veľkého Orientu Francúzska, 26. januára 1781, otázku znovu otvorilo a zverilo túto úlohu Zhromaždeniu troch komôr (združujúcemu Administratívnu komoru, Parížsku komoru a komoru provincií). Práca na vytvorení rituálov troch symbolických stupňov trvala približne rok. V roku 1782, namiesto predloženia výsledkov, Zhromaždenie troch komôr postúpilo spis Komore stupňov (t. j. vyšších stupňov), ktorá pracovala na vyšších stupňoch. Až v roku 1785 Veľký Orient Francúzska oficiálne prijal nový rituál symbolických stupňov a nasledujúci rok rituál vyšších stupňov.
Francúzsky rítus bol na svete, hoci tento názov dostal až v 19. storočí. Po schválení Veľkým Orientom Francúzska ho už len stačilo rozšíriť do lóží vo forme zhodných rukopisov, čo bola značná úloha, ktorú, samozrejme, prerušila Francúzska revolúcia v roku 1789. Šírenie pokračovalo až po obnove činnosti Veľkého Orientu Francúzska od roku 1795 pod vedením Alexandra-Louisa Roëttiersa de Montaleau (1748–1808).
V roku 1801 vyšlo „neoficiálne“ vydanie francúzskeho rítu pod názvom „Régulateur du Maçon“ (Regulátor murára) pre symbolické stupne a „Régulateur du Chevalier Maçon“ (Regulátor rytiera murára) pre vyššie stupne. Práve kvôli tejto publikácii dnes často hovoríme o „Francúzskom ríte 1801“, hoci ide o rituál z roku 1785. Hoci táto publikácia nebola iniciovaná Veľkým Orientom Francúzska, určite uľahčila šírenie rítu.
Na rozdiel od iných slobodomurárskych rítov, ktorých autor je známy (napríklad Jean-Baptiste Willermoz pre Rektifikovaný škótsky systém alebo Jacques-Étienne Marconis de Nègre pre rítus Memphis), francúzsky rítus je kolektívne dielo. Do popredia však vystupuje jedna postava, Roëttiers de Montaleau, ktorý bol niekoľkokrát spravodajcom komisie a napísal konečnú verziu troch symbolických stupňov. Na rozdiel od toho, čo sa niekedy dočítame, však nebol autorom tohto rítu.
Charakteristika francúzskeho rítu z roku 1785
Francúzsky rítus z roku 1785 je vynikajúcou syntézou francúzskych slobodomurárskych zvyklostí 18. storočia. Je striedmy, stručný a predstavuje veľmi dobrú rovnováhu medzi racionalistickým postojom a duchovnejšou citlivosťou. Ide teda o veľmi dobre napísaný a v podstate konsenzuálny rítus, vhodný na použitie v rámci významnej slobodomurárskej obediencie, akou je Veľký Orient Francúzska.
Francúzsky rítus z roku 1785 sa najmä odvracia od makabróznych a teatrálnych scén, ktoré prenikli do mnohých francúzskych rituálov 18. storočia. Zriekol sa teda praktík, ako bolo objavenie obesenca počas iniciačného obradu alebo používanie rakvy s dvojitým dnom pri stupni Majstra, v ktorej sa ukrýval brat a hovoril hrobovým hlasom, zatiaľ čo zatváral ruky nad kandidátom ležiacim nad ním!
Francúzsky rítus z roku 1785 mal tiež veľký vplyv na ostatné slobodomurárske ríty. Často sa zabúda, že práve vo francúzskom ríte z roku 1785 sa prvýkrát objavujú slávne vety vpísané do Kabinetu reflexie, ktoré neskôr prijala väčšina ostatných rítov.
Najprekvapivejšou charakteristikou francúzskeho rítu z roku 1785 však je, že práce sa neotvárajú „Na slávu Veľkého architekta vesmíru“ a Biblia nie je vystavená na oltári. Často sa verí, že tieto odvážne kroky, ktoré by boli neklamným znakom tzv. „liberálneho“ slobodomurárstva 19. storočia, sa objavili až po rozhodnutí Veľkého Orientu Belgicka prestať vyžadovať zmienku o Veľkom architektovi vesmíru a prítomnosť Biblie v roku 1872, po čom nasledovalo podobné rozhodnutie Veľkého Orientu Francúzska v roku 1877. Takmer o storočie skôr už Veľký Orient Francúzska prijal takýto postoj, aj keď bol stále regulárny a uznávaný Veľkou lóžou v Londýne.
Kŕčovitá predstava o tzv. slobodomurárskej regulárnosti vyjadrená pojmami explicitného biblického teizmu, vyžadujúca Bibliu a invokácie, v „modernom“ slobodomurárstve 18. storočia neexistovala, a to ani v Anglicku, napriek všetkým zástancom regulárnosti v štýle súčasnej Spojenej veľkej lóže Anglicka. Debata medzi tradičným (a/alebo regulárnym) a liberálnym slobodomurárstvom v tom čase nebola na programe dňa, ale môžeme konštatovať, že to, čo sa stane „liberálnym“ slobodomurárstvom, v 18. storočí skutočne existovalo, a to aj v rámci Veľkej lóže v Londýne. Len radikalizácia frontov v 19. storočí, nepriateľský postoj katolíckej cirkvi, vzostup republikánskeho antiklerikalizmu a dogmatické sprísnenie Spojenej veľkej lóže Anglicka v roku 1929 vysvetľujú žalostnú situáciu, ktorú poznáme dnes, keď veľká časť slobodomurárov upiera slobodomurársku kvalitu ostatným.
Vývoj francúzskeho rítu v 19. a 20. storočí
Francúzsky rítus sa v nasledujúcich storočiach musel nevyhnutne vyvíjať v dôsledku zmien v mentalite a sociálno-politických kontextoch. Boli prijaté rôzne verzie, ktoré sa snažili prispôsobiť svojej dobe, ale aj čeliť významnej konkurencii, ktorú predstavoval Starý a prijatý škótsky rítus s bohatšími a potenciálne mystickejšími rituálmi.
Rituály francúzskeho rítu, spočiatku striedmejšie ako väčšina ostatných slobodomurárskych rítov, sa začali zaťažovať prvkami prevzatými zvyčajne zo Starého a prijatého škótskeho rítu a naliehavými zmienkami o viere v Boha a nesmrteľnosť duše, pričom sa pri rituáloch objavila Biblia. Verzia „Murat“ tak prijala niektoré zvyklosti Starého a prijatého škótskeho rítu a veľmi zdôrazňuje Boha a dušu. Čo sa týka vyšších stupňov francúzskeho rítu, tie sa už nepraktizujú v prospech tých zo Starého a prijatého škótskeho rítu, redukovaného na 18., 30. a 33. stupeň. Toto bola verzia, ktorá sa používala, keď konvent v roku 1877 rozhodol, že invokácia Veľkého architekta vesmíru a prítomnosť Biblie budú fakultatívne.
V roku 1887 viedla nová revízia k verzii „Amiable“ francúzskeho rítu, v ktorej mizne akákoľvek narážka na Boha a nesmrteľnosť duše v prospech myslenia výrazne poznačeného pozitivizmom. Francúzsky rítus „Amiable“ sa veľmi približuje rituálom Starého a prijatého škótskeho rítu používaným vo Veľkej symbolickej škótskej lóži, slobodomurárskej obediencii, ktorá bola veľmi výrazne republikánska, demokratická, antiklerikálna a oddaná slobodnému mysleniu, ba až anarchosyndikalizmu. Vtedy sa objavujú rituálne prvky dovtedy francúzskemu rítu neznáme: prechod so zaviazanými očami, plamenný meč ctihodného, smútočná batéria, možnosť prehovoriť pred uzavretím prác, päť kartuší ciest tovariša (zmysly, umenie, vedy, dobrodinci ľudstva, oslava práce), písmená M B na slobodomurárskej zástere…
V roku 1922, s verziou „Gérard“, dosiahol francúzsky rítus najnižšiu slobodomurársku úroveň. Potlačenie prakticky všetkej slobodomurárskej symboliky, opustenie slobodomurárskych ozdôb, kobercov lóží, stĺpov, svietnikov… a rituál zredukovaný na jednoduché morálne formulácie o ľudskom bratstve a úsilí o zlepšenie ľudstva štúdiom vied. Práve v symbolickom vzopretí sa proti tomuto rituálu, ktorý už nemal nič špecificky slobodomurárske, vznikla posledná veľká verzia francúzskeho rítu, verzia „Groussier“ z roku 1938. Kvôli druhej svetovej vojne bol tento rítus vo Veľkom Oriente Francúzska publikovaný a zovšeobecnený až v roku 1955. S niekoľkými neskoršími revíziami je stále referenčným rítom Veľkého Orientu Francúzska. Francúzsky rítus „Groussier“ je slobodomurármi z iných rítov často považovaný za „zľavnený“ rítus, akýsi minimálny prah, pod ktorým už ani nie je slobodomurárstvo, zatiaľ čo tento rítus, nanajvýš úctyhodný, sa naopak snažil obnoviť určité symbolické a tradičné hodnoty, ktoré predchádzajúcim dvom verziám kruto chýbali. Hoci sa vo formuláciách líši od rítu z roku 1785, je naplnený rovnakým duchom otvorenosti a slobody.
Znovuzrodenie tradičného francúzskeho rítu
Prvý pokus o nadviazanie na rituálne zvyklosti francúzskeho slobodomurárstva 18. storočia, v duchu návratu ku koreňom, vznikol v 50. rokoch 20. storočia. Štúdiom francúzskych rituálov 18. storočia a zdôraznením nedávno znovuobjavených rituálov vytvorila táto historická výskumná práca, vedená malou skupinou okolo Reného Guillyho (známeho aj pod pseudonymom René Désaguliers, 1921–1992; historik umenia, novinár, múzejný kurátor, významný slobodomurár a špecialista na slobodomurárstvo), Obnovený moderný francúzsky rítus, ktorý sa používa dodnes. Niektorí ho nazývajú Tradičný francúzsky rítus, ale toto označenie sa týka skôr iného podniku, v rámci ktorého v 80. rokoch 20. storočia jedna lóža Francúzskej národnej lóže (slobodomurárska obediencia založená v roku 1968 Reném Guillym) rehabilitovala, s niekoľkými nevyhnutnými revíziami, francúzsky rítus z roku 1785, ktorý bol publikovaný v roku 1801 pod názvom „Régulateur du Maçon“. Tento Tradičný francúzsky rítus, vrátane jeho vyšších stupňov, sa dnes praktizuje v rámci niekoľkých slobodomurárskych obediencií.
Ďalšie výskumné práce zamerané na pramene francúzskeho rítu viedli k rôznym verziám, ktoré by si všetky mohli nárokovať titul Tradičný francúzsky rítus, ako napríklad Filozofický francúzsky rítus, vyvinutý v 70. rokoch 20. storočia lóžou Tolérance Veľkého Orientu Francúzska, alebo Francúzsky rítus starej observancie, vytvorený v rokoch 2015 až 2019 pre nezávislú lóžu so sídlom v Bangkoku.
