Victor Schoelcher: slobodomurár a abolicionista

Lucia Szabóová
Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.

Život Victora Schoelchera

Victor Schoelcher sa narodil v Paríži 22. júla 1804. Jeho otec, pôvodom z Alsaska, vlastnil továreň na porcelán. Pravdepodobne v roku 1822 bol prijatý do parížskej lóže Les Amis de la Vérité (Priatelia pravdy), patriacej pod Veľký orient Francúzska. Táto lóža bola v prvej tretine 19. storočia známa ako jedna z najprogresívnejších a najviac republikánsky orientovaných.

Okolo roku 1830 odcestoval Schoelcher na Kubu, aby zastupoval rodinný podnik, a práve tam sa prvýkrát stretol s realitou otroctva, ktorá ním hlboko otriasla. Po návrate do Francúzska sa stal novinárom a pamfletistom. Keď v roku 1832 zdedil rodinnú firmu, predal ju, aby sa mohol naplno venovať písaniu a aktivizmu – nielen za zrušenie otroctva, ale aj za iné sociálne a politické témy, ako boli vzdelávanie či zrušenie trestu smrti.

Victor Schoelcher v roku 1833

V rokoch 1840 a 1841 sa Schoelcher vrátil do Antíl a nadobudol presvedčenie, že zrušenie otroctva musí byť vyhlásené okamžite. Cestoval aj po viacerých afrických krajinách a Grécku, čo jeho abolicionistické presvedčenie ešte viac posilnilo. Od roku 1845 písal množstvo článkov, v ktorých obhajoval okamžité zrušenie otroctva a staval sa proti tým, ktorí žiadali iba jeho „poľudštenie“. V roku 1847 zozbieral svoje články na túto tému do knihy s názvom Histoire de l’esclavage pendant ces deux dernières années (Dejiny otroctva za posledné dva roky). Politické nepokoje, ktoré vypukli v tom istom roku 1847, mali Schoelcherovi poskytnúť príležitosť dosiahnuť svoj cieľ.

Júlová monarchia, ktorá sľubovala liberálny režim, totiž čoraz viac pritvrdzovala v dôsledku parlamentnej nestability a početných povstaní, ktorým musela čeliť. Ľudovít Filip tvrdohlavo odmietal všeobecné volebné právo, ktoré požadovali republikáni, a stával sa čoraz nepopulárnejším. V roku 1847 vláda zakázala politické zhromaždenia a následne sa pokúsila zakázať dôstojníkom a poddôstojníkom armády členstvo v slobodomurárskych lóžach, ktoré boli vždy považované za zdroj nepokojov.

OBJAVTE Obchod >

Od júla 1847 začali republikáni po celom Francúzsku organizovať bankety podľa vzoru revolučných banketov, aby obišli zákaz politických stretnutí. Vláda sa ich opäť pokúsila zakázať. Práve zákaz banketu, ktorý sa mal konať 19. februára 1848 v Paríži, spôsobil výbuch nespokojnosti. Hoci bol preložený na 22. februára, organizátori ho napokon zrušili, čo vyzeralo ako ústupok vláde.

Najradikálnejší republikáni sa však s tým neuspokojili. Jeden z organizátorov banketu, Armand Marrast (1801–1852), vodca opozície, riaditeľ novín „Le National“ a člen Veľkého orientu Francúzska, podnietil parížske obyvateľstvo k povstaniu. Dňa 22. februára sa viac ako 3 000 ľudí zhromaždilo, aby pochodovali na Bourbonský palác a skandovali protivládne heslá. 23. februára armáda strieľala do davu a 24. februára sa situácia stala neudržateľnou: pod náporom povstalcov sa armáda z Paríža stiahla. Keďže jednotky poverené strážením Tuileries prejavili nepriateľstvo a generáli nevideli žiadne východisko, Ľudovít Filip 24. februára abdikoval v prospech svojho vnuka, grófa z Paríža, a odišiel do exilu v Anglicku. Predtým však ešte stihol vymenovať svoju nevestu, orleánsku vojvodkyňu, za regentku kráľovstva.

Moc však už bola v rukách republikánov, ktorí obsadili Bourbonský palác. Hoci mnohí umiernení poslanci boli ochotní prijať regentstvo vojvodkyne, 24. februára 1848 vyhlásil Druhú republiku Adolphe Lamartine (1790–1869), básnik, akademik a politik veľmi blízky slobodomurárom.

Schoelcher bol súčasťou dočasnej vlády vytvorenej okolo Lamartina ako štátny podtajomník pre námorníctvo a kolónie. Táto vláda úradovala len od 24. februára do 9. mája 1848, no tento čas stačil na to, aby Schoelcher 27. apríla 1848 presadil dekrét o zrušení otroctva. V skutočnosti to bolo už tretíkrát, čo Francúzsko zrušilo otroctvo. Prvý dekrét o zrušení otroctva na francúzskom území podpísal Ľudovít X. v roku 1315, ale Ľudovít XIII. ho v roku 1642 vo francúzskych Antilách obnovil. Revolúcia otroctvo zrušila v roku 1794, no Napoleon ho v roku 1802 v kolóniách opäť zaviedol. Dekrét iniciovaný Schoelcherom mal byť konečný.

Zrušenie otroctva v roku 1848

Keďže dočasnú vládu nahradila výkonná komisia, Schoelcher bol 9. augusta 1848 zvolený za poslanca za Martinik a 24. júna 1849 za Guadeloupe. Patril k radom „Hory“ (La Montagne), teda k sociálnym demokratom na krajnej ľavici politického spektra. V decembri 1849 bol prvýkrát zvolený prezident Francúzskej republiky, ktorým sa stal Ľudovít Napoleon Bonaparte (1808–1873), synovec Napoleona I. Vo voľbách v roku 1850 bol Schoelcher opätovne zvolený za poslanca za Guadeloupe.

Avšak 2. decembra 1851 Ľudovít Napoleon zorganizoval prevrat, aby nastolil Druhé cisárstvo a vyhlásil sa za cisára pod menom Napoleon III. Schoelcher bol jedným z vodcov odbojového výboru po boku slávneho spisovateľa Victora Huga (1802–1885) a dokonca bojoval na barikádach. Ako väčšina republikánskych vodcov opozície bol vypovedaný z krajiny a zvolil si exil v Londýne. Vrátil sa až po abdikácii Napoleona III. v dôsledku bitky pri Sedane v roku 1870. V marci 1871, krátko po znovuzvolení za poslanca za Martinik, sa neúspešne pokúsil o zmierenie medzi versaillskými silami a komunardmi.

Ako poslanec a od roku 1875 ako doživotný senátor za Martinik pokračoval v boji za témy, ktoré mu ležali na srdci: zrušenie trestu smrti, povinné a bezplatné vzdelávanie pre všetkých, postavenie žien a detí…

Schoelcher, ktorý zostal slobodný a bezdetný, zomrel 25. decembra 1893 v Houilles pri Paríži a bol pochovaný na cintoríne Père-Lachaise v Paríži. Jeho pozostatky boli v roku 1949 prenesené do parížskeho Panthéonu. Jeho meno nesie množstvo námestí, ulíc a lýceí.

Slobodomurárska kariéra Victora Schoelchera

Kariéra Victora Schoelchera nebola nepretržitá ani nijako zvlášť usilovná. Napriek tomu sa zdá, že práve pochopenie slobodomurárstva bolo do veľkej miery inšpiráciou pre jeho angažovanosť. Lóža Les Amis de la Vérité, kde bol prijatý, bola jednou z najprogresívnejších vo Veľkom oriente Francúzska, ako sme už uviedli. Bola dokonca jednou z mála lóží, ktoré sa aktívne zúčastnili na „Troch slávnych dňoch“ (revolúcia v roku 1830), ktoré zvrhli Karola X. a nastolili konštitučnú monarchiu Ľudovíta Filipa, známu ako Júlová monarchia.

Táto lóža, blízka rôznym vtedajším tajným politickým spoločnostiam vrátane karbonárov, bola v roku 1833 rozpustená. Odvtedy už nenachádzame žiadne stopy po Schoelcherovej slobodomurárskej aktivite. Do lóže sa vrátil až v roku 1844, kedy sa stal členom lóže La Clémente Amitié (Láskavé priateľstvo), jednej z najviac republikánskych lóží počas Júlovej monarchie. Zostal v nej však len niekoľko mesiacov. La Clémente Amitié príliš otvorene kritizovala konzervativizmus Veľkého orientu Francúzska a prostredníctvom prejavov a spisov svojho nového ctihodného majstra, Françoisa-Timoléona Bègue-Clavela (1798–1852), žiadala reformu rádu, čo viedlo k vážnej kríze. Lóža bola najprv Veľkým orientom rozpustená, neskôr bol trest zmiernený na dvojmesačné pozastavenie činnosti. Sedemnásť členov lóže však bolo vylúčených, vrátane Schoelchera. Až do svojho londýnskeho exilu v roku 1851 sa už do žiadnej inej lóže neprihlásil. V Londýne mal pravdepodobne kontakty s lóžou Les Philadelphes, ale nič nedokazuje, že by ju pravidelne navštevoval.

Victor Schoelcher v jeseni života

Po návrate z exilu v roku 1870 síce udržiaval kontakty so slobodomurármi, ktorí zdieľali jeho postoje, ale lóže navštevoval len zriedka. Možno navštevoval lóžu La Renaissance des Émules d’Hiram v 70. rokoch 19. storočia a údajne sa zúčastnil na prijatí Julesa Ferryho a Émila Littrého do lóže La Clémente Amitié v roku 1875. Archívy týchto dvoch lóží však o tom neuchovávajú žiadne záznamy. Taktiež sa niekedy dočítame, že Schoelcher pomohol Marii Deraismes (1828–1894) k jej prijatiu v roku 1882, čo bol ceremoniál, ktorý stál pri zrode zmiešaného slobodomurárstva Droit Humain. Hoci je pravda, že Schoelcher poznal Mariu Deraismes z feministických kruhov, nič nedokazuje, že by v tomto prijatí zohral akúkoľvek úlohu.