Willermoz a RER (2/3) – Slobodomurársky obchod

Lucia Szabóová
Viac ako 12 rokov sa venuje slobodomurárskym symbolom, šperkom a rituálnym predmetom a pozná ich históriu aj remeselné spracovanie do detailov.

Willermozovo zmiešané víťazstvo vo Wilhelmsbade

V druhej polovici 70. rokov 18. storočia prechádzala nemecká Prísna templárska observancia hlbokou krízou. Už na konvente v Kohlo v roku 1772 sa objavili pochybnosti o Charte, o ktorej barón von Hund tvrdil, že ju získal od Karola Eduarda Stuarta, ako aj o takzvaných Neznámych nadriadených, ktorým mal byť rád podriadený. Hundovi vtedy ponechali výhodu pochybnosti a uspokojili sa s tým, že ho na čele rádu nahradili vojvodom Ferdinandom Brunšvicko-lüneburským (1721–1782). Na konvente v Brunšviku v roku 1775 to však bolo inak: Hund bol vyzvaný, aby predložil dôkazy svojich tvrdení, a nakoniec sa priznal, že všetko bolo len jeho výmyslom.

Rádu hrozil rozpad a mnohé lóže ho opúšťali, aby sa pridali k iným systémom (Švédsky rítus, Zinnendorfov rítus, Zlatí rozenkruciáni starého systému…).

V snahe zachrániť, čo sa dalo, zvolal Ferdinand Brunšvický konvent, ktorý sa mal konať vo Wilhelmsbade v roku 1782. Ešte predtým, v roku 1780, rozoslal kapitulám všetkých provincií obežník so žiadosťou o odpovede na sériu otázok, ktoré možno zhrnúť takto: Má rád nadriadených? Kto sú? Vychádza rád z templárov? Dá sa obnoviť Templársky rád? Sú rituály adekvátne? Majú byť ciele rádu tajné alebo známe všetkým? Disponuje rád vedomosťami, ktoré nikto iný nemá?

Vojvoda Ferdinand Brunšvicko-lüneburský

Otázky, ktoré položil brunšvický vojvoda, takmer presne zodpovedali obavám, ku ktorým sa už vyjadril Galský konvent v roku 1778. Francúzski delegáti preto na konvente vo Wilhelmsbade predstavili Lyonskú reformu. Práve túto reformu, ktorá bola v podstate Willermozovým dielom, konvent vo Wilhelmsbade v roku 1782 prijal, čím sa zriekol templárskej filiácie a prestal si nárokovať majetok rádu. Pre Willermoza to však nebolo úplné víťazstvo, pretože konvent neschválil stupne Profès a Grands Profès, na ktorých mu najviac záležalo a do ktorých vložil celú martinézovskú doktrínu. Tieto stupne boli zjavne v príliš veľkej konkurencii s mystickým prúdom Švéda Emanuela Swedenborga (1688–1772), ktorý bol obľúbený u nemeckých a škandinávskych slobodomurárov.

Vďaka práci Willermoza a jeho priateľov získala Prísna templárska observancia, premenená na Obnovený škótsky rítus, nový dych. Tento impulz však dlho netrval, pretože po smrti vojvodu Brunšvického v roku 1792 sa rád definitívne zrútil. Obnovený škótsky rítus prežil len vo Francúzsku a vo Švajčiarsku.

Objavenie mesmerizmu a aféra Neznámeho agenta

Medzi rokmi 1782 a 1792 by sa dalo očakávať, že Willermoz zdvojnásobí úsilie pri rozvoji svojho rítu a pokúsi sa presadiť posledné dva stupne u celého rádu. Nestalo sa tak a treba konštatovať, že bežné slobodomurárstvo na niekoľko rokov zanedbal. V roku 1784 upútala Willermozovu pozornosť udalosť, ktorá si vyžiadala časť jeho času: príchod Cagliostra (vlastným menom Giuseppe Balsamo, 1743–1795) do Lyonu, ktorý sa tam snažil otvoriť lóžu svojho Egyptského rítu. Willermoz nemienil nechať rivala usadiť sa na svojom území a začal sa o nováčika zaujímať. Rýchlo identifikoval Cagliostra ako šarlatána, no ten napriek tomu dokázal zlákať niekoľkých lionských slobodomurárov a založiť lóžu La Sagesse Triomphante (Víťazná múdrosť). V roku 1785 však vypukla aféra s kráľovniným náhrdelníkom, do ktorej bol Cagliostro zapletený, bol uväznený v Bastille a v roku 1786 vyhostený z Francúzska. Rýchlo sa na neho zabudlo v prospech oveľa serióznejšej postavy, Franza Antona Mesmera (1734–1815), vynálezcu teórie živočíšneho magnetizmu.

Nemecký lekár a astronóm Mesmer spájal vedu s okultizmom a rozvíjal teórie o vplyve hviezd na ľudské telo, predtým než sa začal zaujímať o magnetizmus a praktizovať terapie pomocou magnetov. Jeho myšlienka spočívala v tom, že vo svete existuje fyzikálna tekutina, ktorá spája živé bytosti. Práve nerovnováha tejto tekutiny mala spôsobovať choroby a on tvrdil, že ju dokáže zachytiť, zhromaždiť a usmerniť na dosiahnutie uzdravenia.

Od roku 1778 Mesmer žil v Paríži, kde založil Spoločnosť univerzálnej harmónie na šírenie svojich teórií a praktík. Pre jedných šarlatán, pre iných génius, získal si mnoho stúpencov, najmä medzi slobodomurármi. Mesmerizmus dorazil do Lyonu až v roku 1783, kde Mesmerovi učeníci vytvorili miestnu skupinu s názvom La Concorde, do ktorej vstúpil Willermoz a niekoľko ďalších obnovených slobodomurárov. Tento záujem slobodomurárov prišiel v pravý čas pre mesmerizmus, ktorý už v Paríži prestal fascinovať. Záruka, ktorú mu poskytol príchod významného slobodomurára, akým bol Willermoz, mu umožnila prežiť v Lyone dlhšie ako v Paríži, ktorý Mesmer sám opustil v roku 1785.

Ako sa však dalo čakať, lionský mysticizmus, ktorého bol Willermoz dokonalým predstaviteľom, sa nemohol uspokojiť s čisto fyzikálnou, materialistickou a „vedeckou“ interpretáciou živočíšneho magnetizmu. Mesmerizmus bol v Lyone prijatý vo forme somnambulizmu, teda hypnózy, a živočíšna tekutina nebola považovaná za fyzikálneho agenta, ale za skutočnú duchovnú a nadprirodzenú silu, ktorá spája živé bytosti s Bohom. A keďže somnambulické sedenia mali umožniť prístup k najskrytejším tajomstvám vesmíru, ľahko pochopíme, že Willermoz, ktorý nedosiahol žiadne nadprirodzené prejavy pri teurgii učenej Martinèsom, mohol byť touto novou metódou zlákaný. Venoval sa jej s nadšením a v zime 1784–1785 magnetizoval dve mladé dievčatá. Následne použil ako médium ženu menom Jeanne Rochette.

V roku 1785 mu brat z jeho lóže, rytier de Monspey, odovzdal dokumenty napísané pre neho tajomným „Neznámym agentom“ v stave somnambulizmu (dnes by sme povedali v automatickom písme). Tento Neznámy agent Willermozovi predpísal založiť Spoločnosť zasvätených na štúdium jeho zjavení, čo aj okamžite urobil. Vytvoril z nej akúsi tajnú triedu nad triedou Profès a Grands Profès. Dokonca aj Louis Claude de Saint-Martin sa stal jej súčasťou, hoci opustil slobodomurárstvo, keď sa Willermoz pripojil k Prísnej templárskej observancii.

Zápisky Neznámeho agenta boli mimoriadne zmätené, nejasné a plné vymyslených slov a neznámych grafov. Willermoz a jeho stúpenci, presvedčení, že v nich nájdu stopy adamovského jazyka, ich s vášňou študovali. Willermoz v nich dokonca nachádzal zvláštne podobnosti s Martinèsovou doktrínou a cítil sa šťastný, že má prístup k tej istej pravde dvoma rôznymi spôsobmi. Táto štúdia mala vplyv aj na slobodomurárske rituály, pretože na radu Neznámeho agenta Willermoz nahradil Tubalkaina Phalegom ako heslom prvého stupňa. Komunikácia Neznámeho agenta sa však stávala čoraz nejasnejšou, mystickejšou a prorockejšou, pričom niekedy oznamovala udalosti, ktoré sa nenaplnili. Navyše sa objavili rozpory medzi správami Neznámeho agenta a tými, ktoré mu ústne odovzdávala Jeanne Rochette, ktoré boli menej vznešené, ale pragmatickejšie. Preto sa rozhodol, že ich zoznámi, aby Neznámy agent odovzdal Jeanne umenie magnetického písania.

Marie-Louise de Monspey, známa ako pani de Vallière

Práve počas tohto stretnutia v apríli 1787 Willermoz odhalil identitu Neznámeho agenta: bola to Marie-Louise de Monspey (1731–1814), známa ako Églée de Vallière, kanonička v opátstve Remiremont vo Vogézach; bola to vlastná sestra rytiera de Monspey, ktorý Willermozovi odovzdal slávne zápisky Neznámeho agenta. Magnetizoval Monspey svoju sestru? Ak boli jej správy tak blízke Martinèsovým doktrínam a svedčili o určitej znalosti slobodomurárskych tajomstiev, nebolo to preto, že jej brat porušil prísahu a odhalil jej tajomstvá martinézovských slobodomurárov? Willermoz mal nepríjemný pocit, že bol zmanipulovaný. Prehltol svoj hanbu a zmätok a viac ako rok držal tajomstvo, ale 10. októbra 1788 zvolal Spoločnosť zasvätených, aby im predostrel pochybnosti, ktoré mal o nadprirodzenej a zázračnej kvalite komunikácie Neznámeho agenta. Pani de Vallière zúrivo kontrovala tým, že mu odobrala vedenie spoločnosti a odovzdala ho Jeanovi Paganuccimu (1729–1797), ktorý bol, ako si pamätáme, jedným z redaktorov rituálov Lyonskej reformy.

Táto nepríjemná epizóda oslabila obnovené slobodomurárstvo a na niekoľko rokov odvrátila lionských Grands Profès od symbolických lóží. Navyše, tento bláznivý okultizmus znepokojil niekoľkých protestantských Grands Profès z Burgundskej provincie v Štrasburgu. V predvečer revolúcie sa Obnovený škótsky rítus vo Francúzsku javil ako stagnujúci a rozdelený. Dokáže ho Willermoz previesť revolučnou búrkou? To zistíme v ďalšom článku.